-------
| bookZ.ru collection
|-------
| Daniel Bachát
|
| Anna Petrovna
-------
Daniel Bachát
Anna Petrovna
I. Vo Viedni
Bola jar roku 1769. V nádhernom letobytu blízo Viedne bývala v ten čas kňahyňa Anna Petrovna, francúzská duenna bola jej jediná spoločnica. Anna Petrovna bola deva šestnásť ročnia, utešený kvietok v rozvitku. Starostlivé jej stavu primerané vychovanie zveličovalo jej krásu, jej pôvabnosť. Spanilá zádumčivosť, usadlá na jej obličaji, činila ju v očach mladého sveta, ba v očach každého obdivovateľa a nepredpojatého posudzovateľa opravdovej krásy zajímavou. Duenna, majúca všetky vlastnosti marnomyslnosti svojho pôvodu pri sebe, pochlebnými svojími rečami mohla mnohonásobne vzbudiť u každej krásky marnomyslnú samoľúbosť len u veliteľky svojej, u kňahyni Anny Petrovny sa jej to nedarilo. Duenna usilovala sa i k veselosti naladiť veliteľku svoju, ale u tejto nechcela zádumčivosť a časová ťažkomyslnosť ustúpiť duenne a jej národu vlastnej ľahkej mysli.
Zase tak smutná, veliteľko, slovila duenna francúzsky a deň je dnes tak utešený, že len jeden jediný pohľad do prírody postačí rozveseliť srdce človeka.
I ja nachodím v prírode mnohé radosti, mnohé asnaď dosiaľ jediné požitky; ale keď je tma v nútri, darmo svieti slnce z vonku
tie tmy nerozrazí; marne raduje sa všetko okolo mňa, lebo veď mňa veselosť tá len viac a viac rmútiť musí, vidiac, jak je blažené všetko na svete, cítím aká som sama biedna a nesčastná.
Duenna vyhovárala trudné postavenie kňahyni, vyhovárala ho všetkými možnými dôvodami a náhľadami, no uspokojiť kňahyňu: to sa jej nepodarilo. Táto horekovala ďalej, opierajúc sa o guirlandami a mnohými kvetinovými arabeskami okrášlený stĺp pavlača letobytu, hovoriac:
Akože bych sa ja radovať mohla, duenno? Či celá bytnosť moja, celý život môj a všetky jeho osudy nebudia vo mne len pocit zármutku, ba čo div, že niekedy aj pocit samého zúfalstva. Cudzia som svetu a cudzí je i mne celý svet, a tak je to od počiatku môjho života? V matkinom náručí nespočívala som nikdy, otcové rameno neobjímalo ma takže nikdy; mne nepatrí nikto, ja nikomu. A vlasť moja kde? Tam, kde uzrela som svetlo sveta, tam ma ztrpeť nechcú a tuná v cudzom svete, pri cudzom národe, sťa väzeň som tiež len z cudzej vôle. Nemám veru, nemám ani tej najmenšej príčiny veselou byť.
Pravda, že takéto myšlienky, veliteľko! pretrhla jej horekovanie starostlivá duenna nenaladia človeka k dobrému rozmaru. Hľadajte veselosť, hľadajte ju v spoločnosti, vo skvelých zábavách, ku ktorým vám vždy tak darmo radím
a iste najdete ju.
Čo mňa po spoločnosti, čo mňa po zábavách? Smiem-li sa slobodne v nich pohybovať? Nestreže-li ma na rozkaz cárevny Kataríny náš vyslanec u dvoru rakúsského jako oko v hlave? Nestopuje-li on každý náš krok, každé naše hnutie?
Ctím si ja ostražitosť rodičov, opatrnosť matiek, akou svoje dcéry ostríhajú, ale toto, podobá sa stráženiu nevoľných väzňov. Čo som ja v rukách mohutnej cárevny? Puhá hračka, ktorou si ona dľa ľubovôle pohráva. Z jej rozkazu som tu, a bez jej dovolenia nesmiem opustiť Viedeň. Nie som-li väzeň? a môže-li väzeň byť veselý?
Duenna utrela si slzy.
Trápné mlčanie nastúpilo. Veliteľko, náš zdejší vyslanec tešila duenna kňahyňu je muž milý, príjemný a chová sa k výsosti vašej priateľsky, zdvorile
A myslíš, že neznepokojuje ma toto jeho maskírované chovanie viac, nežli keby ono protivné, a tak svojmu cieľu primerané bolo? Oj, znám ja dobre, čo skrýva sa pod úsmevom, čo pod zdvorilými rečami, čo pod gavalierským chovánim sa jeho? Veď aj cárevna ľahodne zachodí so mnou, neprestajne stará sa o mňa, pečuje o všetky moje potreby, aby mi len na jednu vec zabudnúť dať mohla, na povetrie, v ktorom jedine môže človek veselo a milo žiť
na ten najvyšší poklad človeka
na slobodu.
Duenna po týchto trpkých ale pravdivých rečach nemala slov, nimiž by potešiť bola mohla
veliteľku svoju; kňahyňa Anna Petrovna takže zamlčala sa, zahľadiac sa po utešenom okolí, po čarovnej zahrade, ktorá letobyt otáčala, veslujúc sokolovým zrakom v plavej diaľke, akoby jej odtiaľ kynúť mal anjel slobody.
A v skutku blíži sa ktosi jej nádhernému pavillonu. Už oznamuje ho sluha. Čo to za človek? Budúcí učiteľ jej; francúz. Ana ešte hlbšie zadumala sa.
Alžbeta, dcéra Petra velikého, r. 1740-ho bola od starorusskej stránky za cárovnu vykričaná. Pomocník tohoto jej povýšenia bol Alexej Gregorovič Razumovsky, ktorý stál vo velikej priazni u Alžbety, tak že hneď po jej dosadnutí na trón, povýšený bol skrz ňu na hodnosť poľnieho maršala a hlavnieho lovmajstra.1
Zároveň iným Rusom, onoho času, vyšvihnúl sa Razumovský z prachu nízkosti až ku najvyššej hodnosti šlächty. Pomocou pekného svojho hlasu stal sa z obecného kozáka prvým spevákom cárskej kapelly. Ženské oči s úľubou spočinuly na krásnom mužovi tomto a povzniesly ho vysoko k sebe, až sa octnúl razom na srdci mnohovládnej cárevny. Niektoré pramene historické z toho času tvrdia, že sa Alžbeta cárevna potajme s Razumovským spojila, iné odporujú tomu, znižujúc poľnieho maršala na nízky stupeň puhého zaľúbenca.
Alžbeta obdržala od svojho miláčka trojo dietok: dvoch synov a jednu dcéru; tieto dietky obdržali titul: kniežat Tarrakanov. Jeden syn za včasu život ztratil pri jakomsi chemickom experimente, druhý bol dôstojníkom v armáde russkej; o osude Anny Petrovny budeme si rozpráväť prítome.
K lepšiemu rozhľadu však poznamenajme si ešte, že najstaršia sestra Alžbety, Anna Petrovna, vojvodovi Karolovi Fridrichovi z Holstein-Gottorpu zasnúbená r. 1728-ho syna, menom Petra porodila, ktorého r. 1745-ho Alžbeta s mladou, krásnou a ráznou Katarínou Alexejevnou s Anhalt-Zerbstu zasnúbila.
To bol ten nesčastný Petor III-tí dobromyselný, no slabého rázu, ač duševne osvietený panovník, príliš nemeckému živlu oddaný, vzdor starorusskej stránke a armáde s Bedrichom veľkým smluvu uzavrevší. Na dvore jeho, zaroveň iných panovníckých dvorov, uvedené bolo hospodárstvo maitressí; Petor sám ešte jako veľvojvoda zamiloval si bol kňahyňu Alžbetu Voronzow. Katarína Alexejevna pomstila sa za to na manželovi svojom, vďačne prijímajúc dvorenie mnohých povestných mužov. Prvý jej miláčok bol mladý Poliak Stanislav Poniatovský, jemuž brannou mocou poľskú korunu zaopatrila. Ale Poniatovského skoro vytisnúl zo srdca cárevny iný krásný muž, Gregor Gregorievič Orlov, vnuk Petrom veľkým omilosteného strelica. Krásný, obratný, herkulesskej podoby Orlov, bol dôstojníkom gardy, keď sa pozornosť cárevny k nemu obrátila. Skoro porozumeli si.
Tak sa stalo, že sotva nastúpil Petor III-tí trôn, už obtočilo ho strašné sprisahanie, k nemužto i manželka jeho prináležala, sama túžiac po cárskej korune.
