-------
| bookZ.ru collection
|-------
| Martin Kukučín
|
| Tichá voda
-------
Martin Kukučín
TICHÁ VODA
Kapitola 1
Do mlyna som veľmi často chodieval. Najmä v zime. Keď som sa najedol pečených zemiakov so surovou kapustou, ktorá vržďala medzi zubmi sťa remeň na kordovánkach – ja hybaj do mlyna, ktorý bol hneď za vodou. Obyčajne sedeli za stolom: mlynár, majstrová a syn Martin a jedli vždy niečo múčneho. Ej, dobré halušky s vaječnicou varievala pani majstrová! Boh jej daj zdravia! Celý mlyn voňal od nich; samo palečné koleso muselo dostať chuť na ne, lebo sa mi zdalo, že volá na majstrovú: “Daj i mne – daj i mne!“
Ale ani raz mu nedala. Len mne vždy oddelila na mištičku a položila ju pod pec na lavicu. Ja som, pravda, jedol, hoci mi mať neraz povedala:
“Čo sa ta vlečieš, keď idú jesť? Ale ty nevieš, že je to mrzko oči na nich vyvaľovať a lyžky im čítať? Ešte sa nazdajú, že ťa hladom morím!“
Čo som mal robiť? Keď som ta prišiel, skoro vždy som ich zastihol pri stole. A keď mi dali – čoby nejedol?
Raz som tak dusil halušky, keď – málo veru chýbalo, že mi niektorá nezabehla! – keď vošla mať moja do izby.
“Poďte s nami!“ núkal ju majster Brna, robiac jej pri sebe miesto.
Ale mať nešla. Odpovedala chladno: “No, len zdravi!“ A zaraz do mňa:
“Čože tu hľadáš, pačrev kadejaký? Pakuješ ho domov!“
Ústa sa mi rozšírily, slzy vypadly na líce a halušky na kabaňu z úst. Večná ich škoda!
“Ale, Katruška, dajte mu pokoj – nebožiatku!“
“Ale sa nenajedol, či čo?“ hromžila mať.
“Veď viete, Katrenka, aké sú deti! V cudzom dome by i čerta zjedly...“
“Nuž ale toto je už mnoho!“ nedala sa utíšiť mať.
Od toho dňa som vo mlyne ani nepáchol. Mať ešte ako mať. Ale otec mi prikrútol, že mi “hlavu na kláte odtrhne“, ak len jednou nohou vstúpim do mlyna. A čo ešte, keby oboma!
Majster Brna podvečer si stal obyčajne na lavicu a díval sa, čo sa v dedine robí. Ja som si vždy stal pred neho a díval sa mu do očú. Bol chlapisko ako jedľa, plecitý, že by horou pohol, zdravý ani orech. Býval vždy zamúčený a gamby mával ustavične mastné. Iste od tých halušiek. Tvár sa mu usmievala ani mesiačik na nebi. Ja som ho mal veľmi rád, lebo vždy na fígle myslel. Keď sa dve kmotry sišly a trkotaly: nezvedely, iba keď im zaľupkala za chrbtom jeho zástera.
“Joj, bodaj vás, majster – ako som sa naľakala!“
Majster sa rozosmial, že v poldedine sa kury splašily!
“A už ste vy čert konopatý!“ potvrdila druhá. “Pravého kroka vy neurobíte!“
A pritom ho maly všetky ženičky rady. Každá bola rada, keď jej prišlo mlieť, to jest vo mlyne čakať.
Ani statok nemal pred ním pokoja, keď išiel s poľa; neraz zaľupkal Brna zásterou, a junce hybaj strečkom hore dedinou, rovno do stajne.
A keď už nemal vonkoncom s kým zažartovať, vybral si mňa.
“No – čože? Páči sa ti, belko?“
Nahol sa ku mne a smiešne vykrivil tvár. Ja som mu hľadel do tváre, a on v tie časy lusk – dal mi frčku do nosa.
Slzy mi vypadly ako hrachy, ale nebol by som dal za svet, že ja som “jeho“ belko.
No i toto sa minulo. Po Všechsvätých ma mať učesala, obliekla do gatí a tmavého kabátika. Ja som plakal ako mladucha, keď ju obliekajú na sobáš. Vzala do uzlíka šošovice, päť vajec a dva papierové šestáky a oddala ma pod krutovládu ferule.
Počiatky literného umenia neboly také ťažké, ani rechtor taký ukrutný, ako mi prorokovali od rokov: “Dá tebe rechtor – počkaj!“ Tak i mňa, ako gazda všetkých, odkazovali na rechtora. Udomácnil som sa tam a školský život vztýčil mi iné ideále, ako sú halušky s vaječnicou.
“Ach, keby ja mohol aspoň raz zvoniť, čo hneď na maličkom!“
Dosiahol som i to. Zvonieval som na strednom i na veľkom, že mi nabehly na dlaniach mozole.
“Ach, keby ja mohol byť kustošom!“
Stalo sa. Zapisoval som svedomite tých, “čo kričali“. Pravda, seba som vždy vynechal, hoci ja som kričal najväčšmi.
Kto pozná ľudskú náturu, prisvedčí, že pozdejšie mal som ideále iné. Vyššie, ťažšie. Lebo človek skladá sa vlastne zo samej ctižiadosti, ktorá mu kladie vždy nové méty a nedá užívať ovocia. A pre tie zabudol som na mlyn, na Brnu i na všetko.
Áno, rodina mi už bola priúzka. Zabudol som na Žofku, vlastnú sestru. A Žofka mala ma rada. Nič nezjedia, aby i mne nedala. A veru neviem, čo si ma tak obľúbila. Ja som jej vlastne otrávil celý detský vek. Musela ma varovať, čo nebola vec ľahká. Bol som vraj velikánsky zapliak. Koľko ráz dostala pre mňa! Ba i ja som ju neraz ubil. A ona trpela a trpela. Bola už dievka ako kopa, a nikdy ma nezavrátila.
“Čože ho nepozatínaš?“ vyčitoval jej otec, ked plakala, dostanúc odo mňa. “Iba raz ho zatni, veď on zmúdrie!“
No bolo vidno na ňom, že si zakladá na mne a na mojej neurvalej sile. Darmo je, mal ma rád, Žofe ako by bol otčimom.
Keď som vychodil dedinskú školu – tu stál už predo mnou cieľ nový, ďaleký. Farárstvo! Mať mi ho vštepovala do srdca, až sa v ňom ujal. Podjeseň vypravili ma s plačom a s plnou tanistrou koláčov “do škôl“...
Ach, nejdem opisovať, ako som sa sprenevieral vysokému cieľu, ktorý mať predo mňa vztýčila! “Vždy sa, moje dieťa, za teba modlievam,“ písala mi do škôl, vlastne jej pisár Ďuro Kacina. “Vždy sa modlievam, aby si sa bál Boha a aby ti dal rozumu dobrého, dar Ducha svätého...“
Modlitby tie som zahanbil. Na prvé vakácie vrátil som sa taký, ani čo by nebol prišiel zo škôl, ale rovno so šibenice. Ideále a túžby materine pošliapal som už nie krpcami, ale čižmami, na ktorých boly vyvalené opätky a chybovaly podošvy. Dokonalý farár! Všetkých som sklamal, všetko na mňa vrčalo v dome. Ani len Dunaj, ktorý mi bol kedysi dobrý priateľ, nechcel prijať kúska chleba odo mňa. Iba zavrčal, keď som sa mu sblížil, a obišiel ma ako choleru.
A Žoša! Tá sa mi začala odsluhovať za všetky krivdy. Keď som sa k nej pritieral, odstrčila ma. “Choď ta, ty trhan!“ To bol môj úradný titul.
Raz bolo spršalo, prišla veľká voda. Brna vyrazil jaz a prestal mlieť. Mladá čeliadka sme šli pod mlyn a chytali hlaváče, podustvy a pstruhy v malej vode. Ja som tam tiež bol. To bolo Ondrovi Chovanovi, mládencovi už na mieste, proti srsti. Sotil ma, a ja aký dlhý, tak som sa prestrel vo vode. Všetko sa smialo, lebo nik ma už nemal za svojského, ale za cudzieho. Ja som nemohol ísť takto domov, mať by bola robila hrozný div. Vošiel som do mlyna.
Brna robil na jaze, majstrová bola na trhu – v izbe bol Martin sám.
Nevysmial ma, keď som mu predostrel svoju žiadosť, takú horúcu, že pri nej mohly šaty obschnúť. Doniesol svoje cajgové, zamúčené šaty – a ja, farár, premenil sa na mlynára. Prikladal som po triesočke na ohnisko, kde sa moje šaty sušily, vlastne údily, a čo jedna triesočka zhorela, tým väčšia láska rozmáhala sa mi v srdci oproti Brnovmu Martinovi.
Poďakoval som mu za lásku a poberal sa domov.
“Nechoď ešte, Jožko, čosi ti poviem...“ zaitavil ma Martin.
Čujúc to “Jožko“, zažialil som. Predtým ma inakšie nepozvali. Týchto vakácií prvý raz teraz som ho počul.
“A čo?“ pýtam sa úslužne.
“Keď som ti bol na pomoci ja, teraz buď ty mne,“ začal Martin a krv mu skočila do tváre.
Videl som to jasne, hoci tvár bola múkou zanesená.
,,A akože! Len mi povedz, ako!“
“Počkaj, veď ti rozpoviem.“
Miesto odpovede prehŕňal sa na varštati v hoblíkoch a dlátach.
“Vieš – vaša Žofka ma nechce,“ riekol na konci, šibnúc okom na mňa. Ja som vypleštil naň oči ako plánky, čakajúc, čo bude ďalej. Martin sa prehrebal medzi hoblíkmi a dlátami. “A dosť sa mám. okolo nej, a – nechce ma,“ doložil ticho a vzdychol si.
“Hm,“ pokrútil som ja v odpoveď hlavou, lebo som nevedel, čo na to povedať.
“Keby ma chcela, ja by si ju vzal. Ale ona ma nechce, vonkonečným koncom...“ Založil si dlane na prsia pod zásteru a díval sa na mňa veľmi smutne. Mne šlo skoro do plaču, hoci som nevedel, prečo. “Na fašiangy bol tanec – nešla tancovať. Na priadkach nepozrela na mňa. Na Trojicu som jej kúpil srdce. V druhý deň ráno tu som ho našiel na obloku. A vidíš, mne je vonkoncom...“ Tu sa obrátil k varštati preberať sa medzi hoblíkmi. “I keď sa ideme stretnúť, nuž ma na strelenie obíde...“
“Taká je to, taká ver‘!“ pokýval som hlavou veľmi rozmrzený. “Ale ty sa neozri – nech si tam robí, čo chce.“
“Veď ja som tiež tak, že sa neozriem: ale tuto!“ Položil si dlaň na prsia. “To ti rozkazuje! Ja vonkoncom nemôžem – i proboval som...“
Nerozumel som dokonale, čo má byť to “tuto“, iba som šípil, že to bude čosi veľkého. A opytovať som sa nemohol. Chvíľa bola privážna na také otázky.