Najčinnejšie, ale i najpodlejšie nástroje Katarininé k tomuto cieľu boli: Gregor Gregorievič Orlov a tohoto brat Alexej, oba chceli v hodnosti postúpiť a stali sa najväčšieho opovrženia hodnými zločincami.
Dňa 8-ho júla 1762 bola u kňahyni Daškov poslednia schôdzka sprisahancov. Gróf Razumovský, otec sotvaj deväť ročnej Anny P. Tarrakanov, sprisahal svoj regiment k vernosti Katarine, potom ju sprevodil do kathedrálného chrámu, kde ju arcibiskup Novgorodský za cárevnu vyhlásil. Ľud klamali, že cár Petor III-tí práve zomrel,
a nesčastný, hrozne oklamaný panovník žil ešte, ani len netušiac nič zlého.
Kým predstavila sa Katarína, novotná panovnica, v jäzdeckej rovnošate na koni radosťou opojeným plukom, započalo sa dielo ukrutnej vražby. Dvaja Orlov-ci a s nimi dôstojníci gardy, vojvoda Fedor Baratínsky a Teplov zavraždili cára. Alexej Orlov bol prvý, ktorý ruku vztiahnul na obeť túto. Zato bol od Kataríny vrah tento najvyššími hodnosťami a vyznačeniami vyznačený. Gregor Gregorievič Orlov stal sa druhou osobou cárstva rusského. Katarína nabídla mu potajmo svoju ruku, on ale žiadal verejné zasnúbenie a účasť na trône.
Cárevna Katarína bola síce o veľa pyšnejšia, lež aby obávala sa bola dietok predchodkyni svojej Alžbety, vzdor tomu ale znala sa proti tomu ohradiť a šatriť; Annu Petrownu Tarakanownu najprísnejšie strážiť dala, takže táto stavu primerané síce, ale neslobodné vychovanie obdržala. Len v 15. roku života dovolila jej Katarína odobrať sa do Viedne s jej starkou duennou. A ač cárevna, zavierajúc z vernosti otca a brata Annínho, mohla i na jej oddanosť rátať, predsa bola táto poslednejšia v nevoľnosti držaná, tak že bez dovolenia cárevny nesmela Viedeň opustiť.
Ľúbí sa ti môj novotný učiteľ?
Driečny junák!
A jak vzdelaný!
Vaša Vysosť takého potrebuje.
Zbadala si jeho vznešené chovanie sa?
Takí vzdelaní ľudia znajú sa hodiť do okolností.
Mýliš sa. Všetko na ňom je prirodzené.
Možno. Ja pýtať sa chcela, či je s jeho prednáškou Vaša Vysosť spokojná; teraz zdá sa mi, že osoba viac zaníma, nežli jej pôsobenia.
Môj učiteľ je milý a príjemný človek.
Tí predošlí boli zväčša starí, zasmušení mužovia, tento je ozaist protivou jejích.
Vidíš, že sa ti ľúbi!
A či získal si aj spokojnosť Vašej Vysosti?
Úplne. Jeho prednáška je samý život. Za pár týdňov som si viac pri ňom osvojila, nežli pri predošlých za roky.
To ma teší, Vysosť; teší tým viac, že vážnej mysli Vašej Vysosti zodpovedá umenie a veda a Vysosť Vaša teraz bude spokojná a blažená.
Ja v skutku po prvýraz cítim sa blaženou v živote. V tomto učiteľovi našla som anjela potešiteľa, s ním zavítal pokoj do skormúteného srdca môjho, v ňom poslal mi Bôh vysloboditeľa v kríži, oblažiteľa v samote.
Tak švitorila Anna Petrovna starej duenne, vesele si zanôtiac na to:
Zostaň, zostaň, chłopcze lubyj;
Ne pochoty mojej zhuby
zmizela v stromoradí.
Duenna povážlive krútila hlavou.
Mladý, spomínaný učiteľ bol každodenním hosťom Anny Petrovny aj mimo hodín vynaučovacích. Veď ona tak bola blažená, že mala aspoň koho toho vôkol seba v tejto cudzine a samote. A s mladým učiteľom skutočne radostne a vesele míňaly sa hodiny kňahyne. Jeho ritýrská postava okúzlila kňahyňu, jeho čistá francúzština bola jej ľúbou zábavou.
V besiedke, stojacej v odľahlom mieste záhrady, sedí, ač už mesiačik vyšiel, i teraz Anna Petrovna s obľúbeným svojím učiteľom. V prírode milá tichosť panuje, len srdce Anny Petrovny jakosi silne bije; príroda podobá sa raju v sriebornom svetle blädého mesiačka, srdce Anny Petrovny cíti rozkoš nebeskú v spolku muža tajomstvenného. Vždy dôvernejšie a milšie plynie jích rozhovor, medzi nimž švárny učiteľ už pár razy pritisknúl sňažnú rúčku kňahyne k ústam svojím.
A div to, ako vypráva jej ten múdry učiteľ o rodnom kraji, jak zná dávny stav i terajšie položenie Russka! Samo nebe pomyslela si blažená kňahyňa Anna Petrovna poslalo mi muža tohto! A jak líči on karakteristične odvažnú, pyšnú, geniálnu Katarinu Alexejevnu, terajšiu panovnicu Russka, veliteľku, ba tyranku i jej slobody, jej osudu, jej života! Vznešený, nevyrovnaný to muž!
Má to ten slabý lesk mesiačika na ľudské srdce veľkú moc; má to ten tichý dojem večerní na dušu našu veľký vplyv. To dokázalo sa i pri Anne Petrovne.
Čo ďalej to sladšie a sladšie plynuly slová učiteľové, v jej srdce; čo ďalej to viacej vnikaly jej v srdce až do najhlbšej hlbiny duše reči jeho, ale čo ďalej, to viacej rozohnil sa i on u boku jejej; čo ďalej to stával sa výrečnejším, zanímavejším, až razom klesnul na kolená k nohám kňahyne a vyznal jej svoju vrelú, nevýslovnú lásku.
Učiteľ kľačal a zavrel oči, sklonil hlavu, akoby odsúdený očakával smrtedlnú ranu a s ňou koniec svojho života; Anna Petrovna sklopila tiež zrak, nehnula sa, mlčala a divo, potrhano pozerala pred seba.
Viem, že každému ctenému čitateľovi napadne tu nerovnosť stavu medzi učiteľom a kňahyňou a možno, bude si mysleť, že táto záhadka zdržiavala i Annu Petrovnu, aby ho nevyslyšala. Ale sú i takí, ktorí znajú, že láska nezná žiadných otázok rodu a stavu, nezná žiadneho rozdielu panujúceho u chladnej mysli ľudskej; a k tomu, naša Anna Petrovna nepatrila nikomu, ako i jej nepatril nik; srdce jej ale už háralo po splynutí so srdcom vrelým; čo div teda, že zrak jej razom vyjasnil sa, že po obličaji rozlial sa blažený úsmev a že razom octnula sa v náručí učiteľovom? Tak otvoril sa v nadšenosti mužovi mohútnemu, nežný, ľubovonný kvet srdca pannenského kňahyne Anny Petrovny.
Oblažený muž vztýčil sa, ulapil kňahyňu za roku a pevne pozerajúc jej v oči, prehovoril: Veliteľko! vďaka, vrelá vďaka ti! Ty mešťanskému, nízkemu učiteľovi otvorila si svätinu srdca svojho, láska tvoja k osobe mojej je pravá, neocenitelná, dovoľ, abych predstavil sa ti aj ohľadom stavu, jako muž priazne a ruky tvojej hodný. Anno Petrovno, ja tvoj učiteľ, tvoj miláčok, som knieža Karol Radzivil!
Palatín Vilny? vykríkla deva blažená.
A korunný vojvoda Litvy! dodal on.
Ešte vrelejšie, nežli prv splynuly dve srdcia spolu, objalo sa štvoro ramien, a potkalo sa štvoro rtov vo vrelom bozku.
Po prelietnutí prvého blaženého dojmu slovil Radzivil k Anne Petrovne: Ľubá moja! keď už jako v učiteľovi videla si anjela potešiteľa vo mne, teraz ako knäz, a milenec tvoj, dovoľ, abych stal sa i anjelom vysloboditeľom tvojím. Ty nesmieš v najkrajšom veku mladosti svojej hynúť tu v púšti cudziny, ty určená si inému životu, ty hodná si iného osudu. Ty stvorená si na trôn, a máš i nároky naň. Dnes stala si sa kráľovnou srdca mojeho a srdce toto, ja učiním ťa veľmocnou panovnicou russkej ríše. Berla tá, ktorú ti Katarína zločinom vyrvala, musí prísť do tvojej ruky, a z pod svevolnej ruky Kataríny vymkni sa hneď. Ja ťa vyvediem z nevoľného žalára tohto, a kým prijde čas verejného slavného povýšenia tvojeho, ukryjem ťa v svätom, Kataríne neprístupnom Ríme. Vlož ruku do rúk mojich a ja ti prisahám, že sa nie len pomstím na tyranke tvojej, ale že ti aj dopomôžem k dedictvu trôna, právom tebe prisluchajúcemu.
A Anna Petrovna neodporovala za pár dní bolo všetko hotové k úteku, ku čomu všetkému len verná duenna povážlive hlavou krútila.
//-- * --//
Prvý miláčok cárevny Kataríny, Stanislav Poniatovský, pod hanobnými výminkami dosadený bol pomocou rusského vojska na trôn poľský. Väčšina poľskej šlächty zoprela sa proti tomu a zbrojila sa k odporu, na jej čele ale stál knieža Karol Radzivil. Bol on jedon z najmocnejších a najbohatších pánov poľskej šlächty. Na panstvách jeho 66 zámkov, držal 3 6000 žoldnierov, mal 1 1/2 milliona toliarov ročitého dôchodku a mal jak korunný vojvoda a palatín Vilny rozsiahlý a znamenitý vplyv.
Osoba jeho bola imposantná, mal pýchu kráľa, ale temer i kráľovské potreby; keď udusilo sa sprisahanie Radomské a jeho statky zhabané boly: on sám stal sa síce vyhnancom, no ale nevydržal dlho vo vyhnanstve svojom, lež blížil sa generalovi Repnínovi, agentovi cárevny Katariny, načo pod istými, obmedzujúcimi ho výminkami statky svoje nazpät dostal.
Po boku Repnínovom vtiahnul do Varšavy a tu mal zostať. Násilie toto a dozor nad ním vedený tak rozmrzely pyšného muža tohto, že po druhýraz postavil sa na čelo nespokojníkov. Opätne od Rusov stiesnený, zhabal, čo mohol z pokladov svojích a ratoval sa do Rakússka.
Vo Viedni dozvedel sa, že tu žije Anna Petrovna Tarrakanovna, a jako blesk prelietla hlavou jeho tá myšlienka: devu túto čarovnú jako zbroj proti cárevne Kataríne použiť.
Radzivil to dobre znal, že veliká čiastka stránky starorusskej zaplesá, keď vnučka Petra Velikého nároky svoje ku korune povznesie a vytrhne túto z rúk domu Gottorpov.
Týmto úmyslom blížil sa kňahyni Petrovne, a že s prospechom, videli sme. On prisahal jej vernú lásku, prisahal, že ju k moci a sláve povýši.
Tak sa stala Anna Petrovna skoro predmetom a nástrojom zámerov politických, či k tej sľubovanej skvelej moci a sláve života, a či na opak? Uvidíme.
Či ale knäz Karol Radzivil po svojom oboznámení sa s Annou Petrovnou, vidiac tejto čarovnú krásu, presvedčiac sa o jej opravdovej vzdelanosti, o jej vrelej k nemu ľúbosti, jako prvom výkvetu pannenského jej srdca; či zaľúbil si ju opravdove, a či len i na potom použiť ju chcel jako púhy nástroj k dosaženiu politických cieľov? V krátce zdovieme sa.
II. V Ríme
Anna Petrovna v Ríme ožila. Nik nesprevodil ju ta na jej úteku, mimo jej vernej duenny, ustrašenej nad cárevny Kataríny hnevom, ktorý ona predvidela a vzdor svojej ľahkej povahy, predsa ťažkomyslnou sa stala, len všetko zlé veštiac a predtušiac z tohto nerozváženého kroku veliteľky svojej.
Cárevna dosť skoro bola uvedomená o úteku Anny Petrovny cestou svojho vyslanectva Viedeňského.
Ako hovorím, Anna Petrovna v Ríme ožila. Nebola to veleba a sláva najstaršieho veľ-mesta sveta, nebola to nádhera, nebol to blesk jej bohatého bytu v ulici Ripetta, čo ju blažilo, čo ju tak nevýslovne očarilo, čo jej krásu zveľadilo a dušu do posiaľ nepocítených rozkoší ukolembalo; no bola to všetko len vrelá láska k jej ritýrskemu milencovi Radzivilovi. Ani myšlienka na budúcu jej slávu, o nejž Radzivil, ustavične s velikým zápalom zmienku robil, ani možné uskutočnenie jej nárokov na právo koruny veľmoci russkej to nebolo, čo jej život tak blaženým činilo; ona nežila ani v minulosti, veď tú nenávidela, ani v budúcnosti, tá sama od seba príjde; ona kochala sa len jako to všetci vrúcne milujúci a zvlášte po prvýraz zaľúbení robia v blahej, milej, utešenej prítomnosti.
A prítomnosť Anny Petrovny bola skvelá, bola odbleskom nebeského ráju na zemi. Všetko, čokoľvek k pohodliu vznešeného života, skvosu kráľovskému patrí, všetko to zaopatril Radzivil pre poklad srdca svojho pre vňadnú milenku. Skvelý byt, spôsob žitia, četné služobníctvo a vôbec všetko, čo k nádhere patrí, stalo sa za podiel blaženej po prvýraz v živote Anne Petrovne. Áno, tak zdalo sa, akoby Radzivil chcel, aby Anna Petrovna už od terajšku privykala k budúcemu sľúbenému životu cárevny.
Anna Petrovna ožila v Ríme. Celé jej chovanie sa bolo úplnou protivou onomu vo Viedni. Ale podivno to bolo s našími troma osobami; všetky tri boly protivou onných vo Viedni.
Anna Petrovna stala sa bola v Ríme z tej zasmušilej devy razom veselou, rozmaru ružového plnou krásavicou.
Radzivil tento ritýrsky, vo Viedni tak velice jarý, duchaplný muž, pozdával sa byť časom hlboko do seba zabratým, zasmušilým, nudným, tajomným, sám so sebou boj vedúcim, roztržitým.
Najpodivnejšia ale bola stará duenna; ona známe, vo Viedni ustavične dorážala na kňahyňu, aby vyjasnila zasmušilú tvár, aby veselším okom pozerala na svet, aby hľadela zabaviť a vyrážať sa zo svojho zármutku; tu v Ríme nechválila veselú myseľ kňahyne, krútila hlavou k jej rozkoš a blaho dýchajúcim rečiam; slovom, naskrze nebola s kňahyňou spokojná. Dni milo míňaly naším zaľúbencom. Anna Petrovna oplývala všetkým, čo jej len srdce zažiadať mohlo a k tomu blažila ju láska Radzivilová.
Len duenna ju tu i tu znepokojovala. Ale môže nás nepokojiť celý svet, keď v srdci našom pokoj prebýva, nezarmútí nás nič, a naopak, môže nás chlácholiť svet celý, keď v srdci našom červ nepokoja hlodá, niet nám pomoci, niet nám pokoja na zemi.
Radzivil pilne navštevoval Annu, ba bol tak rečno povždy u nej i mimo prechádzky, výletov a spoločností. Čo si mohla žiadať ešte iného. Ona po prvýraz milovala, a práve preto tak vrúcne, tak opravdove ľúbila Radzivila, že v ňom mala celý svoj život, celý svoj svet.
Viedeň a Rím! Prekrásna to bola čara pre ňu. Tuná vymknutá bola z väzov dozorstva vyslaneckého, z pút nevoľného väzenia, no zaplietla sa do pút samovoľných, do ružových pút Hýmena. Tam ju držala svevoľa cárevny; tu moc jej lásky a srdca; tam ju nudil celý svet a doma nenachodila pokoja; i tu ju síce celý marný svet málo zaníma, ale doma a v srdci blaží ju ráj lásky utešený.
Avšak:
Lásko! věčne stejná ve své kráse,
věčně různá ve svém hnutí!
Jedny vedeš přímo k věčné spáse,
jiné ku věčnému zahynutí.
Lesklás číše, sladkým kypíc tokem
lidské srdce z ní tak rado ssaje:
Jeden spěchá v Eden rychlym krokem,
ten tam, že se napil, musí z ráje.
(V. Hálek)
Anna Petrovna nikdy veselšia nebola ako dnes. Radzivil maľoval jej tú najkrásnejšiu chviľu nebeskej radosti jích sobáš. Bolo to len v lahodných chvíľach ľúbostného škádlenia a zabávania sa medzi iným rečeno; lebo hlavním predmetom rečí Radzivilových s kňahyňou Annou býval voždy trôn a koruna veľmocného Russka. Ale Anna Petrovna, zdá sa, preslyšala tieto reči; ju najviacej zanímala len koruna lásky milencovej. Po odchode Radzivilovom našla duenna kňahyňu a veliteľku svoju v ružovom, až na rozpustilú veselosť hraničiacom rozmare.