“Nuž vieš ty, čo urobíš?“ pokračoval veselšie. “Tu je táto stužka. Dal som za ňu toliar na jánskom jarmoku. Ty ju položíš vašej Žofe do spevníka. Ale k pargamienam, aby ju našla! A potom mi povieš, čo ona...“
Nechápal som, načo jej dáva stužku. Azda
aby od matere dostala, že ju ukradla niekde. Ale
Žofe uverí, že ju neukradla. Mne by neuverila...
“A nepovedz nikomu, od koho je. Iba Žofe,
ale iba naveľa, naveľa. A povieš mi, čo povie. Či hej?“
“Vezme si ju!“ rozhodol som ja.
“Naozaj?“ zvolal Martin a tvár mu bola vysmiata. “Kiež by si nezlyhal! A čo povie, dobre si zachovaj. To mi prídeš povedať!“
Teraz sa mi rozjasnilo, že stužku jej dáva len tak. Ja sám som sa neraz zavďačil tým alebo tým, koho som mal rád. Tak Cigánovi nášmu, keď mi povedal “mladý pán“, daroval som otcovu drevienku. Dosť sa jej nahľadal, no nemohol nájsť. Tak i Martin chce Žošu podplatiť, aby sa ozrela oň, aby ho neobchádzala, keď sa má s ním stretnúť. A mala veru za čo! Stužka, o akej sa Žofe nikdy nesnívalo. Farby, ohnivá červená, žltá a belasá, len tak z nej kričaly. Niet takej lásky v našej dedine, aby sa nedala takou stužkou priviazať. Martin sám to musel tušiť. Oči mu horely túžbou a nádejou.
“A môžeš jej i na oči vyhodiť, prečo ma nechce,“ pokračoval Martin. “A príď mi povedať, čo povie...“
Kapitola 2
Bolo mi akosi veselšie. Vľúdnejší na mňa neboli, ale aspoň jednému človeku bol som užitočný. Brnovmu Martinovi. Život mi nebol taký prázdny.
V nedeľu sestra nemálo sa podivila, keď v spevníku našla stužku. Ja som sedel pri stole ako upečený, ale zato som striehol, čo sa ide robiť.
“Mamo, pozrite! Čo som si ja našla!“ volala na mater do kuchyne.
Mať vošla do izby a usmievala sa so stužky na dcéru. Veru tak! Kým som sa ja učil “rosa – rosae“, za ten čas Žoša vpratala sa materi do srdca. Mať otrela si dlane o zásteru a vzala stužku do ruky.
“Nová, celkom nová,“ povedala. “A pekná veru – no! Len kde si ju, dievčička, vypriadla?“
“Tuto bola, ľaľa – tu som ju našla.“
“Veď už viem, že tam. Ale kto ju ta vložil?“
“Ja neviem,“ odpovedala určite.
“Už to ty budeš najskôr vedieť.“
“Ja veru nie...“
“Ja tobôž, a tamten,“ ukázala na mňa, pozrúc prísne v tú stranu, kde som ja sedel, “ten ani tak! A otec,“ vzdychla si, “ten by ti ju ver‘ nekúpil. Vždy sa vyhovára, že nemá groša.“
“Tak nevieme, kto!“ zvolala Žofa a zasmiala sa.
“A ani nešípiš?“
To sa mať opýtala šepky, presvedčiac sa, či ja nečujem. No ja som hľadel do nemeckej čítanky, ako by mi bol oči do nej prišil.
“Iba ak Ondráš Chovanovie...“
Tu sa Žoša zajakla. Bola červená ani pivónia. Tvár jej aj ináč sa ligotala, lebo ju šuchla umastenou rukou, mastiac si čierne dlhé vlasy, no teraz ako by bola osvietená, tak jej žiarila.
Mať neodpovedala nič, no jej tvár dokonale prezradila, že je spokojná.
Mne šlo skoro do plaču pri nemeckej čítanke. Ten rozdiel, ako hovorí s ňou a so mnou! A jej všetko po vôli! A iba jej žičí, a mne všetko odšomre! Ešte ani preto sa nenahnevá na ňu, že Ondro Chovanovie jej stužky dáva! Aký to bezbožný čeľadník! Len pred dvoma týždňami vypásol kostolníkovi ďatelinu. Vlani vyťahal zemiaky, že ho richtár chcel dať na mušky. Furmanom, čo u Žida kŕmili, vyťahal všetky lôniky, takže im kolesá pospadúvaly, sotva že vyšli z pajty. I mňa ako hodil do vody! Mohol som sa veľmi ľahko zatopiť, keby voda bola hlbšia. A niet v dedine človeka, čo by ho nepreklínal a neprezýval opršancom. A moja mať nič nepovie! Ešte sa usmeje...
A keby bol vedel všetko, čo som vtedy ešte nevedel! Že to všetko narafičily matere. Že nie darmo od rokov a rokov chodievala mať do Chovanov a Chovanka do nás. Že i po jarmokoch spolu chodievaly a volaly sa “kmotrička moja úprimná“. Azda i rozóliš píjaly, ako už na oldomáš... To som ja nevedel, ako nevedela Žoša, ani Ondro Chovanovie. Sišli sa a sami od seba začali, a matere sa smialy a prikyvovaly hlavami.
Mať jej rozplietla vrkoč a vplietla doň stužku. Ja som sedel za stolom učupený. Pozeral som na Žošu – nie, obdivoval som ju. Aká je dnes krásna! Kde sa len vzala? Vlasy mávala krátke, že mať vždy šomrala, že “ich azda myši obhrýzly“, postavu trochu prihrbenú, i tvár celkom bezvýraznú, farby trochu tmavej. A teraz aká dievčica rúca! No, šumná je, šumná... Ba kedy tak opeknela, veď včera nebola vari ešte taká... A vie, potvora, že opeknela. Každým pohybom, každým krokom to prezradzuje. Hľa, ako ide izbou – ani pávica!
Cítil som sa poníženým, opovrženým pri nej. Nie div, že mať len ju cifruje, len ju rada vidí.
“Ako chce,“ tešil som sa, sediac s otcom na chóre, ukrytý za jeho rukávom. “Ako chce, veď i ja budem kedysi veľký a tiež budem pyšný...“
Pozrel som v tú stranu, kde sedeli mládenci.
Ondro Chovan má halenu samá cifra – košeľa oslepuje, taká je biela. Hrdý mládenec! Ale čo z toho, keď neprestajne šantuje. I teraz sa roztíska na obe strany; neborák Jano Kuchárovie stlačený je pri ňom sťa kabáč. A tisnú s druhej strany iní – Jano Kuchárovie už nesedí na lavici, ale na lone susedovom. A nedajú mu miesta, hoci dosť sa tam mrví. I starý strýk Machajovie sa zamiešal do toho. Sostúpil s lavice za ich chrbát a jedovate dohovára Ondrovi. Tvár jeho je prísna, ba hrozná, možno pre tie okuliare s hrubým kosťovým rámom, čo mu sedia na nose. Ale Ondro nedbá nič, tisne sa, mechrí sa, kým Jano Kuchárovie nevytiahne sa preč a nepresadne. A Chovan sa rehtí, ako by bol neviem čo vykonal.
“Len čo sa im páči na ňom?“ hútal som za otcovým rukávom. “Ja by ho zaraz otrávil...“
Martin Brna tiež sedel medzi mládencami, ale sadol si medzi mladších. Možno schválne, aby ho tí starší tak nevytisli ako Jana Kuchárovie. Spievať nespieval. Nachýlil sa a neprestajne hľadel do dievockých lavíc. Ta na to miesto, kde sa mu pestrela stužka mojej sestry. Ona sa obzrela, ale ani raz na Martina. Vždy len v tú stranu, kde sedel Chovan. Martin to sotva pozoroval. Jemu bolo dosť, že vidí na nej stužku. Blázon! Keby sa nebol ozrel o ňu. Dosť bolo iných! Hociktorá by bola hotová. Veď Martin bol šuhaj hodný, urastený. Jeho svetlomodré šaty pristaly mu krásne, mušelínové rukávy boly nafúkané ani pyteľ a robily ho ešte plecitejším, ako bol. Čo na tom, že ústa má ako mak veľké? Len nech nevypúšťa z nich všakové márne reči.
“A ty nevieš, kto ti dal tú stužku?“ prihovoril som sa Žoši, keď si po večierni ukladala šaty.
“A čo ťa do toho?“ odvetila hrdo.
“Ja viem, od koho je...“
Čušala. Iba hodila plecom a vyšpúlila mi posmešne ústa. Mňa to veľmi urazilo. Videl som, že ma za nič nemá.
“Teba Chovan nechce,“ zaťal som ju s druhej strany.
“Teba sa bude radiť!“ okríkla ma.
Ako vidno, udrel som na citlivú strunu. Plač jej visel na tenulinkej nitôčke.
“Ale ja viem, že nie...“
“Opätky si pozri, ty – pán farár!“
Rozosmiala sa mi, ale v tom smiechu sa triasla zlosť.
Očervenel som od hanby, i zlosť ma nadišla. Len skočiť a začať ju biť podľa starej obyčaje. Ale čosi ma hatilo: nie že by sa bol vari bál. Zlosť bola vo mne väčšia ako strach. Akýsi iný cit mi zadržal ruku, ktorá sa už-už dvíhala.
“Viem, viem,“ začal som tĺcť pravou päsťou na ľavú dlaň a smial som sa škodoradostne. “On takej nechce, čo smotanu kvári...“
Prišiel mi v súre na um asi osemročný hriech. Pokvárili sme smotanu spolu a ona pre ňu vyhorela. Vtedy to tak bývalo.
“Počkaj, ty trhan, poviem ti materi!“ pustila sa do plaču. Ja som sa smial; no smiech ma prešiel, keď som zazrel, že mať vchádza do dvora. Žoša ju tiež videla a začala tuho nariekať. “Počkaj, tá ti dá, čo ty skladáš na mňa!“
Ak ju mať počuje! Bál som sa nesmierne.
“Neplač, Žofka, prosím ťa!“
“Just budem – justík!“ riekla ticho, bez plaču, ale hneď začalo nanovo.
“Dám ti pány – ľaľa, mám ich plnú knihu...“
“Počkaj, čo ty budeš na mňa vymýšľať!“ nariekala teraz už plným hlasom, lebo mať už bola v izbe.
Nebudem vypisovať, čo sa robilo. Môj chrbát na tú scénu dodnes nezabudol.
“A just ju nechce!“ kričal som ja, nevediac, čo robiť od zlosti. Pokladal som za veľkú krivdu, že sa mať do hádky zamiešala a mňa nakrátko odbavila. “Ani stužky jej nedal, nedal, nedal...“
“Čo, ty papľuh?“ pokročila ku mne mať naozaj nahnevaná.
“Nechce, nechce!“ kričal som ja. “To jej dal Martin zo mlyna...“
“Kto? Povedz ešte raz!“ zvolala mať zvedavo.
Moja reč ju veľmi zaujímala.
“Martin mi ju dal. Ja som ju ta vložil, do spevníka...“
Žofa začala nariekať. Videl som, že som sa dokonale pomstil. Mňa bolel iba chrbát, ale ju, vidno, bolí srdce.
“To je iba ten príčina!“ štekla do mňa. Zlosť veľká spotvorila jej tvár., I slzy tiekly jej iba od zlosti. Mne prišlo veselo akosi. Zasmial som sa jej. “Vidíte, vždy sa posmeškuje!“
Mater tiež nahnevalo, že som taký zlostný.