Anna Petrovna vrhla sa duenne okolo krku a bozkávala ju, nútiac ju tak k tomu, aby veselila sa s ňou spolu, aby sdieľala s ňou blaženosť jejej. Potom kázala jej pýtať si, čo jej len srdce zažiadá, alebo vybrať si z jej vecí, čo sa jej len ľúbí.
Duenna lahodne poďakovala za zvláštniu milosť veliteľky svojej, nežiadajúc si mať ničoho, a tvrdiac, ze má dosť na milosti kňahyne. Čím skorej vykradla sa von a krútila povážlive hlavou.
Anna Petrovna ale hodiac sa na skvostný diván snila a spievala tú starorusskú:
Koły lubysz luby duže,
A ne lubysz ne źartuj źe.
V tom istom čase blaženosti Anny Petrovny, dialy sa významné veci medzi Petrohradom, Varšavou, Rímom a Viedňou.
Anna Petrovna pripisovala roztržitosť, tajomnosť Radzivilovú, súdiac dľa seba, jeho láske; ale mýlila sa; príčina toho bola celkom iná. Radzivil oznámil nielen najvýtečnejším svojím stranníkom a spoločníkom, ale i šlächte russkej, o níchž znal, že k neuspokojeným patria, jak vznešenú osobu a významnú pre jích ciele a úmysly má v moci, a namáhal sa v prospech Anny Petrovny Tarrakanovny nadpriasť sprisahanie.
Radzivil bol činný na všetky strany, nič nepremeškal, čo koľvek mu bystroum jeho narádzal; všetko vykonal, čokoľvek mu jeho prostriedky dovolily.
Ale aj cárevna Katarína nemeškala v svoj a ríše svojej, alebo lepšie, trônu svojho prospech, dejstvovať. Ustavične radila sa s dôverníkom svojím Orlovom, jako potlačiť Radzivila, alebo jako ho zýskať a jako zmocniť sa zase ubehlej Anny Petrovny. Myslelo sa i na to, požiadať svätú stolicu rímsku k vydaniu Anny Petrovny, do moci cárevny, ale to neuznalo sa za cieľuprimerané a praktičné; práve tak nesnadným, ba nemožným zdalo sa násilné zmocnenie sa jej osoby, pre veľkú vzdialenosť. Hnev cárevny bol nevýslovný nad tým, že toho, vzdorného hada, jako Annu Petrovnu zvala, do rúk dostať nemôže. Orlov sám nemálo hneval sa, že nemohol prispieť v tomto ohľade dobrou a výdatnou radou cárevne. Ale ani to čert nevymyslí, čo žena má v svojej mysli Katarína ustálila sa na istom pláne, smelom, ale k cieľu vedúcom.
Radzivil po pár mesiacoch svojho bývania s Annou Petrovnou v Ríme sedel si v chyži svojej hlboko zabratý do myšlienok, a zahalený v hustý dym vonnej cigary. Nebola to láska, nebola to politika, čo ťažilo mu na duši, bola to okolnosť zlých financií jeho. Bol na mizine. Zo svojho majetku pri úteku svojom do Viedne máličko len bol ratoval a teraz všetky svoje drahocenné diamanty musel zpeňažiť, aby za štyry mesiace s Annou Petrovnou v Ríme kniežatsky žiť mohol.
Jeho politické plány, tak zdalo sa aspoň, nedarily sa. Ani od spoločníkov svojích, ani od urazenej a nespokojnej šlächty russkej neobdržal žiadného svolenia v návrhy svoje, neobdržal schválenia úmyslov svojích a prepotrebnej pomoci k jích prevedeniu a uskutočneniu. Čo bolo robiť, kam sa tu diať?
V tak osudnej chvíly zavítal k nemu dopis vyslanectva rusského vo Viedni, toho obsahu, že pod tou výminkou, jestli zradí a vydá cárevne Annu Petrovnu Tarrakanovnu, Katarína hotová je jeho skonfiškované statky mu úplne prinavrátiť. Ošklivosť, hnev, zimničná rozdráždenosť lomcovaly kniežaťom Radzivilom. On mal zradiť Annu. Anna mu bola všetkým tým, čím cieľa svojho dosiahnuť chcel; ale Anna mu bola teraz tým čo mu, nič nemajúcemu ku statkom zhabaným opätne dopomôcť môže. Ťažké dni, a ešte o mnoho ťažšie noce nastúpily pre Radzivila. Čakal zprávy od spoločníkov svojích, čakal zprávy od šlächty russkej, ale nič neprichodilo. Hrozná prepasť otvárala sa pred Radzivilom. On bol navyknutý žiť skvele a pohodlne teraz ale hrozila mu bieda a neresť. Čo si mal počiať, kam sa diať?
Plný myšlienok, rozorvaného vzozrenia odobral sa ku kňahyni Anne Petrovne, ktorá sa ho naľakala.
Neľakaj sa ma, Anno Petrovno! som zmenený; rozorvaný; buď pokojná. Musím ťa na pár týdňov opustiť.
Anna Petrovna sotva udržala sa na nohách pri zpráve tejto.
Pre Boha! čo sa stalo? zkríkla padajúc v náručie Radzivilovo.
Nič, nič sa nestalo, neľakaj sa, ľubá! kojil ju Radzivil je toho len súkromná príčina. Znáš, že som majetku svojho len máličko ratovať mohol, to máličko minulo sa už a teraz hrozí nám bieda; tej chcem vyhnúť, a preto idem na statky moje, incognito do domoviny, a zaopatrený peniazmi vrátim sa zas k tebe, milovaná! Aby som v náručí tvojom požíval blaho tichej lásky, kým príjde čas, tvojho verejného oslávenia a povýšenia pred svetom.
Nechoď, miláčku duše mojej, mňa bieda nedesí, budem pracovať, zostaň, a Bôh pomôže nám udržať sa bárs aj so seba zaprením do času. Prines tú obeť, mojej a našej láske, neopúšťaj ma; volím s tebou biedu a nedostatok, nežli bez teba život bárs jak skvelý.
Tak prosila Radzivila Anna Petrovna.
Nemožno Anno! nemožno mi tak urobiť. Ja som muž, mne jednať prichodí, moja je to povinnosť starať sa o teba; tomu nikdy neprivolím, aby si ty, bárs aj len na krátky čas pracovať a biediť musela. Ja som ťa uniesol z Viedne, kde si ač nevoľne, ale predsa zaopatrená bola; ja musím teraz, keď cesta k sláve vedie cez krútňavy a boje, vyviesť ťa z nesnádz tých. A tu je to všetko ľahká veľmi práca, len pár týdňov času a ratovaní sme.
Tak tešil, kojil Annu Petrovnu Radzivil.
Anna Petrovna plakala, zaklínala miláčka menom Božím a všemi Svätými, aby ju len neopúšťal, ale Radzivil nedal sa odviesť od úmyslu svojho.
Prišiel deň rozlúčenia sa, krátkeho dľa Radzivila, do blaženejšieho opäť shlädania sa. Anna Petrovna omdlievala. Duenna sama bola blízká zúfalosti nad krokom týmto Radzivila.
Smutné a žalostné bolo to lúčenie. Radzivil sám len bol chladný a pokojný. Dávno, dávno už bol z Ríma preč, a Anna Petrovna ešte nehnula sebou a keď prišla k sebe žalostne zašeptala:
Zostań, zostań, chłopcze lubyj;
Ne pochoty mojej zhuby.
Minulo pár mesiacov; Radzivil nevrátil sa viacej, ani nedal nič o sebe znať. V hroznom takomto položení beznádejne zúfala si Anna Petrovna.
Bez podpory, bez hmotných prosriedkov stála v cudzom svete, skvelý byt a nádhernú úpravu jeho nebola v stave ďalej podržať. Služobníctvo jakonáhle zbadalo, že tu na miesto bohatstva nastúpil nedostatok, rozišlo sa.
Anna Petrovna padla do stavu zúfalého nielen zovnútorne, ale i vnútorne a duševne; celé dni nepreriekla slovíčka, v trudnom zadumení trvala jakoby bez citu, bez povedomia, bez života. Strašlivé obrazy križovaly sa obrazotvornosťou jejej, v noci trávila hodiny bezsenne a ztrhávala sa, ba i skákala z lože a behala zúfale po chyži.
A v tomto hroznom stavu nemala nikoho, kto by ju bol koľko toľko potešil, uspokojil, z týchto hrozných múk vyslobodil. Duenna, jej jediná spoločnica, robila jej ešte výčitky. Ona totiž triasla sa už vopred pred hnevom mohútnej cárevny Kataríny, ktorá útek jích pomstiť bude strašlive.
Všetko, všetko sa zrútilo na ubohú Annu Petrovnu. Stav jej opustený už sám v sebe bol dostatočným k tomu, aby zlomil slabé srdce ženské; k tomu ešte myšlienka zklamanej lásky, lásky tak čistej, tak vrelej prvej, a potom ešte pomsta cárevny!
Anna Petrovna pri tom všetkom ešte, ešte len dúfala, ešte čakala návrat milencov, veď to tak ťažko padá zriecť sa úfnosti tam, kde celá bytnosť naša od toho závisí; oj, veď láska ufá, nadeje sa ešte i v samom hrobe!
A ja ti hovorím, duenno! vravela Anna Petrovna v jasnejších okamženiach, že knieža Radzivil takúto ohavnú zradu spáchať na mne nemôže; nie, nie, on mi takéto hrozné nesčastie nezapríčiní; on svoje sľuby splní, on sa vrátí k milenke svojej.
Dal by Bôh! vetila pochybujúca duenna ale knieža Radzivil je bezcharakterný klamár. On jako učiteľ vedel sa dotisnúť k nám, jeho úmysel nikdy nebol poctivý. Čo vlastne zamýšľal, neviem; ale že nič prospešného pre veliteľku moju, temer by som pod prísahou potvrdiť hotová bola.
Nevrav tak upodozrievavo, tak hanebne o Radzivilovi bránila onoho Anna Petrovna, iste ho nejaká nehoda potkala, preto neide; možno, že kým ho mi tu odsuzujeme, práve pre naše dobro niekde sa ustáva, možno, že do nepriateľských rúk padnul, a my mu tu robíme takúto krivdu. Možno, duenno, že je už práve na ceste k nám a v pár okamyhoch padne do náručia môjho.
A Anna Petrovna rozovrela náruč jakoby chcela do nej zavrieť miláčka duše svojej; ale skoro padly jej dolu ramená, vidiac, že niet tu skutočne predmet jej ľúbosti.
V tom okamžení vstúpil listonoš, Anna vytrhla mu list z ruky, lebo prichodil z tých strán kam sa Radzivil bol vzdialil.
Čítala.
Podpis mena chyboval, v liste to doslovne takto znelo: Za povinnosť si pokladáme, jasnej kňahyni Anne Petrovne Tarrakanovne o tom zprávu podať, že knieža Karol Radzivil shabané statky svoje od cárevny Kataríny nazpäť obdržal. Za jakú cenu sa toto stalo, jasná kňahyňa sa istotne sama domyslí.
Výkrik bolesti nasledoval, a nesčastná, opustená, zradená kňahyňa Anna Petrovna padla bez seba na zem.
Z tohoto vidíme, že Katarína smelý, ale k cieľu vedúci plán svoj previedla. Za prinavrátenie svojích statkov zradil Radzivil Annu, ktorú pomsta cárevny čakala.
Anna Petrovna navrátená bola životu zase. Nezamýšľala sa viacej, nežalostila, neplakala nad trpkým osudom svojím. Vzmužila sa. Veľká je síla muža, znajúceho zaprieť seba, zabúdajúceho na všetko na svete a ženúceho sa cez búrky a priepasti za vidinou svojou ku cieľu slávy vznešenému; ale väčšie je odreknutie sa ženy zklamanej vo svojích nádejách, zklamanej vo svojom najsvätejšom citu, v tom jedinom čo má na svete v láske svojej.
Anna Petrovna s duennou započala život takýto, život plný odreknutia sa. Skvelý hotel bol rýchle opustený, poslednie drahé klenóty zpeňažila kňahyňa, vyrovnala dlhy a utiahla sa s duennou svojou do uzunkej ulice, do maličkého domku.
Anna Petrovna s duennou pracovala. Ženské práce vzaly pred seba a živily sa z toho; aspoň na toľko jim to dostačovalo, že boly pred najcitlivejšou núdzou zachránené a každodenné potreby svoje zaokryly.
Nikdy ani jedným slovom nezmienila sa žiadná o minulosti, ani raz nespomenuly osudné meno zradcu Radzivila, minulosť jim bola zahalená na veky závojom zabudnutia, budúcnosť nespomenuly tiež, ale ani netrápily sa o ňu, obe ženštiny vyzeraly tak, akoby každý útlejší cit na veky bol vymrel z pŕs jejich, akoby boly od počiatku len robotnice svojích ženských prác bývaly, a mimo ustavičnej práce ničoho iného si nežiadaly. Spokojnosť takúto spôsobovala jim i tá myšlienka, že sú tu pred očima neprajníkov svojích ukryté, že minú na tento spôsob hnevu a pomsty rozsrdenej cárevny.
Touto myšlienkou tešila seba i kňahyňu každodenne duenna.
Dlho, dlho žily takto, neznaly nič o svete a svet o nich. Deň za dňom míňal sa jím tým istým spôsobom, večere trávily v dôvernom rozhovore a noc míňala sa jim v pokojnom snení. Dnes večer besedujú si tiež takto spolu, mesiačik hľadí blädou tvárou svojou malým oblokom do skrovnej chyžky, v ktorej len tik tak skvelých jedine pozostalých hodín sa ozýva.
Jak je práca zvláštní dar pre človeka slovila tichým hlasom Anna Petrovna nezávidím žiadnému mocnárovi, nezávidím žiadnej tak skvele ako som ja žila, žijúcej kňahyni na svete, závidím a závideť môže právom každý tomu človekovi, jehož anjelom, strážcom, potešiteľom je práca na svete.
Ráčite byť dobrosrdečná, opravdový anjel odvetila duenna, ale práve preto, tým väčší hriech majú na svedomí svojom tí, ktorí nevinnosť tak hrozne prenasledovali, mučili, ktorí ju tak hanebne sklamali. Hlboký vzdych vernej Dueuny nasledoval na slová tieto.
Dnes po prvý raz, po tak ticho a pokojne prežitom čase prevzala reč Anna Petrovna dotýkáš sa zase bolästného miesta srdca mojeho, duenno! Bôh vidí krivdu i nevinnosť moju, nech on sám súdi medzi mnou a medzi nepriateľmi mojími. Neznám, ako skončí sa môj osud, ale toho jednoho žive som si povedomá, že by som po doteraz učinených radostných i trpkých zkúšenosťach života znala žiť na svete. Oj, nezná, nemôže znať život ten, kto len slasti jeho okúsil; no, kto jak zlato v ohnivej peci súc prepálený krížom a nehodami, prežil pár chvíl jeho, to je človek dokonalý.
Takto a tomuto podobne zmýšľala Anna Petrovna a stará, verná duenna jej, obdivovala túto vážnú myseľ túto spokojnosť kňahyninú.
Jeden deň sedela Anna Petrovna jako obyčajne, pri pilnej práci svojej, keď silné, mužské klopanie zavznelo na dverách. Anna Petrovna zľakla sa a bázlivo pozerala na duennu; táto ale mysliac, že niekto prácu objednať prichodí k ním, pokojne vyriekla svoje voľno.
Vo dverach ukázala sa mužská postava a pred Annou Petrovnou v hlbokej úcte koril sa neznámy muž so slovamí: Bôh pozdraviž svetlú kňahyňu Annu Petrovnu.
Anna i Duenna zblädly strachom. Obe zapieraly, že by tu bydlela kňahyňa Anna Petrovna Tarrakanovna.
Muž námorní dôstojník russký usmieval sa na zapieranie toto, tvrdiac, že on dobre zná, že pred samou kňahyňou Annou Petrovnou stojí a že má sčastie jej samej v tomto okamyhu hlbokú úctu svoju zkladať.
Nadarmo zapieraly preľaknuté ženštiny, že ony sú len chudobné švadleny rímské, jímž ani nenie známa dôstojníkom spomínaná osoba kňahyne Anny Petrovny: dôstojník russký ale stál na svojom úsilne tvrdiac, že sa nemýli.