“Ja teba naučím, či budeš dobrý! Budeš – budeš – budeš?“
A pri každom “budeš“ zdunel môj chrbát a hlava mi buchla o stenu.
Keď odstúpila odo mňa, nevedel som, čo urobiť od jedu.
“Budeš mlynárkou – pani majstrová!“
Môj plač sa premenil v kŕčovitý smiech, pri ktorom slzy mi tiekly dolu tvárou.
Mať stála, stála. Nevedela si už rady. Videl som, ako rozmýšľa, čo už teraz robiť. Roztržite pozrela na mňa, a ja som cítil, že som zvíťazil.
“No, neplač,“ tešila Žošu, neozrúc sa o mňa. “Veď i mlynárstvo je dobrý chlieb...“
“Ja ho nechcem – nechcem!“ dupkala Žoša. “On smrdí múkou!“
“To je hriech!“ zavrátila ju mať. “Múka je dar boží...“
“Nechcem; nechcem!“
Ja som šiel rovnou cestou do mlyna. Bol som rozhorčený. Mať ma nielen bila, no zjavne mi ukazovala nelásku. Inokedy by ma to bolo bolelo – týchto vakácií už nie. Srdce mi zatvrdlo, cítil som, že pásky medzi mnou a domom sa pretŕhajú. Akýsi cit samostatnosti skrsol vo mne, k nemu sa pripojila hrdosť, že som zvíťazil nad materou. Veď som jasne videl, ako nahliadla, že stratila moc nado mnou. Odo dneška dá mi ísť mojou cestou...
Za to našiel som náhradu v Martinovi. Ľúbil som ho ako brata, i cítil, ako by mi bol otec. Moja detská duša naučila sa cítiť jeho muky; ja som chápal, čo sa s ním robí.
Keď som mu rozpovedal, čo sa u nás stalo, on nepovedal nič. Len gamba sa mu potrhávala a tvár očervenela. Po chvíli vzdychol, ako by mu kameň bol srdce privalil. Videl som, že vynakladá všetku silu, aby ututlal svoje city. Keby nie mňa, iste by sa rozplakal. No zazrel môj detský zvedavý pohľad a premohol pohnutie.
Vybehol hore schodmi a tmolil sa okolo koša, ako by niečo naprával. Ale to nebolo naozaj. Chcel sa sprostiť môjho zvedavého pohľadu. Keď sišiel ku mne, už bol uspokojený. Akási tvrdá, pevná odhodlanosť sedela mu na tvári. Zamieril rovno do izby, ja za ním.
“Tata, ja im mlynárom nebudem,“ povedal, s tanúc si naprostred izby.
Brna sedel za stolom, pred ním Biblia. Pozrel dohora, ako by nebol počul, čo sa pred chvíľou povedalo. Složil okuliare a zastrčil do čierneho futrála. Pretrel si oči a povedal:
“Už si nasypal Rozkuli?“
“Ja nebudem mlynárom...“
Brnovou tvárou prelietal úsmev. No nie ten, ktorý ma tak vábil k nemu: dobrý, milý. Mnoho výsmechu sa ukrývalo za ním.
“A čím?“ pýtal sa ho s tým istým úsmevom. “Vari kolomažníkom!“
“Ja budem gazdom!“ rozhodol Martin. “Ale mlynárstvo, to nemôžem...“
“Gazdom – hm, gazdom!“ kýval Brna hlavou, usmievajúc sa. “Len kde ho máš – to gazdovstvo? Kde ho máš, rád by vedieť!“ A tu už bol celkom vážny.
Martin by bol chcel odpovedať – no ústa sa mu skrivily a hlas mu v hrdle zašiel.
Brna pozeral naň pozorne. Vidno, že je prekvapený synovou rečou. Ale väčšmi ho prekvapovalo, ako sa Martin držal.
“Ja, synku, gazdovstva nemám,“ riekol vážne a doložil hrdo: “a vyžil som bez neho. Lebo mlynárstvo je pekné remeslo a dobré. Nik nemôže sa obísť bez mlynára. Keby nie my, ľudia by žili ako – nerozumné tvory. Jedli by zrno nasucho. A to si zachovaj, naše remeslo je preto dobré, že nám sa vždy urodí. Čo by bola na celom svete neúroda, mlynár má vždy mýto, lebo ľudia melú a bez múky nemôžu byť.“
Brna hovoril s hlbokým presvedčením. A každé slovo bolo premyslené a precítené. Jeho dôvodom nebolo možno odolať. Martin stál smutný. Áno, smutný bol, že tato takto ho podvracia a on nemôže sa obrániť.
“A prečo ti tak chuť odpadla od remesla?“ pýtal sa Brna hlasom obyčajným. Už bol bezpečný, že syn sa poddal. Chcel ho utvrdiť ešte lepšie. “Čo sa ti na ňom nepáči – há?“
Martin ako by sa bol prebral z nejakej dumy. Na tvár mu sadol výraz bôľu, jeho beznádejnosť stala mu pred oči.
“Nebudem! Mlynár smrdí múkou!“ povedal hlasno, ako by tým chcel striasť silu otcových naučení.
“Čo – ty papľuh, čo?“
Brna stál a jeho tvár bola taká, akej som jej ešte nevidel. Pokročil k synovi a chytil ho za šticu. Keď mu ju zdrmal, zuby mu hrkotaly ani orechy.
“Budeš ty mne remeslo bridiť? Marš!“
Hodil ho do dverí, že div sa nevyrútily i s rámom. Martin sa potočil, v hlave sa mu všetko pomiešalo – i padol k varštati.
Stál som, ako by ma do zeme vkopal. Bolo mi tak, ako by sa bol našiel medzi ľuďmi celkom cudzími, od ktorých bočíme, s ktorými sa neradi púšťame do reči. Aspoň Brna bol mi takto ozaj cudzí. Bál som sa ho, bolo mi pri ňom nesmierne úzko.
On tiež sa nemohol vynájsť. V tomto sotva kedy bol. Nevedel, čo urobiť – lebo vidno, že hnev sa usadil. Ako videl syna ležať na zemi, už bol iný. Nevie, čo si počať: syna ratovať, či sa nútiť do hnevu? Už-už by sa bol nahol nad neho – no Martina začalo trhať. Plakal, vlastne reval tam na zemi, svíjajúc sa od žiaľu, jedu a hanby.
“Marš nasýpať Rožkuli!“ volal naň otec.
Snažil sa byť prísnym, ale nešlo mu, nešlo.
Martin sa sosbieral a vytackal ako opitý do pitvora. O chvíľu zatíchol zvonec – znamenie, že do koša je nasypané.
Brna sadol si za stôl, zavrel Bibliu a odložil na armarku.
“Keď ťa to pohorší v božiu nedeľu!“ V tom bolo obsažené, že ľutuje, čo sa prihodilo. Bol by nedbal nadpriasť rozhovor o niečom, no nevedel, ako vbočiť do koľaje. I okúňal sa ma, ani len nepozrel na mňa.
Prišlo mi ho ľúto. Zdalo sa mi, že treba niečo povedať, ale nevedel som, čo. Chvíľu som postál, potom prikradol sa ku dverám a vyšmykol som sa von ani mačka.
Martin stál hore pri koši, ja som vybehol k nemu hore schodíkmi. Neplakal už, iba oči mal červené.
“A ťa bolí?“ pýtal som sa ho. “Ja mu tu nebudem, čo ma zabije!“ odpovedal mi on.
Vrátil som sa domov. Ale horký dom! Bolo mi, ani čo by bol v cudzom dome. Mať sa durdila a sestra ma urážala. Nepovedala mi nič, ale každý pohyb, každý krok ma urážal. Videl som na nej, že ju teší, ako som pre ňu pochodil. Ja som sedel pri ohnisku v kuchyni a oddal sa svojim myšlienkam.
A tie všetky krútily sa okolo veci jedinej. Pomsta!
V noci na sobotu som nespal. Plán bol rozmyslený. Vyňal som materi zpod hlavnice kľúče, ktoré vždy so sebou nosievala. Ako zlodej vykradol som sa ponad slak za humno, kde bola naša sypáreň. Otvoril som známu truhlu a pri svieci, ktorú som si zapálil, vykonal som, nad čím som skoro celý týždeň hútal.
Usporiadal som všetko, aby nik nespozoroval, že tu maly robotu cudzie ruky. Sviecu som vyhasil, sypáreň zamkol a ponad slak vkradol sa do dvora.
Práve som išiel popod stajne, keď mi srdce tuho zabúchalo. Pritisol som sa ku šíram, ktoré na kline visely. Pod komorným oblokom vidím stáť kohosi. Keby to otec! Zimomriavky mi naskočily na chrbát... Pod ovčiarňou boly rozostavené omlacky. Boly nahotovené, že sa nimi budú stajne pošívať. Prešiel som ta a postavil sa za omlacok a vytrčil hlavu. Stál som veľmi dlho, čakajúc, kedy sa tá postava pohne. Čím ďalej väčší strach nabehoval na mňa: “Otec ma čaká otec!‘‘
V ruke neznámeho zapálilo sa svetlo. “Iste si fajku pripáli,“ myslel som si. Svetlo zmizlo, zakryté dlaňami. Priložil ho k ústam – ja som zazrel tvár nie otcovu, ale Chovanovu. Ondro Chovan stál pod oblokom, pripaľujúc si cigaru. V obloku som spáčil tvár našej Žoše...
“Ej, keby otec vedel, dal by ti ten vohľačov!“ pomyslel som si.
Videl som síce, že otec si nie veľmi láme hlavu nad Žošou, spúšťajúc sa vo všetkom na mater. Ale viem, že keby takto Chovana videl, že by sa zariekol chodiť pod Žošin oblôčik. Veď som neraz počul, čo porobili otcovia s vohľačmi svojich dcér. Kým je niekto mládenec, rád chodí po takých chodníčkoch, ale keď je raz otcom, pokladá to za zločin. Ja sám som bol rozhorčený nad tým; ani nie preto, že to bol Chovan. Čosi ma nútilo vykríknuť a vzbúriť celý dom...
Takto som sa neopovážil ani hnúť. Chovana by zamočil, to je pravda, ale najväčšmi seba.
“Prídem zajtra!“ začul som Chovana, keď už odstúpil od obloka.
Bolo počuť, ako Žoša zavrela oblok. Chovan tou istou cestou, ako ja, prešiel na záhumnie.
Oblôčikom som sa vtiahol do pitvora a vošmykol sa do izby. Čakal som, či sa niekto neohlási. Počul som len dýchanie. Kľúče som vložil materi pod hlavnicu a ľahol.
Zaspal som iba na svitaní.
Kapitola 3
Keď som sa prebudil, otca a Žoše už doma nebolo. Šli žať. Mať si poriadila, čo bolo treba, a odišla za nimi s raňajkami.
V takýto čas cítieval som sa voľne. Mne nikto nezavadzal a ja nikomu.
Vyšiel som do dvora a prezeral ho dokonale, ako by ho nebol nikdy videl. Bol priestranný, keby ho otec nebol zastavil všakovými cieňami a cieničkami. Ale to už bola jeho choroba. Cez zimu vždy si rozhútal a v jar a po jari postavil niečo vo dvore, o čom nevedel nikto, načo to bude. Otec sám to často nevedel. Tejto náruživosti vyhla jediná strana od susedovho sadu. Ani otec nevedel, čo tam postaviť. Pravda, ťažko by bolo niečo vyhútať; tam bolo totiž hnojisko. Ale aby dvor bol úplne závristý, vystavil medzi hnojiskom a susedovým sadom slak, jednoduchú drevenú stenu bez striešky s výše na dobrého chlapa. No dvor, ako vieme, nebol celkom závristý. Ja i Chovan prelazili sme slak veľmi ľahko: medzi brvnami boly veľké škáry, po ktorých kráčal človek ani po schodíkoch.
Pri sestrinej komore bola veľká cieňa, v nej kolesá, kurivo a palivo už viacročné. V cieni boly vozy i kolesá v pestrom neporiadku, tam zas kopa raždiny, inde kopa triesok, v kúte bol hore dnom vyvrátený ohromný stok, v ktorom sa cez zimu držiavala sečka statku. Steny boly ovešané drabinami a všakovým riadom, i police boly
kadečím preplnené, i všaké polená pokladené na klincoch. Bukové, dubové, jasenové; našly sa i hrab, klen a podobné vzácne drevá, ktoré otec bohvie zkadiaľ nasnášal a na čo upotrebiť mieni. Možno, i tie polená snášať bola u neho zábava, ako je zábavou botanika, keď môže svoj herbár obohatiť nejakou nezvyčajnou rastlinou.
“Eh, či by to bolo, či by to bolo!“ tešil som sa v myšlienkach.
Bežal som do mlyna uvedomiť Martina, čo sa v noci stalo.
“A tej noci zas príde,“ doložil som. “Ale mu prelejeme olovo, počkaj len!“
“Príde, ozaj príde?“ zvolal Martin veľmi rozjarený. “Počkaj, ja budem naň striezť za humnami a nabijem ho. Ja toho naučím!“
“Nie – nie! My urobíme tak, že ho otec chytí. To bude lepšie – uvidíš.“
Martinovi sa to nezdalo.
“Čo tvoj otec – ten ho nedolapí! Kým sa on steperí s postele, kdeže Chovan už bude!“
“Počkaj, rozpoviem ti. Chovan bude vo dvore.“
“Prelazí ponad slak!“
“Neprelazí. Škáry poupchávame machom a zapáckame hlinou...“
“Tak ti neprejde ani do dvora!“ smial sa on.
“Prejde. Zvonku, od záhumnia, nebudeme škáry hýbať, iba zdnuka. Do dvora vojde ako nič, ale zo dvora nie. A ak by chcel predsa preskočiť, alebo keby si nadstavil stolec: ty budeš tam striezť. Zakaždým ho môžeš sotiť nazad do dvora.“
“Tak už hej!“ začalo sa Martinovi páčiť. “Ja, ale čo!“ naraz sa zháčkoval. “Ako sa otec dozvie, že je on vo dvore? Ty ho azda búdeš zobúdzať, či ja?“
“I to bude. Vystavíme vysoký stôs dreva a stôs sa zrúti na stok – stane sa veľký hurt, otec vybehne, Ondra chytí...“
Martin sa rozosmial.
“Máš dlhú, dlhú zinku?“ pýtal som sa.
“Máme – počkaj, hneď ju donesiem.“
Doniesol zinku, na ktorú majstrová rozvešiavala bielizeň.
“Ty budeš zinku držať za jeden koniec, druhým koncom priviažeme ju o stôs. Ty trhneš, a polená hybaj...“
Bežali sme k nám a chytili sa do roboty. Slak sme upchali a zapáckali hlinou. Vyhriali sme sa v tej robote a boli sme hlinou zamazaní. No pred obedom sme sa umyli a Martin šiel domov.
Mať varila obed a v tom krútení a v náhlosti ani nezbadala, čo sa so slakom stalo. Ostatne, našla ma za stolom s nemeckou čítankou. Po obede prišiel Martin.
Skusovali sme prelaziť slak, ale nemohli sme. Slak bol teda hotový.
“Vieš ty, čo?“ zvolal Martin veľmi veselý. “Namažeme slak zvonku kolomažou. Vieš, keď sa bude štverať – bude mať pamiatku!“
Martin doniesol ich kolomažnicu, vyliali sme i z našej, čo sa v nej našlo, a kolomažnica Martinova šla na záhumnie, kde sme ju pri slaku zahrabali pod zem.
“To sa ty už nestar. Ja prídem večer sem a nakolomažím slak dokonale,“ zastrájal sa Martin. “Keď jej smrdí múka – kolomaž jej bude voňať!“ doložil, zachmúriac tvár.
Keď sme sa takto postarali, aby nám Ondro neumykol, šli sme pod cieňu. Zbývalo nám urobiť signál, ktorý mal otca vyburcovať zo sna. Štok a polená dávaly nám na to súci materiál.
Na štok postavili sme dva tenké dubové klátiky a na ne dosku po zdlžine štoka. Na túto dosku naukladali sme vysoký stôs polien. No presvedčili sme sa, že táto stavba je veľmi klátivá: pri najmenšom náraze mohlo by sa všetko zrútiť, a to pred časom. Preto sme pod jeden koniec podložili ešte jeden klátik...
“Ty, a neubije otec aj ju?“ spýtal sa ma Martin, keď sme už boli hotoví.
“Ja neviem,“ odpovedal som.
“Počuješ, dajme my tomu pokoj. Trafí ju ubiť, ja vonkoncom...“ Stál predo mnou v rozpakoch. “Vieš ty, čo: budem naň striezť za humnom, a keď sem pôjde, tak ho nabijem. To bude lepšie.“
“Utečie ti, alebo ťa prevládze,“ ja na to. “Už nech to len tak bude. Veď otec sa jej nedotkne, keď si na ňom schladí hnev. Ja viem, že sa jej prepečie...“
Tak iste som to nevedel. No bolo mi ľúto zriecť sa naraz plánu, ktorý bol takrečeno už vykonaný. ,Ono by jej nezoškodilo, keby dostala,‘ myslel som si. ,Dosť som vytrpel od nej.‘
“Ale ak ju ubije?“ trápil sa Martin.
“Ani mať by ju nedala. A náš otec sa nezastane do Žofy. Veď vieš, že sa neozrie o ňu.“
A to som pravdu hovoril. U nás bolo gazdovstvo delené. Pod rukou materinou boly kravy a Žoša, pod otcovou kone, voly a ja. Málokedy sa stalo, aby sa otec zamiešal do materiných a ona do otcových vecí. No dlho, dlho som musel Martina prehovárať, kým sa uspokojil.
Keď sa zvečerilo, prišli moji domov a našli ma zahrúženého v nemeckej čítanke. Otec, ako v sobotu, upratúval po dvore a ja som tŕpol v izbe. Najmä som sa triasol, keď som ho začul, že rúba triesky. Keby sa tak teraz zrútilo, čo
sme postavili! Alebo keby sa tak poobzeral po cieni a našiel, čo je na štoku! Každú chvíľu som čakal, že otec vojde so slovami: “A akýže je to zasa v tej cieni výmysel?“ Ale zostalo iba pri strachu.
Navečerali sme sa. Otec si sadol na komorný prah, a pozerajúc do ohňa, kúril zapekačku, čo som mu ja zapiekol. Mať sa kutila po dome, upratúvajúc a dudajúc si pieseň: “Dokonavše ten týden...“ Sestra umývala riad a zabila pritom širanicu, kde sa držiavalo mlieko.
“Čo ti je, dievčička – taká nemotorná!“ hrešila ju mať, ale iba očistom. Ej, ja by už bol dostal!
A aká bola premenená! Netrpezlivosť, rozorvanosť hľadela z každého jej pohybu. Nehľadela na nikoho, i keď sa jej prihovorili – oni o voze, a ona o koze. Ja, hľadiac takto na ňu, som si len myslel: “Ach, či si švárna!“ a bolo mi ľúto, že sa neozrie o mňa, že sme si ako cudzí. Čosi ma vábilo k nej, aby ju oblapil, ako ona, kým som bol malý, a vybozkával, vybozkával. Ale ona ma hneď schladila, keď som jej prišiel do cesty, obkríknuc ma:
“Nezavadzaj – sadni niekde!“
Otec vytriasol popol zo zapekačky, zazíval a riekol: “Poďme spať!“ Dlho som počul, ako sa pri stole pološeptom modlí a vzdychá.
Ja som zostal pri ohnisku, kým plameň nevyhasol. Sestra už bola v komore a spustila na dvere zátvor zdnuka. Šla spať.
Vyšiel som na dvor. Mať práve zatvárala dvere na stajni. Ja som obzeral oblohu, ktorá bola zatiahnutá chmárami. Ani jedna hviezdka sa neukazovala.
“Čo sa nepoberáš?“ riekla mi mať. “Zas budeš vylihovať do tretieho zvonenia!“
“Veď ja už idem – zamknem pitvor, nebojte sa.“
“Ale abys‘ zas nezabudol!“
“Veď!“ odpovedal som. ,Zas – zas! Kedyže som zabudol?‘ odvrával som jej, ale len v duchu.
Sotva vošla do pitvora, už som bol pri slaku.
“Tu si?“ volám na Martina.
“Tu.“
Vtom ma udrelo čosi po chrbte. Zachytím ho rukou: bol to uzol z mlynárkinej žinky.
“Dobre uviaž!“ kázal mi Martin.
“A ty nepotrhni prvej, iba keď...“
“Len ma ty neuč!“
“A kolomaž?“
“Všetko je – len choď a podviaž dobre!“
Držiac koniec žinky, vošiel som pod cieňu a priviazal som žinku o dosku. Zamkol som pitvor a o chvíľu som už ležal.
Ach, noc je nekonečná, keď nechce sen na oči sadnúť! A k tomu strach, pochyba, obavy, neistota... Vo tme jediné, čo ma bavilo, bolo chrápanie otcovo. Nebolo jednotvárne. Tu mocnelo, tu slablo. Tu jedným ťahom, zas trhano, sťa by ho niekto sepkal. Tu ako hučanie včiel, zas ako krochkanie. Tu ako keď koleso píska, zas ako keď niekto umiera. Bolo mi dusno. Vlasy mi priliply na sluchy, znoj stekal na hlavnicu. Tu mi stala pred oči ohnivá guľa, zavrtela sa, tancovala, dvíhala sa a padala. Tu sa rozrastá, zasa spľaskýna. Rastie na nej stopka – rastie, rastie... To sú galúny. A predsa je to stužka! Áno, tá istá, čo som Žoši od Martina doniesol. Ale dlhá – dlhá... Bumst! Guľa sa roztrhla, ja sa strhol.
“Zlodeji, ňaňo, zbojníci!“ skríkol som, zaraz sa spamätajúc.
“Ký to čert máta?“ ozval sa otec, sadnúc si na posteli. “Čosi zhurtovalo.“
Načúvali sme chvíľu.
“Nebodaj sliepka padla s pántu,“ ohlásila sa mať.
“Ale kde ti sliepka! To bol hurt! Ä otec vyšiel na dvor. Ja za ním. O slak čosi búchalo.