Veliteľko! oko moje neklame sa. Ja som námorní dôstojník Ryba. Vznešenú a najjasnejšiu matku, cárevnu blahoslavenej pamäti Alžbetu, znal som dobre a veliteľka ponáša sa na ňu akoby jej rovno z oka vypadla. Najjasnejšia cárevna Alžbeta, jejžto buď večná pamäť a sláva božia, bola mojou vznešenou dobroditeľkyňou. Z jej cárskej milosti som, čo som; bez nej, bol by som zahynúl biedne, áno najbiednejšie. Táto povinná úcta a daň povďačnosti je to, čo ma sem vedie, aby som navštívil prenasledovanú svetlú jej dcéru a aspoň čiastočne jej odmenil matkinu dobročinnosť. Dlho, dlho ustával som sa, pri pátraní po svetlosti vašej, no práca moja, buď bohu chvála, predsa nebola daromná, bo ajhľa našiel som veliteľku moju.
Anna Petrovna ešte tajila, i duenna všelijako zapierala a výrečnosťou sebe vlastnou presvedčiť chcela dotieravého dôstojníka, že je na omyle; ale keď konečne nemohly ženy odolať mužovi, prijala Anna Petrovna poklony Rybové ako sám menoval sa a pustila sa s ním do dôvernejšieho shovoru.
Duenna nadarmo bránila kňahyni, nadarmo ju vystríhala pred dôvernejším shovorom s Rybom, neišlo to, dobrosrdečná kňahyňa nemohla sa premôcť. Veď od toľkých čias už nevídala známej, alebo aspoň prívetivejšej tváre, bola to tedy aj nevyhnutná duševnia potreba, čo ju k tomu viedla.
Ryba stal sa srdečnejším, a sadnúc si proti kňahyni, nasledovne slovil:
Veliteľko! ja úprimne smýšľam s vysosťou vašou, a v týchto okolnosťach zasluhujem vysokú dôveru svetlosti vašej úplne. Násilie cárevny Kataríny veľmi mnohých urazilo, a bárby mnohí aj ostatnie jej ukrutnosti prehliadnúli, neľudské zachádzanie so svetlou kňahyňou a oprávnenou dedičkou rusského trônu jej nik odpustiť nemôže. Celý svet vie, jak hanebným spôsobom, jak samozvanne položila si Katarína korunu tak veľkého mocnárstva na hlavu, no čas ten je už skorý, keď za hriech nastúpi spravodlivá pokuta, a nie len Bôh, ale i nespokojené poddanstvo, šlächta a ľud pomstia sa nad ukrutnicou touto. Ja znám v države našej veľmi dobre všetky pomery, znám smýšľanie i šlächty i ľudu a teším sa, že ufať sa môžem čím najskoršiemu lepšiemu obratu vecí v Russku vo prospech našej milovanej prenasledovanej, zradenej a oklamanej kňahyne.
Anna Petrovna načúvala cudzieho muža nadšene, veď jej hovoril zo srdca; hovoril ako muž znalý a zkúšený v pomerach ríše russkej a k tomu ešte vyznačujúci sa zvlášťnou náklonnosťou k nej. I duenna bola povďačná cudzincovi. Tento ale nadšene pokračoval:
Výsosť vaša! jak velice mi je ľúto terajšieho neblahého položenia vášho; tak som istý toho, že je ten deň už nie ďaleko, v ktorom vy, miesto svoje v Cárskom-Sele zaujmete a potrete jedovatú jäšterku v Kataríne na veky.
Anna slabo krútila hlavou, lebo ač milé jej boly všetky reči Rybové, predsa nechcela sa jím úplne poddať. Ale Ryba pokračoval v nadšenosti ďalej. Nehovorím to len z vlastnieho pohnutia, veliteľko! nehovorím to bez základu, bez príčiny; som o tom úplne presvedčený, lebo zaujaté sú za vec výsosti vašej osobnosti významné a mohutné, áno sám gróf Alexej Orlov, veľký admirál loďstva rusského v Archipelagu, zaujatý je za to.
Jakoby to mohlo byť? zvolala Anna Petrovna veď je Orlov predsa dôverník a obľúbený miláčok cárevny Kataríny spolu i s bratom svojím Gregorom?!
Veliteľka zná vetil Ryba, že brat Orlova, Gregor, dlhé roky bol pravou rukou cárevny Kataríny, jemu a grófovi Alexejovi má ona ďakovať nastúpenie trônu; Katarína avšak odplatila sa bratom nevďakou, tak že oba bratia z urazenia toho odhodlaní sú, cárevne škodiť, áno o trôn ju pripraviť, a naň potomkyňu domu Romanovho, jakožto na dedičný prestol otcov jejej posadiť.
Anna Petrovna skúmavý a prísny zrak svoj uprela na neznámého; ale žiaden ťah obličaja jeho neprezradzoval lož, z celej podstaty jeho vyzerala tá najopravdovejšia úprimnosť a najvernejšia oddanosť. Nová, smelá nádeja zaujala dušu nezkúsenej mladuchy.
Ryba znal jej dostatočnými dôvodami dokázať tvrdenia svoje. Dokázal jej, že Gregor Orlov prestal byť jediným a výlučným miláčikom cárevniným, lebo ona ho od seba oddialila bola a priazeň svoju na iného preniesla. Urazený Orlov umienil si i s bratom pomstiť sa za to na cárevne a ešte vyššie sa pri tom povzniesť, nežli dosiaľ stál.
Okolnosťou touto a dokázaním jej pravdepodobným získal si Ryba kňahyňu celkovite. Ona neodporovala jeho návštevám, ba áno, i k tomu privolila, že jej Ryba lepší byt prenajal a niektoré peňažité prostriedky k obľahčeniu jej lósu, poskytnúl.
Ryba viacej z Ríma neodišiel. Jeden deň navštívil opät Ryba Annu Petrovnu, a zvestoval jej veliké prekvapenie. Sotva mala kňahyňa času pustiť sa s ním, do ďalších otázok, keď Ryba už náhlo dvere otváral a jednoho pána vo veľmi skvostnej rovnošate dôstojníckej do chyže uvádzal: bol to gróf Alexej Orlov.
III. V Livorne
Gróf Alexej Orlov predstavil sa mladej kňahyni vo sláve víťaza z Česme.
Pod hlavním vedením jeho, spravovaná Spiridov-om Gray-om, Elphistone-m, zvíťazilo v choboti Česme russké loďstvo úplne nad tureckým, tak že turecké loďstvo tam docela zničené bolo. Cárevna Katarína neodoprela tomuto v russkej historii velepamätnému víťazstvu svoju vysokú uznalosť, a predsa zakázala grófovi Alexejovi Orlovovi ľodstvo opustiť a v Petrohrade sláviť zaslúžený triumpf, lebo práve vtedy, v druhej polovici 1770 r. zamýšľala, grófovi Gregorovi Orlovovi priazeň svoju odňať a tak bála sa pomsty jeho brata. Gróf Alexej objavil sa predsa o pár mesiacov v Petrohrade a bol priazňou veliteľky svojej obsypaný. Obdržal veľký kríž rádu Sv. Gregora, 100,000 rubľov k tomu, a čestné meno Česmenskoj. Prijal ale i tajné splnomocnenie a odcestoval s ním cez Viedeň do Vlach. [1 - Karl Mühler Histor. Skizzen.]
Verejne ukázal sa gróf Orlov najprv v Livorne, kde maliarovi Hackert-ovi naložil, víťazstvo jeho česmenské štyrma obrazy predstaviť a osláviť. Aby mu výbuch lodi do povetria a vyhodenie jej lepšie zobraziť mohol, kúpil loď a dal ju pušným prachom do povetria vyhodiť.
Z Livorna cestoval gróf Alexej Orlov rovno do Rímu. Rovno z tejto cesty vidíme ho o pár dní u prekvapenej kňahyni Anny Petrovny Tarrakanovny. Alexej Orlov bol muž pekný, vysoko a štíhle rostlý, postava imposantná, hlboký dojem robiaca.
Anna Petrovna bola oblažená návštevou grófa Alexeja Orlova. Jeho celé držanie sa ku nej bolo velice príjemné, jeho pravdivým citom prednesené reči boly tak uchvaťujúce; k tomu ešte i tá okolnosť, že všetko, čokoľvek Ryba hovoril, s najväčšou istotou potvrdzoval, to všetko očarilo neskúsenú Annu Petrovnu.
Prisahám na všetko to, čokoľvek mi je svätého na svete slovil gróf Alexej Orlov že spolu s bratom mojim, jako so spoločníkami našími pevné predsavzatie máme, nevďačnú cárevnu, ktorá neprávne na trôn prišla, koruny a berly pozbaviť a potom právnu dedičku slávneho trônu rusského, svetlú kňahyňu Annu Petrovnu, naň povýšiť.
V tom blížil sa dôvernejšie gróf k Anne Petrovne a vtisnul vrelý bozk na jej sňahobielú rúčku.
Anna Petrovna bola vo vytržení, duenna radosťou plakala.
Gróf Alexej Orlov, keď sa do ďalšej priazne Anny Petrovny odporúčal, jej dôveru a blahosklonnosť si vyprosil; častejšie smieť ju navštíviť si úctyplne vyžiadal, spolu i s lodním kapitáňom Rybom po mnohých poklonách vzdialil sa.
Anna Petrovna cítila potrebu byť o samote so svojou jedinou spoločnicou a dôvernicou, duennou. Okamženia tieto boly po dlhom boji a bôli prvé, ktoré blažene dotkly sa jích oboch. Koho že by nebolo oblažilo to velebné, oddané, opravdivosťou prekypujúce objavenie sa Orlova, tým viacej muselo ono očariť dve nezkúsené, v pretvarovaní a pochlebníctve sveta nezbehlé srdcia ženské.
Anna Petrovna zotrvávala v blaženosti svojej nad vyznačením tým, v ňomž ju gróf Alexej Orlov súčastnil; rozpomínajúc sa na to, že Katarína hlavne bratom Orlov-com ďakuje korunu a panovanie svoje, ale zabudla a či chcela zabudnúť na to, že stojazyčná fáma práve Alexej Orlov-a, ktorý koril sa jej tak velice, označila jako vraha jej strýka, Petra III-ho. Celou dôverou klonila sa Anna Petrovna ku grófovi Alexej Orlov-ovi, ale toto jej dôverné klonenie sa k nemu nebolo bez všetkej obavy. Gróf to zpozoroval a nemeškal Annu Petrovnu uspokojiť. K tomu cieľu verejne všade priznával sa k Anne Petrovne a v spoločnostiach vznešených vyznačoval ju čo najnežnejšie, chovajúc sa k nej, jako k dáme vysokého a vznešeného pôvodu, z čoho všetkého Anna Petrovna zavierať mohla, že neostýchá sa gróf Alexej Orlov, cárevnu Katarínu, o nejž zmieňoval sa, že ju nenávidí, i verejne obraziť.
Vzdor ale všetkým verejným a patrným dôkazom zo stránky grófovej nechybovalo na mnohonásobnom upodozrievaní. Ba čo viacej aj anonymným listom bola Anna Petrovna pred grófom Alexejom Orlov-om jako pred rusským vyzvedačom a agentom vystríhaná. List tento sdelila pri najbližšom sídení sa s grófom. Ruka jej triasla sa pri odovzdávaní mu jeho, pozerala prísne naň ale ťahy tváre jeho zostaly pokojné, nepremenené.
A to všetko bol pre Annnu Petrovnu patrný a mohútny dôvod za pravdivosť a poctivé smýšľanie grófa Alexeja Orlov-a.
Anna Petrovna načúvala milým rečiam príjemného grófa, načúvala nemo a zdala sa byť hlboko zadumenou. Oko jej milo spočívalo na peknej postave grófa, kým myseľ Bôh zná, jak ďaleko poletovala? Tak zdalo sa, že jej prišiel na um neverne ju opustivší Radzivil a tu zdala sa ho s grófom porovnávať.
I Radzivil jej to isté sľuboval čo Orlov, no nevyplnil; i Radzivil ju tak vyznačoval ako Orlov, ano on učinil ešte viac a predsa ju zklamal. Orlov by tak zajiste konať nemohol; on je muž vážnejší, starší, zkúšenejší, ráznejší. Akokoľvek všestranne zaoberala sa s týmato dvoma osobami v duchu, voždy prevládal obraz Orlov-a nad Radzivil-om.
V takomto zadumení ani nezpozorovala Anna Petrovna, iba keď videla grófa Alexeja Orlova u nôh svojích. Bolo jej akoby snila. Gróf hovoriac nadšene o svojej láske a ucte k nej, požiadal ju bez okoľkov o ruku.
Anna podobala sa kamennej, bezživotnej soche, lebo v skutku ani jednoho pohybu nebolo na nej znamenať, dlhá chvíľa prešla, kým prišla k sebe. Úbohá deva nechcela Orlov-ovi veriť, rozpráväla mu o svojej zklamanej a beznádejnej láske k Radzivilovi; gróf Alexej Orlov rozohnal všetky pochybnosti jejej tak že mu nezkúsená deva so slzami v očiach podala ruku svoju a klesla do náručia.
Anna Petrovna zabudla na svoju prvú lásku a gróf Orlov nechcel ani deň odťahovať viacej, ale žiadal o skutočné podanie mu svojej ruky pri sobáši. Stará a verná duenna veď ženské vôbec radi vydávajú a ženia nalíhala sama na kňahyňu, veliteľku svoju, aby krok tento významný a blažený bez otálania urobila, tvrdiac, že niet pod slnkom človeka podobného grófovi Orlov-ovi.
Hneď v druhý deň objavil sa gróf Orlov u Anny Petrovny v sprievode jednoho staro-verského duchovníka a verejného notára. Anna Petrovna zľakla sa tak náhlivého kroku, chcela to ešte na čas odložiť; ale duenna, prišlí sprievodčí grófovi, jeho pobočník Ryba, a konečne sám gróf primali ju tomu.
Či sa mohla ešte ďalej zdráhať, či mohla odolať ona samajediná tak mnohým? Či mohla mysleť, jednať chladnokrevne v tej najútlejšej otázke, otázke srdca? Ktorá žena to môže? Veď tu je patrná najväčšia slabosť ženského pokolenia. Rozum spí tam, kde jedná srdce láskou opojené a ono bez toho triezvemu rozumu neustúpi práve tak ako opilý; ba zavalí sa mu ešte nemotorne v cestu.
Manželská smluva sa uzavrela, vyhotovila; sobáš sa s obrädami svojími dokončil Anna Petrovna bola ženou grófa Orlova. Svedkovia boli: Ryba a duenna.
Anna presýdlila sa do palácu svojho manžela na Španielskom námestí.
Blaženej manželke Orlova k úplnému sčastiu života nič iného nechybälo mimo domova. Úprimný manžel jej, sľuboval jej skoré navrátenie sa nielen do domoviny a do rodného rusského kraja; ale i do pravého dedictva otcovského, totiž na trôn russký.
Z Rímu cestovali blažení mladí manželia do Písy. Bola to príjemná cesta pre vyraženia, jaké sú u mladých manželov vysokého rodu povždy v móde. V Píse dostal gróf Orlov zprávu, že russké lode pod contre-admiralom Greig-hom vplúly do Livorna. Orlov oznámil Anne Petrovne, milovanej manželke svojej, že sa musí do Livorna sám vybrať, nechajúc jej na vôli, v Píse do návratu jeho pozostať, alebo s ním spolu do Livorna cestovať; samo sebou rozumie sa, že Anna Petrovna odhodlala sa k tomuto posledniemu.
Prijdúc do Livorna, mali tam už hotový byt; sprostredkováním admirala Greigh-a totiž, otvoril sa jím skvelý dom anglického konsula Dycka; avšak len sama grófka Orlov ubytovala sa v pohostínskom dome konsulovom; gróf Orlov ubytoval sa na lodi.
S príchodom rusského loďstva a mladých manželov Orlov-cov počal sa v Livorne veselý život. Dyckov dom stal sa príbytkom tej najskvelejšej, najvyberanejšej a najveselejšej spoločnosti; stal sa milým útulkom múz a toho najrozmanitejšieho vyraženia.
Prví dôstojníci rusského loďstva práve tak, jako aj v Livorne obydlených vznešených Angličanov množstvo, točilo sa vôkol Anny Petrovny; predstíhaly sa spolu i so svojmi dámami uchádzajúc sa o priazeň grófky, manželky Orlov-a.
V krátkom čase bola Anna Petrovna v dome anglického konsula Dycka v Livorne tým slnkom, okolo ktorého točilo sa plno planiet; pôvabnosť a duchaplnosť jej očarila všetko. Nikto by nebol viacej v Anne Petrovne poznal v Livorne ani tú osamotelú devu z Viedne, ani tú v láske zklamanú robotnicu v tichom zákutí nízkeho domku a úzkej pobočnej uličky z Rímu. Tu bola ona kráľovnou, jejžto vôľu mnoho koriteľov na jedno pokynutie hotovo bolo vykonať; v jejž priazni a milosti túžilo sa množstvo ohriať, akoby na teplých paprškoch slnečních. A nebola Anna Petrovna len u sebe rovných a vznešených milovanou a zbožňovanou, ale aj u chudoby. Ona nezabudla na prežité mnohé strasti svojho života a preto dobrečinila nesčislnými milodarmi a bohatými almužnami chudobným a biedným. Všetko očarila, všetko oblažovala; no zdalo sa, že manžela svojho Orlova najväčšmi.