To nás Martin vábi,“ myslel som si. Čože je?“ skríkol otec. Nastalo ticho. “Veď tam čosi búcha, pod slakom!“ obráti sa ku mne. “Tam kdesi, ale keď je tma!“ “Idem po lampáš – stoj tu, chlapče, a krič, ak by niečo bolo...“
Pod ovčiarňou zošuchotaly omlacky, videl som tmavú postavu bežať k slaku.
“Ňaňo, hybajte, tu je!“ kričal som, ako by ma na nože bral.
Tu ma ktosi chytil od chrbta za golier. Hrozne som sa preľakol.
“Čuš, nekrič!!“ tíšil ma hlas Žošin. Z obloka bola nachýlená a držala ma. “Ňaňo!“ kričal som plným hlasom.
“Jožko – Jožíčko, prosím ťa!“ horúca dlaň Žošina mi zakryla nos a ústa.
Ja som sa jej vymykol a hybaj k slaku. Tam sa drapcoval ktosi nahor, ale zakaždým odpadol.
Pod stenou sa ukázal lampáš. Postava sa učupila a štvornožky zmizla kamsi. Stál som a načúval. Pod ovčiarňou zošuchotala slama. Hodil som sa ta.
“Ňaňo, tu je! Držím ho za krpec!
Vtom ma čosi čapilo po tvári. Pred očami mi bolo, ako by horel bengálsky oheň. Iskričky ohnivé mi tancovaly. Keď som sa stepení so zeme a šuchol si tvár, vlhká teplota mi zahnala dlaň.
“Môj nos!“ reval som. “Odrazil mi nos!“
Keď som prehliadol, videl som otca, že kľačí komusi na prsiach.
“Zasvieť, ký je to čert!“ rozkázal mi.
Svetlo lampáša padlo na Chovanovu tvár.
“Čože tu hľadáš? – ha? Poď ty do izby, poď!“ A otec chytil ho za dlhú, pevnú šticu. “Poď, veď sa ťa ja spýtam, čo hľadáš tu v čertovej materi!“
“Ach, strýko, nerobte mi toto. Veď ja som neprišel krasť,“ prosil Ondráš ticho, ale vrúcne.
“Ja len toto... Ach, nožička moja drahá...“
Otec ho voviedol do izby.
“Čože duluješ po cudzích dvoroch, čo tu hľadáš – strela ti v pečeni!?“ A triasol ho za šticu.
“Ach, strýko môj drahý! Nerobte! Veď viete, že som nie zlodej. Azda ste ma v sypárni napopáckali, či som vám niečo ukradol?“
“Čidali, žes‘ tu čertov lapal! No, povedz, čo tu hľadáš, povedz!“
“Ja-ja som prišiel na... veď viete, ako mládenci, kde majú dievku...“
Povedal to skoro s plačom. Ja som sa škodoradostne rozrehotal.
“Čuš, pačrev!“ zaťal ma otec, pozrúc prísne na mňa. Naraz ma pritiahol k lampášu. “Veď si ty zakrvavený ani mäsiar!“ “Keď ma ten kopol!“
“Ale tento?“ A na tvár Ondrášovu dopadla ruka otcova. “Ale ten?“ zúril otec. “Veď je ten nie hoden, aby môjmu dieťaťu vody podal!“
Toto slovo otcovo mi nahradilo všetku bolesť, i všetko, čo som týchto vakácií vytrpel. “Predsa ma len rád!“ jasal som a bol by sa mu hodil k nohám, vybozkával ruky, keby on také veci nepokladal za hrozne smiešne.
Ondro by bol dostal viac, nech nepríde mať. Ale tá postavila lampu na stôl a povedala:
“Preboha, aký div to robíš, starý? Ale chceš na šibenici odvisnúť? Ale sa ty bojíš Pána Boha – v božiu nedeľu takto...“
“Čo tu hľadá? Veď je to smelosť, do cudzieho dvora!“
“Nevieš, že i druhí takto chodia?“ krotila ho mať. “Veď on len išiel ako druhí...“
Za materiným chrbtom ozval sa žalostný plač. Otec pozrel v tú stranu a videl Žošu. Bola v krátkej tlačenici a mala cez plecia prehodenú šatku.
“Ale tento?“ chytil ho otec za plece. A že sa trochu poodstúpil, svetlo lampy padlo na Ondra. Nik by v ňom nehľadal toho samopašníka. Stál pokorne ani ovečka. Pravda, nie biela: ruky, košeľa, tvár – vôbec všetko zakolomažené. “Veď to akýsi kolomažník!“ rozosmial sa otec a ja za ním. “No, a teraz sa poberaj! Noc má svoju moc! Aby ťa ešte raz nedolapil, lebo živý nevyjdeš!“
Mať a Žoša vyprevadily ho na ulicu a zavrely dvere.
Políhali sme si, a teraz už som zaspal.
V nedeľu otec vstával iba na druhé zvonenie. Keď sa holil, obzrel si ruky.
“No, i ja som samá kolomaž! Kde len bolo pri kolomaži?“
“Ba či ti bolo treba takú sodomu robiť?“ začala mať. Vedela, že teraz každé jej slovo uváži, preto mu začala hneď za rána dohovárať. “Ani čo by bol sto zbojníkov zlapal!“
Kapitola 4
Mne bolo ako-tak. Nos mi bol nabehnutý, to je pravda – i keď sa zahojil, neukazoval doprostá, ale kdesi napravo. Čože mne – ale Žoša! Dostala od matere, preto, že otec materi tak zahromžil, i preto, že rukáv na najnovšom oplecku mala roztrhaný. Čipky aké najparádnejšie starohorské, ktorými bol rukáv obšitý, boly rozdriapané. Žoša sa dosť verala, že ona nie, ale mať ju zahriakla:
“A vari ja? A či heno ten ti chodieva do truhly?“
Ukázala ako na mňa. Ja som sa učupil nad nemeckou čítankou, keď som počul pravdu tak blízko popri uchu švihnúť... A zas minul celý rok.
Na druhé vakácie vrátil som sa hrdo. Na štvorke. Mal som totiž štyri eminencie.
To bolo na mňa dobre. Zachodili, najmä zpočiatku, so mnou ani s princom. No mať, tá mi azda odvykla a či čo. Nezachodila predsa len tak so mnou ako so Žošou.
Hneď prvé ráno som zašiel do mlyna. Majstrová ma ponúkla haluškami s vaječnicou, ale ja som skrivil nos – i tak dosť krivý. Ani čo by už nepamätal na ne. Majster vyšiel na mlynicu, zostal som s ňou sám. Pritiahla ma k sebe a začala ma objímať a bozkávať.
“Ach, ako mi odľahlo, keď som ťa zazrela, moje dieťa! Sťa keby toho môjho videla. Nevidel si ho tam niekde, keď si bol v tom svete?“
Trochu som sa hanbil, že ma tak bozkáva. Keby to videli moji priatelia – či by sa smiali! No nehol som sa, lebo mlynárky mi bolo naozaj ľúto. I slzy by mi boly vypadly, keby sa to bolo svedčilo na treťoklasníka.
Pokrútil som hlavou, že veru nie.
“Keby aspoň vedela, kde sa podelo, srdce by ma azda tak nebolelo. Ale možno sa tlčie pomedzi cudzí svet. Niekedy si snívam, že ho nikdy nevidia oči moje! Keby si vedel, čo sa ja naplačem!“ Sklonila hlavu a dlho, dlho plakala. “A pred ním nesmiem,“ riekla šeptom, ukážuc na dvere. “Hneď ma zahriakne, čo sa toľko mazním. Tak ho prosilo: ,Tato, pre Boha ich prosím, kúpia mi gazdovstvo!‘ A on nič. Ale teraz viem, že ho už mrzí,“ doložila bez plaču, s akousi útechou. “Neraz ho nájdem stáť pri koši – ale on sa tají. Oj, krv nie voda, to sa nezatajil“
Utrela si tvár a pokračovala:
“Ale i on je na otca. Čo si vezme do hlavy, nedajbože! Ja som mu dosť: ,Neboj sa, dočkaj, veď i Žofa príde k rozumu.‘ Ale on nie... A čo mala proti nemu?“ pýtala sa ma hrdo. “Čo mala? On sa pred hocktorým nezahanbí. A my tiež máme, chvalabohu, všetkého. Či ona nemohla tak v priateľstve? Aspoň peknú tvár ukázať! No, to sa mi veru vonkoncom nepáči...“
To už hovorila veľmi jedovato.
“Ja som jej tiež dohováral,“ začal som ja.
“No, však!“ zvolala živo. “A mala sa na koho upriamiť – veru ten Chovanov...“
“A neželie za Martinom?“ pýtal som sa ja.
“Neviem – neviem... Ale kde by! Mlado, nevie si ešte povážiť...“
Vyšiel som k majstrovi, ktorý koval kameň.
“No, akože – pán študent?“ zvolal veselo, prestanúc kovať a popľujúc si dlaň, v ktorej držal mlatček. “Privykneš na kuľašu – ha?“ A žartoval takto dosť dlho. “No, už i ja mám syna vo svete, sám sa kdesi zasial...“
Prestal hovoriť, trochu ako by sa bol zachmúril. Odišiel som domov.
Doma som o tejto veci mlčal. Žoša bola mi ešte cudzejšia než vlani. Ja som sa jej nepritieral a ona ani nestála veľmi o mňa. Týchto vakácií pridružil som sa k otcovi. Brával ma so sebou, keď išiel na jarmok alebo po inej práci do mesta.
“Aspoň mi porátaš, aby ma Židia nepocigánili,“ to býval jeho dôvod.
A ja som vďačne s ním chodil, lebo som ho mal veľmi rád. Do mlyna som prestal chodiť, lebo čo som raz ta vošiel, mlynárka sa vždy rozplakala,
Keď som mal odchodiť, dva dni predtým som sa šiel odobrať.
Majster ležal na posteli, hlavu mal obviazanú mokrými obrusmi. Dostal vraj ružu do tváre.
“No, vieš, kde je môj Martin?“ pýtal sa ma, keď zvedel, že som to ja. “V Pešti! A mne nepíše! Keby nie mojej sestry – ale tá sa s ním sišla. Nepísal ten!“ žartoval Brna. “No, ale ja som vypravil za ním list. Ak chce, nech príde – ale on nepríde, keď je raz tam. A vieš, čo robí?“ Majster si odhrnul obrus s očú, aby mohol na mňa pozerať. “Vo mlyne ti je!“ povedal s takou radosťou, že som sa musel zasmiať. “Vo mlyne, braček! No, reku, keď si vo mlyne, Boh ti pomáhaj, synu! Tak som mu písal. To je taký amerikán, čo múku natenko melie. Uč sa, reku, synku! To ti nezaškodí. I tvoj otec bol vo svete – i ty skús. Beztoho sa tu dosť namlynáriš.“
Nedá sa opísať Brnova radosť, s akou mi toto rozprával. Nebolo na ňom badať choroby; bol jarý, veselý.
“Prelial mi olovo, hlavaj!“ začal Brna znova. “Kde by nie – nočnou hodinou utečie! Všakovak mi schodilo na um – ale som nič nepovedal.
Stará mi letela k hlave: ty taký a taký... Ale vždy som si hútal: Martin má rozum. A vidíš! Či ho nemá dostatok? Podučí sa, príde mi remeselník dokonalý. Ja som hneď vedel, že pre tú si on nič neurobí. Múdry človek! Pomyslel si: “Keď ma ty nechceš, rob si, ako vieš...“ Ale tu ho čosi zamrzelo. “Ja nehovorím, ako že vaša Žoša... Ja by nedbal, lebo takto by bola súca, nuž ale keď nechce...“
“Dosť sa tá ešte naželie,“ riekol som ja.
“No, ešte môže sa i prevrátiť, ak dožijeme, ak dožijeme.“ A Brna sa chytil za hlavu a postenal. “Neviem, čo toto prišlo na mňa. Celý som omrzený. Ťažko takému, čo nikdy nechorel!“
Potešil som ho, že to všetko prejde, a vrátil som sa domov.
“Žofa, či vieš, kde je Martin?“ pýtal som sa sestry.
“Neviem,“ odpovedala koketne.
“A chceš vedieť?“
“A čo ma doň?“ vyšpúlila ústa.
“No, ty si, ty si...“ zajakol som sa od zlosti a vyšiel z izby.
Práve mi kufor nakladali na voz, keď vybehla kováčka zo mlyna.
“Ľudia – Brna umrel! Či ste to slýchali?“
Všetkých nás predesilo. Počul som, že mu je horšie, ale toto nikto nečakal. Taký chlap ako Brna, a tak naraz podľahnúť!
Nemohol som sa zdržať – vbehol som do mlyna. Izba bola prázdna, len mlynárka nariekala, oprúc hlavu o kozub. Ani nečula, že niekto vošiel.
Na posteli ležal ustrety Brna. Usmievavá, milá tvár bola premenená. Nikto by ho takto nepoznal. Zastal som, nesmierny žiaľ mi ľahol na dušu. No v tom som pocítil, že som tu zbytočný, nemám tu čo hľadať. Vybehol som zas, nepozorovaný majstrovou. So slzami v očiach lúčil som sa od svojich. Majster mi bol na ume.
Keď som Žofe podával ruku, pošepkal som jej:
“Vidíš, ani syna si nevidel, keď umieral. To ty budeš mať na svedomí!“
“Ja som ho nevyhnala!“
“Pre teba utiekol z domu. Ej, budeš ľutovať!“
Zaplakala nahlas, ale to iste len, že som sa lúčil od nej.
Tohto roku mi mať zasa dopisovala s pomocou svojho kancelára Ďura Kacinu. Bolo to od nej veľa, lebo v druhej triede nedostal som ani jedného listu od nej. Prečo, netreba mi vysvetľovať. Tieto listy boly mi znamením, že i mať verí, že moje pokánie ide byť trvalé. A Kacina napredoval vo svojom umení, čím ďalej obracal pero. Jeho listy nezáležaly zo samých: Pozdravuje ťa ten a ten na stotisíckrát a tam a tam na stotisíckrát... Začal do nich trúsiť i veci bežnejšie, ktoré ma veľmi zaujímaly.
Tak v pôste som dostal dlhočizný list a na konci stálo: “Tak tu nič, čo by bolo nového. Iba že sa našej Žoše triafalo šťastie, a ona nechcela. Lebo Martin je už doma a melie veľmi dobre, všetci ľudia ho chvália, že je dokonalý majster, i mýto neberie bez poriadku, ale iba koľko načim. Tak bola tu ona stará i s kováčkou, lebo sa pokladajú za rodinu, ale veru Žofa nechcela, nuž sme ju nesilili, lebo silená robota nebýva vraj spravodlivá. Nuž sa to celkom rozišlo; neviem, čo Martin urobí. Pravda, je i pôst, nuž azda nebude teraz konať, iba ak by potom niekedy. Ja by nebola dbala, lebo Chovanovie bude tak i tak – odobrali ho z tretej klasy a musí ísť na tri roky. Plačú veľmi, že sa mu to stalo; keby ho boli aspoň na prvom raze vzali, už by mal dva roky odslúžené. Ale som si potom i tak – má už tie čepce, a keby sa vydala zaňho, musela by mať majstrovské a tieto by neboly na nič. Nuž neviem, ako bude, ale ako Pán Boh dá, lebo on všetko rídi a spravuje najlepšie, len sa ho nespúšťaj, lebo keď sa ho spustíš...“ Tu nasledoval dlhý odsek nových napomenutí a všakových naučení.
Ja som na to všetko hodil rukou a vo svojej odpovedi ani nezaspomenul. Vedel som už dobre, čo by Žoša povedala.
Keď prišly vakácie, šiel som Martina navštíviť. Vyrástol z neho chlap ani buk a každý mohol poznať, že sa udal na otca. Srdce sa mi stislo – nevedel som, ako ma prijme, keď so Žošou tak pochodil. Ale obavy zmizly. Ako ma zazrel, jeho sivé oči zažiarily.
“Pekne vítam, pán Jožko, kde sa tu vzali?“
A moja ruka zmizla v jeho obrovskej dlani. Usmieval sa mi práve tak ako inokedy. Ústa sa mu pritom trochu nakrivily.
“Prišiel som nového majstra navštíviť. Ale viac neprídem, ak mi nebudeš tykať.“
Veru tak. Jediný človek začal mi onikať, a ja i toho som tak musel spražiť! Musí sa uznať, že sebazaprenie bolo vo mne veľké.
“Ja som skúsil sveta,“ riekol Martin hrdo a veľmi vážne. “Viem, komu čo patrí. Oni robotia hlavou, a my iba rukami – preto zaslúžia poctivost...
“Čo tam po tom! My sme boli kamaráti a budeme kamaráti! Vieš, ako sme dolapili Chovana?“
Martin sa rozosmial.
“Hej, dobre to bolo. Ale ty nevieš, čo som mal so žinkou! Nemohol som ju stiahnuť za
humno, zamotala sa do polien. No a vo vašom dvore – to som ju nemohol nechať. Poď ja za ňou do dvora. Ale nazad! Musel som si nadstaviť stolec. A čo ešte! Celý som bol zakolomažený. Musel som sa naschvál múkou posypať, aby sa tato nedozvedeli. Ale poď dnu!
Tešil som sa, že Martin je zas ako bol ku mne. I na onikanie zabudol.
“Veď vieš, čo sa Chovanovi stalo?“
“Viem, ostrihali ho,“ odpovedal som.
Martin pokyvoval hlavou, napchávajúc si peknú drevienku-fajku.
“Mňa vyreklamovali,“ pokračoval. “A nebolo by ma minulo. Ale keď je mlyn na mne, museli ma prepustiť. Draho mi to padlo! Radšej by slúžil päť rokov ako takto, bez tatu. Zamlčal sa. “Najviac ľutujem, že mňa tu nebolo. Ani na pohreb som nemohol dobehnúť. Ale to všetko taká samopaš. Teraz mi je i hanba, že som tak utiekol...“
“Ale on sa nehneval na teba,“ tešil som ho.
“Čože – to boli človek dobrý...“
Sedeli sme bez slova, oddaní myšlienkam žiaľnym, ale milým. Ako Martin, tak i ja vždy som sa na nebohého Brnu rozpomínal. A keď mi prišiel na um, bol mi i žiaľ za ním, i milá rozpomienka naňho. Nič nepríjemného ju nikdy nezakalilo. Aký bol cez celý život, taký zostal až do smrti. Milý, veselý.
Keď Martin rozpálil drevienku a belasý dym začal mu krúžiť nad hlavou, obrátil sa ku mne zasa:
“Veď vieš, že málo chýbalo, že sme sa nestali švagrami.“ Prekvapilo ma, že môže o tej veci takto chladno, ba ako by veselo hovoriť. “Málo veru – s mojej strany nič, iba s jej.
Nuž nechcela ma,“ doložil s úsmevom dobrodušným.
“A ty sa nehneváš?“ podivil som sa.
“To by bolo treba!“ zasmial sa. “A čo by sa mi nahradilo? Ja nie. Vidíš, bolo mi vtedy všakovak, lebo darmo je, srdce ma k nej ťahalo. Ale teraz som spokojný. Hnevom, krikom, zlosťou – nič si nespomôžeš. A tak mi je, že to ani nemohlo byť ináč. A keby sa ona bola dala nakriatnuť, možno by sme teraz obaja nemali pokoja. Lebo keď nemala vôle, možno by ma teraz iba preklínala, že som ju prisilil. A takto bude nám obom lepšie. Ja azda inde sa zaopatrím, a ona tiež. Ja jej žičím, ani nikdy som jej zle nezažičil.“
Zpoza úsmevu triaslo sa mu srdce bôľom. Dalo sa to zatajovať, ale zatajiť nie. Tá spokojnosť – tá tiež bola len násilná. A viem, vykúpená bola nejednou chvíľou, presýtenou horkou mukou. Nejednu noc sa on premetal na posteli, trápený mukami daromnej lásky. No vidno bolo, že radšej trpí, ako by mal sestru zasýpať výčitkami. A vidno, že láska jeho je taká tuhá, že ani potom ju nepreklína, keď ona ju tak surovo pohŕdla. To všetko som už vtedy pochopil úplne a k Martinovi pocítil ešte hlbšiu náklonnosť.
Cez vakácie bol som vo mlyne pečený-varený. Každý deň aspoň raz zašiel som ta; ťahal ma nielen Martin, ale i štiavnička, pekne obíjaná, s dlhou čutorou. Martin ju kúpil mne, ako zbadal, že som už zasvätený do remesla, i tabak mi držal zvláštny, veľmi slabý, že sa mi nikdy nič zlého neprihodilo od neho. Naším salónom bol pôjdik, na ktorý sa šlo schodíkmi od koša. Mali sme tam malý stolík a dve stoličky. Moja bola upletená na spôsob kresla. Takto hrešiac za chrbtom otcovým, a najmä materiným, nejednu hodinu som strávil v rozhovore s mladým majstrom.
Raz som bol so Žošou sám. Zahľadel som sa na ňu, a srdce mi stislo. “Taká pekná, a sebevoľná!“ vzdychlo sa mi.
“Žofa – Žofa, čo si to len urobila?“
“Čo?“ pýtala sa ma preľaknutá.
“Takého vohľača odpraviť!“
“Daj mi s ním pokoj!“ zvolala náružive, začervenajúc sa. “Ja neviem, čo ma s ním omŕzaš toľko, keď vieš, čo je!“
“Ja ti chcem dobre.“
“Kebys‘ mi chcel dobre, žičil bys‘ mi nie jeho, ale...“
Odvrátila sa.
“Keby Chovan bol iný človek! Ale ja viem, že on dnes tu a zajtra inde.“
“To je nie pravda. Ondráš je nie taký. Veď ho ty ani neznáš. Keby si s ním hovoril aspoň – ale takto...“
“Jeho oči sa mi neľúbia. Nehľadí z nich nič dobrého. Ja viem, že ťa oklame.“
“A ty by si bol rád!“ vykríkla rozhorčená a slzy jej vypadly. “Veď ja viem, že mi ho ty nežičíš. Ale nech – nech ma oklame,“ tu sa obrátila rovno ku mne, “ani potom nebudeš mať z toho osohu. Nech si ten vo mlyne nesníva!“
Ja som sa nahneval. Nie preto, že mňa tak upodozrieva, ako preto, že Martina potvára za pôvodcu mojich rečí.
“Ten už dávno na teba nemyslí,“ riekol som jej.