On totiž vyznal jej jeden večer, že sa storaz blaženejším cíti teraz, nežli prv; lebo, že tu v Livorne opanujúc Anna všetko, presvedčila ho o tom, jak sčastná, jak zbožňovaná bude z nej panovnica. Slnko Livorňanské jasalo sa v svojom úplnom lesku Anna Petrovna bola tak blažená, že si ani tak mnoho jej sľubovaného trónu cárskeho viacej nežiadala; veď tu bola hotovou veliteľkou a kráľovnou v každom srdci.
Jeden deň vyslovila vrelú žiadosť, obozrieť si môcť russké loďstvo. S veľkou hotovosťou sľúbil jej manže1 vyplniť žiadosť túto. Naložil porobiť veliké prípravy na celom loďstve russkom k slávnemu prijatiu manželky svojej.
Bolo odpoludnia v pozdní jasenný, utešený a mierny deň, keď Anna Petrovna s velikou radosťou na loďstvo russké podívať sa hotuvala. Len duenna nechcela ta sprevádzať veliteľku svoju, ba prosila, zaklínala ju, aby ani ona s nebezpečím spojený krok tento neučinila. Loďstvo patrí cárevne Kataríne, a na ňom počína i jej právo ona tedy obáva sa najhoršieho.
Anna Petrovna ľútostive vysmiala svoju vernú duennu predstierajúc, že nestojí viacej už osamotnelá, ale je pod ochranou svojho vrelomilovaného manžela.
Duenna namáhala sa všemožne odhovoriť veliteľku svoju od návštevy zamýšľanej no, nepodarilo sa jej to. Ona sama ale zostala doma a neišla ani len zvedavosť svoju nasýtiť.
Na troch skveloupravených člnoch vyšiel gróf Alexej Orlov na Molo v ústrety manželke svojej mnohými vznešenými dámami sprevádzanej.
Prístav bol už pár hodín preplnený množstvom. Všetko russké i russkému priateľské loďstvo rozvinulo prápory svoje. Russké námorné mužstvo objavilo sa v nádhernej gále svojej. Na všetkých loďach panovala neobyčajná živosť. Námorníci vyhadzovali klobúky do hora, kričali hlučné hurráh, a výstrely hrmely.
Bol to utešený a malebný pohľad; srdce Anny Petrovny prudko bilo nevýslovnou radosťou. Neviem, či len sám pohľad na krásne loďstvo blažil ju tak veľmi a či spolu aj tá lichotivá myšlienka, že loďstva toho, keď nastúpi russký trón, čo už nemalo byť veľmi ďaleko, ona bude majiteľkou a veliteľkou.
Pozdravovaná hlasitými výkrikami predchádzaná i sprevádzaná došla spoločnosť k hlavnej, admirálnej lodi russkej. Orlov podal s neobyčajne prísnym pohľadom manželke svojej ruku, chtiac ju v státnu kajutu doprevodiť. Šli dolu schodmi. Náhodou obzrela sa Anna Petrovna a bázlive pozorovala, že sú sami, že jich nik nenasleduje; pýtala sa po príčine toho manžela svojho, ten ale mlčal, neodpovedal. Orlov pevne stisnuté mal pery a z očí jeho šľahal neobyčajný oheň.
Tak asi mohol Alexej Orlov vyzerať i vtedy, keď na Petra III-ho ruku vztiahnúť mal!
Anna Petrovna zbadala neobyčajný stav milého manžela, prv však, ležby sa ho bola mohla pýtať po príčine, otvoril dvere kajuty a kázal jej vstúpiť do nej.
Anna Petrovna zľakla sa neobyčajného chovania sa Orlova, ale poslúchla; vstúpiac však do kajuty niemenej bola zarazená, keď jej oči viacej v kajute sa nachodiacich a vojansky tam postavených dôstojníkov spatrily, v jíchžto rukách putá cvendžaly. Anna onemela, nevládla viacej so sebou, no tak zdálo sa, že všetko uhádla. Nazpäť viacej na pôdu italskú nemohla, bola už na russkej. Pozdvíhla oči k Orlovovi, aby z obličaja jeho vyčítať si mohla osud svoj. Slovo Orlova vyslovilo jej to doprosta takto:
Ve mene cárevny Kataríny mojej veliteľky, si mojím väzňom Anno Petrovno!
Na to rozkázal jej putá priložiť; dve na kríž složené reťaze medzi nohami a rukami, so širokými ohnivami na rukách i nohách. Anna prosila o milosrdenstvo, prosila o to svojho manžela. Tento však odvetil jej opovržene:
Mýliš sa, Anno Petrovno; ty nemáš manžela, jeden Orlov nemohol sa nikdy s velezradkyňou, ako si ty, zasnúbiť; ja som ťa len obolstil, maskirujúc v Ríme mojích sluhov za kňaza a notára. Naše manželstvo je nezákonné, je neplatné.
S tým odišiel. Oklamaná padla do tvrdej mdloby. Bez namáhania odniesli ju do tmavého lodného väzenia; v ňomž až do tedy zostala, kým loď v prístavu čierneho mora nezastala. Anna Petrovna na vzdor všetkým prosbám svojím nemohla videť viacej grófa Alexeja Orlova.
Opisovať vám ďalej stav úbohej Anny Petrovny? Marné namáhanie a vec zbytočná. Stala sa obeťou bohaprázdnej zrady a intríg politických.
Bystroumná cárevna Katarína takto dosiahla svoj tajný a smelý plán a mala svoju obeť v moci na veky.
IV. U Nevy
Πo vystúpení z lode v Taurii presadili Annu Petrovnu na ľahké sánky a v prostred ostrej zimy, pod silnou jäzdeckou eškortou ju do Petrohradu doprevadili.
Strašný zajiste to osud. V predošlom jej vyhnanstve mala aspoň jednu dušu, svoju vernú, starú duennu; teraz stála o samote. Či ctené čitateľky moje ospravedlnia túto pri konci veliteľku svoju opustivšiu duennu? neviem. Že schvalovať nebudú, že ju opustila po marnej výstrahe v tak rozhodnej chvíli, ktorú úplne predtušiť sa zdála, myslím.
Bolo počuť, že sa duenna pozdejšie navrátila do Francúzska; Annu Petrovnu viac nevidela.
Anna Petrovna predtušila, čo ju očakávať môže v Petrohrade, úfala sa ale predsa ešte, jednomu: že horkými slzami svojími uprosí k milosti cárevnu Russie. I v tom zmýlila sa. Katarína ju ani pred seba nepredpustila; ale narídila, aby uväznená veľzradkyňa Anna Petrovna do jednej pevnosti u Nevy odvedená bola.
Tak sa stalo. Anna Petrovna prišla do žalára.
Ubohá Anna Petrovna! Z náručia falošného milenca dostala sa do náručia lstivého manžela a z náručia toho trúfala predsa okriať v domovine v náručí otcovom. Jej vlastní otec, gróf Razumovský odoznal sa jej, zatajil, že by on bol jej otcom.
Nesčastná Anna Petrovna! Kde sú jej nádeje, kde jej túžby, kam podely sa jej blažené sny?
Na miesto koruny pohanenie a potupa; na miesto trônu otupný hrozný žalár dostal sa jej za podiel.
Rok za rokom míňal sa Anne Petrovne v otupnom žalári; hranatý žalárnik podával jej každodenne tie najnevyhnutedlnejšie živnostné potreby a dozorca pevnosti celej z času na čas navštívil väzenie jej, aby sa presvedčil, či uväznená ešte žije. Ináče nevidel ju nikto, ona nikoho. Bola tedy za živa mrtvou, pochovanou roky sa míňaly a aniel vysloboditeľ len meškal a meškal prísť zvestovať nesčastnej aspoň jednu blaženú hodinku života.
Ale aniel vysvoboditeľ príjde príjde a učiní konec hroznému stavu; príjde a posadí ju na trôn slávy no na trôn slávy baránkovej!
Roku 1777 rozvodnila sa rieka Neva následkom hrozného orkánu severnieho mora a vystúpila desäť stôp vyše obyčajného koryta svojho; tisíce utopili sa v Petrohrade. Väzenie Anny Petrovny bolo či zúmyslne? nízko položené; voda valila sa oblokom a neščastná Anna Petrovna utopila sa.
Gróf Alexej Orlov a knieža Karol Radzivil mali túto nevinnú obeť jejích klamu a podlej zrady na svedomí.
Žiaľ bohu! nebola a nebude Anna Petrovna ani prvá ani poslednia obeť politických pletích a úkladov; ale my predsa veríme, že pravda krášli a upevňuje trôny, krivda jich zo základu vyvracia.