“Tak čo sa nežení, čo ťa ta vábi?“
“Ja ta chcem chodiť a budem chodiť. A odo dneška sa neozriem o teba. Môžeš sa i na hlavu postaviť pre mňa.“
“Azda ešte nezahyniem preto!“
Zvrtla sa a hrdo vyšla z izby.
Ja som viac s ňou nehovoril o ničom takto dôverne. Ostatne mi vyhýbala. Bola po tieto dni veľmi smutná. Nie div. Čas, kde mal Ondro narukovať, sa blížil. Mne jej žiaľ nešiel k srdcu, ba tešil som sa. Aspoň trochu zmúdrie.
Kapitola 5
Bolo práve po semestrálnych cenzúrach. Vysvedčenie som zaslal domov a čakal naň odpoveď. Nemohla byť iná, iba príjemná. Tušiac, že v liste nájdem dva-tri obrázky, spriahol som sa s kamarátmi a moja gazdiná navarila nám bryndzových halušiek.
V takejto pobryndzovej nálade našiel ma list materin. Z neho skutočne vypadly tri zlatky. “Predala som dve siahy súkna ešte pred Hodmi a z toho som to utrhla...“ Tak mi zvestoval Kacina.
Začiatok bol dosť dobrý, ale koniec ma nepotešil.
“Žofa len toľko, že neumrela. Panovaly kiahne, nuž i jej sa chytily, iba na nitke čo jej život obstál. Ale bolo by azda i lepšie, čo by ju bol Pán Boh povolal, lebo na tvári je veľmi premenená, mala ju celú sliatu, ani na oči nevidela. Veru, na dievča je to veľký a ťažký kríž...“
Celý list bol zaplnený ťažkými starosťami.
Ja som až teraz videl, že Žošu mám rád. Poslal som dlhý list a potešoval som mater, ako vedel. Nešťastie Žofino ma veľmi prejalo. Na rapavých ľudí nemohol som pozrieť, lebo mi hneď bola na ume.
Keď som prišiel na vakácie, bol som prekvapený. Tvár mala celkom zmenenú. Nielen že bola rapavá, ale i akási spuchnutá. Všetky črty boly vyšinuté so svojho miesta. Z predošlej krásy nezostalo ani pamiatky.
Bol by ju chcel potešiť, ale ona bočila odo mňa. I keď som pozrel na ňu, hneď sa hľadela stratiť. “Neborká, hanbí sa,“ ľutoval som ju. “Ale čo sa má hanbiť, keď si je nie vina?“
“Ako mi je teba ľúto!“ povedal som jej raz, keď sme boli sami.
Tvár sa jej podliala krvou a chcela utiecť. Ja som ju dolapil.
“Čo utekáš odo mňa? Veď sa ty nemáš prečo hanbiť.“
“Keby bola radšej umrela!“ zvolala náružive, vymykajúc svoju ruku z mojej. “Aspoň by sa nemusela na toto dívať – mala by som pokoj.“
Tu si zakryla tvár dlaňou a zaplakala.
“A na čo dívať?“ ja na to. “Či som ti ja taký protivný?“
“Lebo sa všetci radujete!“
“Ale ja?“
“Všetci ste radi! Len do očú sa takto ukazujete. Viem ja to dobre – a pusť ma!“
Vytrhla sa mi z ruky a odvrátila sa.
“Ja sa neradujem,“ začal som sa brániť.
“Vždy si mi závidel, kým bolo čo – teraz sa tešíš. Neboj sa, ja tiež mám oči – vidím!“
“Ale čo sa ti robí, stvora?!“ okríkol som ju už nahnevaný. “Bolo mi ťa ľúto, lebo si prišla o to, na čom si si toľko zakladala. Ale teraz ma ľútosť prešla. Áno, radujem sa! Keď nemáš krásy, nebudeš aspoň taká pyšná. Trochu pokory nahradí všetku tvoju krásu...“
Bol by jej ešte pohovoril aj iné, ale odišla s plačom.
Nesišli sme sa od tých čias, aby sme boli
mohli ešte prehovoriť. Zpočiatku som sa na ňu naozaj hneval, že mi bez príčiny ubližovala, ale pozdejšie som prehliadol všetko. Jej chovanie ku mne dalo sa vysvetliť z okolností, v ktorých žila. Naozaj, málo ľudí ju úprimne ľutovalo – skoro všetci sa tešili. Ani jej priateľky nemohly utajiť radosť. Tak je prirodzené, že nechodila medzi mladú čeľaď, ba i v kostole opustila svoje miesto a sadla si do tmavého kúta pod chór. Takáto zmena mohla iba rozhorčiť dievča, ktoré bolo naučené vyvodiť medzi ostatnými.
Ale to by azda ešte bola zniesla. Ale že ju on opustil – to ju zničilo. Bolo to na Turice. Prišiel na dva dni domov a hneď išiel k nám. V prvú slávnosť mal obedovať u nás. Mať varila mäso v hrncoch po kolená. A on neprišiel. Potom nahotovila po večierni šišiek a fánok, navarila kávy, že príde na večer. Neukázal sa on viac u nás. Ani odobrať sa neprišiel. K železnici šla ho vraj odprevadiť stará Sleziačka so svojou Dorkou. Po batohu niesly za ním merindu.
Kto sa bude čudovať, že dievča stratilo oproti všetkým ľuďom dôveru?
Preto bočila i odo mňa. Myslela, že ja sa teším, že na moje vyšlo. Azda i výčitky ju trápily, že odpravila Martina. Lebo Martin začal v dedine vyvodiť. Dievky pozeraly za ním. Čo chcel, všetko vykonal. Urobil sbierku na luster do kostola, a za osem mesiacov sa nasbieralo dosť. Sám pán farár mu ďakoval v kostole za horlivosť. Teraz zasa opravoval mlyn a spravil ho na dva kamene. Preto ani nechodil som toľko k nemu, lebo mal mnoho roboty. Ba v jednu nedeľu navštívily mlyn dve panie z mesta. Druhý deň sa roznieslo, že to bola pani Kopanická, kupcova žena, a ponúkla mu dcéru svojho brata, bohatého mlynára z Rybníka.
To všetko ju muselo trápiť, keď si pomyslela, aké šťastie odhodila od seba...
“No, kedyže bude svadba?“ pýtal som sa Martina, keď som počul o návšteve.
“Ja neviem,“ zasmial sa mi.
“Ak sa máš, žeň sa, kým som ja doma. Chcem na tvojej svadbe niečo užiť.“
“Zavolám ťa, neboj sa!“ sľúbil mi s veselým smiechom. “Ale hneď to nebude. I tak mi je dobre. Mama, chvalabohu, sú pri vláde.“
“A pred dvoma rokmi tiež boli, a predsa si sa chcel ženiť,“ chytal som ho ja.
“Vieš, to je iné,“ odpovedal vážne. “Vtedy ma malo čo ťahať do ženenia. Vtedy mi rozkazovalo toto...“ položil si ruku na srdce. “A teraz?“ pohol oboma plecami. “Teraz mi rozkáže iba gazdovstvo. A na to mama ešte stačia.“
“Ty si šťastný človek!“ zažartoval som. “Prvý medzi mládencami. Dievky sa len tak trhajú o teba.“
“Čo mi je z toho?“ A z hlasu mu zaznieval žiaľ. “Čo mi je zo všetkých, keď jedna, tá jedna...“
Bol som ako ohromený.
“Tak ty myslíš na Žofu?“ zvolal som.
“Proboval som všakovak, ale nemôžem to ututlať.“
“Teraz by si ju chcel?“ divil som sa.
“A čo by bolo divného? Ja nemôžem akosi zabudnúť na ňu. I dosť sa premáham – a nemôžem...“
“Tak choď, probuj ešte raz!“
“To nie!“ ohradil sa. “To by sa nazdala, že jej chcem urobiť posmech, keď ju toto potkalo.“
Zamlčali sme sa. Ja som ho obdivoval, bol by ho objal, do vody skočil zaňho. Ale som neurobil nič, ako že som mu ruku stisol.
“A ja myslím, že by sa nenazdala. Možno by pristala,“ prehováral som ho.
“Možno – ale to by bolo nasilu,“ odpovedal on a doložil sebavedome: “Vieš, i ja som už iný, ako som bol kedysi. Už nechcem sa len ženiť a vziať si, ktorá pôjde, alebo ktorú ja rád... I mňa musí ona mať rada. No a tvoja sestra, ako tá môže mať rada mňa, keď toľké roky... No, dajme tomu pokoj!“
A tak to i zostalo. Ja som sa už do toho nemiešal.
Minulo pár pekných rokov. Zo mňa vyrástol šuhaj; všetci sa divili, kde som sa vzal. Sami rodičia boli najviac prekvapení. Vakácie som trávieval po suplikačkách, doma som býval obyčajne dva-tri týždne. To bolo málo, aby nadpriadol staré známosti. A i tak nebolo do toho vôle.
Po matúre som hneď prišiel domov na celé vakácie. Bolo si treba oddýchnuť. Bol by býval šťastný, lebo budúcnosť mi kynula váblivá, ale ja som vyhľadával najviac samotu. Túlal som sa po lesoch a čítal Sládkoviča. Nuž bol som zaľúbený vyše ušú. Dcéra advokáta X., osadeného neďaleko lýcea, sadla mi do srdca. Obznámil som sa s ňou na lyceálnom majálese. Vymastil som dve škatuľky pomády, ale nie na vlasy, lež na tú prázdnotu pod nosom. Zodral som dva páry topánok, čo som za ňou pásol. I Sofokla som zanedbal pre ňu. A keď som sa jej raz prihovoril, ona mi odpovedala: “Vy ste bezočivý!“
Nuž nešťastná ľúbosť! Čo mi bolo z toho, že Paula môjho suseda, hodinára, dávala mi cítiť, že oni majú peknú záhradu za domom! Čo mi bolo z toho, že som raz našiel nad posteľou zavesenú šumnú papučku s vankúšikom! “Netreba mne papučiek, ani vankúšikov – beztoho nemám hodiniek!“ Tak som sa ohradil svojej gazdinej. Ba bol som taký bezohľadný, že som Paulu ani nepozdravil. I vyhol som jej na ceste, keď sme sa mali stretnúť. Nevedel som, či Paula prežila moje šikanerie, ale ja som bol naozaj nešťastný.
“Len čo mu je, keby ja vedel!“ trápil sa otec, keď ma videl zadumaného.
“A ja ti nepoviem,“ odpovedala mu mať. “To sa nesverí, taký pán!“
Idúc raz do hory so Sládkovičom, stretol som v ktoromsi úvoze pána farára.
“No, kdeže, pán brat?“ zastavil ma.
“Na prechádzku trochu.“
“A čo to máte?“ A už bezohľadne siahol po knihe. Úsmev mu preletel po tvári, a ten sa zjavil ešte raz, keď ja začervenený stál som pred ním. “No, to sú pekné básne, pekné básne!“ A zahľadel sa na mňa.
“Detvana čítam,“ riekol som nevinne.
“Mhm,“ prisvedčil. “Detvan je krásny. Hľa, i čistý je...“ prevracal listy jeden za druhým. “A tuto sa vám čosi popáčilo, že ste položili znak...“ A nemilosrdný pán farár už otvoril knihu, kde bol znak. “No, to je najkrajší pasus z Maríny: Nemožno mi ťa neľúbiť...“ Ja som skoro zamdlel, už preto, že tá sloha bola podčiarnutá červenou tužkou. “No Marína je viac zamazaná ako Detvan,“ doložil zlomyseľne a oddal mi knihu. “Ja som ju tiež vedel kedysi nazpamäť.“
Bol som ako na tŕňoch, najradšej by bol utiekol.
“Ale, pán brat, vlastne: nastávajúci pán brat – či vás my nemáme počuť zarečniť? Čakám, čakám, kedy sa prihlásite, a vy sa nemáte do ničoho...“
“Práve som chcel, velebný pane...“ zacigánil som si. “Ale...“
“Na nedeľu je Farizeus a Publikán. Vidíte, vďačná téma. Dobre. Príďte, dám vám, čo bude treba, a na nedeľu teda...“
V ten istý deň som doniesol hŕbu kníh z fary. Sestra mi vystúpila z komory a ja som tam robil kázeň. V dome panovala neobyčajná tichosť. Iba sliepka, tá jarabá, nevedela, čo sa v komore chystá a zakotkodákala pod rezačkou. Ale nič viac, len dva razy. Otec hodil do nej triesku a umlčal ju navždy.
Veľký deň prišiel. Pri posteli som našiel nové strieborné cylinderky. Mať, neborká, pohýbala tuho zgazdované rynštiaky.
Čo sa robilo, keď som vystúpil na kazateľňu, čo a ako som kázal – neviem dodnes. Vidiac toľko očí na seba upriamených, zabudol som na všetko. Len keď som sa po kázni modlil, videl som ženu, čo si utiera oči. Bola to moja mať; celú kázeň preplakala.
Keď som chytil knihy a bral sa dolu, oči mi padly do lavice strán oltára. Tam sedel otec, červený, natešený. Požmurkal na mňa: znak, že je spokojný.
Po večierni, ktorú som tiež ja odbavil, prišiel som domov. Našiel som všetkých doma. Mať ledva sa prevládala.
“Chlap si, Jožo!“ potľapkal ma otec. “Dobre si nám vyzrubil, bohuprisám. I hlas bude, nech len zhrubne. A počkaj...“ šiel k armarke a preberal v nej dlho. Napokon mi podal britaniku, “Na – odo mňa.“
“A kde ste ju vzali?“ divil som sa.
On sa usmieval.
“Len by bolo na inšie,“ zatínala ho mať. Nebola rada, že sa mu podarilo tak milo ma prekvapiť. “Na také pletky idú naše peniaze!“
“No – ja aby nič!“ napaprčil sa otec. “Ona môže – ale ja nič!“
Šomrúc odišiel nadurdený. Zažiadalo sa mu zájsť medzi občanov a počuť úsudok o mne. I mať šla “si posedieť“. Tiež to isté vyhnalo ju z domu.
Mne bolo v izbe tesno. Zažiadalo sa mi ísť do prírody a podumať nad všetkým, čo som do dneška zažil. Vtom mi pohľad padol na sestru. Sedela pod pecou samotná, samotná. Hľadela na mňa, a v tých očiach zračila sa nesmelosť a obdiv. Prišlo mi jej veľmi ľúto.
“A ty len doma, Žofa?“
“Len...“
Aká smutná odpoveď! Prisadol som si k nej, odložil klobúk a chytil ju za ruku. Bola tvrdá, upracovaná.
“Čo ti je, že si taká smutná?“
“Mne nič. Veď som ako kedy indy,“ vyhovárala sa, klopiac oči.
“A čo sa mi ty nechceš sveriť? Veď máš iba mňa, jediného brata. I pod tvojou rukou som vyrástol, a ty si mi ako cudzia...“
Ja nie.“
“Vidíš, smutná si, a nechceš sa mi zdôveriť!“
“Ako by ja nebola smutná!“ zašepla. “Všetci ti podarujú niečo, iba ja nie!“
Hlas sa jej zlomil a hlava s bujnými dosial vlasmi klesla na moje prsia.
“Ako je to krásne mať sestru,“ myslel som si, hladiac ju po vlasoch.
“Nie, neplač ty preto,“ odpovedal som, nemohúc utlačiť pohnutie. “Pozri si ruky. Tie mozolily, keď som ja sedel v tôni a priprával sa na pohodlný život. Nežiadam od teba nič, len aby si mi bola, ako keď sme boli deti.“
“A ty sa nehneváš, keď som bola taká...“ Tu sa zasekla. “Sama neviem, čo ma to vtedy nadišlo.“
Zaplakala na mojich prsiach a mne sa slzy tisly do očú. Taká hrdá, a naraz odokryje predo mnou najskrytejšiu ranu srdca. Bol som hrdý, že môžem byť svedkom týchto slz.
“Neplač ty pre Chovana,“ tešil som ju.
“Oj, za tým ja neplačem...“
“Vidíš, krivdu som ti robil. Hneval som sa, že nechceš iného, iba jeho. Čo som ja vedel vtedy? Myslel som si, že to je, ako druhý kabát preobliecť. Dnes už viem, čo je pravá ľúbosť. To je pohár, plný sladkosti, ale po ňom zostane chuť ako z blenu. A dosť sa chceš vymotať – a to ťa drží za srdce ako kliešte.“
Sám nechtiac vyspovedal som sa jej.
“A čo je tebe?“ naraz sa obrátila ku mne. “Tebe sa čosi stalo.“
“Vidíš – ja ľúbim, a ona...“ hanbil som sa dokončiť.
Žoša uhádla, čo chcem povedať.
“To je veľký bôľ?“ pýtala sa ma, hľadiac mi do tváre so súcitom.
“No – premôžeme i to!“ chlapil som sa. “Bude nám to obom na šťastie. Keď budem mať faru, prídeš ku mne. Budeme zasa len spolu ako kedysi. Ja starý mládenec, ty stará panna. I taký život má svoje radosti a poéziu...“
Ona sklopila hlavu – mlčala.
Vyšiel som do poľa. Bol som celý zaujatý myšlienkou, ako urobím sestru šťastnou. Zabudne na Chovana i na potupu, ktorá sa jej minulých fašiangov stala. Muzikant z Lokce pýtal ju za ženu! No a do Lokce sa vydávať – to ešte neurobila ani jedna dievka, a k tomu za muzikanta! Pojmeme si kravy, ktoré Žoši patria a čakajú na ňu, kedy ich už odvedie mužovi. Pojmeme, a bude nám tri svety.
Na druhý deň sa mi zažiadalo vody sa napiť. Sestra skočila po krčah a bežala na studňu. Pozriem – ide cez mlyn!
“Odkedyže tá cez mlyn chodí? Veď vždy obchádzavala Plevovie sadom!“
Čakám, smäd ma trápil, Žoša mi nechodí. I smäd ma pomaly prešiel, keď napokon prišla. Bola uhriata. Priložím krčah k ústam, vody v ňom. ani do polovice.
“Akosi sa ti rozčrpkala,“ riekol som.
“Ja neviem...“
Odvrátila sa. Mala čierny kabátik a na chrbte medzi plecami bola dlaň. No nie ozajstná, ale odtlačok širokej dlane a piatich prstov, urobený múkou.
Uhádol som, čia je to ruka.
“Počkaj, oprášim ťa, Martin ťa zamúčil. Vieš, ako otec hromžil, keď ťa Chovan zakolomažil?“
“To len vymýšľaš!“ a so smiechom odbehla do kychyne.
Ja som zostal sám. Oči sa mi otvorily a ja som videl veci, ktoré sa mi včera nesnívaly. Vzal som klobúk a šiel rovno do mlyna.
Martin mal plnú mlynicu mletia, ako v prednovke; zamúčený stál pri múčnici a pohvizdoval si.
“Čo robíš, Martin?“
Prekvapený sa obrátil a podal mi ruku.
“Idem múku naberať do vreca.“
“Len ma nezamúč, prosím ťa!“
“Ja? A čo by ťa mal zamúčiť?“
“Pred chvíľou som tiež musel oprašovať – jednu osobu...“
Zasmial som sa. Martin mi pozrel do tváre a rozosmial sa. Takého srdečného smiechu nepočul som ešte od neho. V dobrom naladení, ako bol, tak ma tľapol pomedzi plecia.
“A ty to už vieš? No, na moj‘ pravdu!“ Ustavične sa smejúc, vytiahol ma na pôjdik, kde sme kedysi kúrievali spolu. “To ti je veľmi smiešno!“ začal mi rozkladať. “Ona mi vždy hovorila: Od teba to vyjde, od teba. To ako že odo mňa. A ja som sa jej zaprisahal, že ti nepoviem. No, a vyšlo od nej!“ tu sa znova rozosmial.
“Ja neviem, synku, čo ty pletieš,“ ja na to.
“Nuž takto,“ začal už celkom vážne. “Ja som sa jej zaprisahal, že ti nepoviem, že sme – nuž veď už vieš, na čom sme. Ona sa teba veľmi hanbí, že, vraj, ako ti pozrie do tváre. Už po Veľkej noci sme sa mohli sobrať, a ona ma odkladala, že sa teba hanbí. No, poraď si s ňou, keď ti je to taká!“
Ja som pochopil, že od Žoše i toto vystane.
“Ale teraz už len nebudete odkladať?“
“Keď už i ty vieš, už pôjde ľahšie. Pravda, po Všechsvätých by bolo či tak, či tak. Iba ty by si nebol zvedel, len keby bolo po všetkom. Ja som jej to sľúbil.“
“A mne zasa, že ma zavoláš na svadbu – vieš, vtedy!“
“Veď ja ťa i zavolám...“
“Ale si už sľúbil nezavolať ma!“
“Ja, braček, to je iná vec. Ozaj, človek je divný tvor na tom svete,“ začal rozjímať a hľadieť do kúta. “Nevieš niekedy, čo robíš. Namyslíš si, že budeš starým mládencom, a všetko sa ti naraz zvrtne. A to urobí jediný pohľad! Raz sme sa stretli, ešte o Hodiech. Pozrela na mňa – a ja hneď iný človek. Hneď som si dal odmerať nové šaty.“
Kýval hlavou a usmieval sa.
“A vieš, človek na všetko privykne,“ pokračoval vo svojej prednáške. “Ja som už privykol pokladať sa za starého mládenca. Sloboda je len pekná, tak som si myslieval. I ten škovránok inakšie spieva, keď je na slobode a vyletí nad pole. I ten slávik baží za slobodou, i statok bučí, keď mu do stajne udrie vôňa čerstvej paše. Tiež tá sloboda ho vábi... A, vidíš, teraz som si to prevrátil. Ani ten slávik je nie sám, i tie lastovičky vybudujú si, ľaľa, hniezdo, aby sa maly kde uchýliť, a len ja by mal takto sám sa potĺkať? Vidíš, taký ti je človek!“
“No, ja nebudem taký,“ umienil som si pevne. “Keď ma raz ona nechce – dobre, budem starým mládencom!“ A bolo mi akosi ľúto, keď som videl Martinovo šťastie.
Pred adventom som cestoval z Prešporka domov ako novopečený teolog. Ja som bol Martinovi družbom.
A tak Žoša je už mlynárkou. Chodí po dome zamúčená, ale takých halušiek nenavarí ako jej svokra.