-------
| bookZ.ru collection
|-------
| Martin Kukučín
|
| Poviedky a krátke prózy
-------
Martin Kukučín
POVIEDKY A KRÁTKE PRÓZY
Z teplého hniezda
No, umučenie je už skončené; úbohá obeť si konečne oddychuje. Ach, čo sa natrápil Maťko Rafikovie, nebožiatko, kým vykonali na ňom túto premenu! Veru by mu dobre bolo tak pochodiť si trochu po izbe, keby mu i to nešlo tak akosi naopak, nemotorne; ale darmo je: chodí len po veľkej biede, ako kohút, keď sa mu nasnuje chlp vlasov na ostrohy. Toto všetko pochodí ztadiaľ, že Maťka obliekli do nových šiat. Táto novota všetka dala by sa ešte len vystáť, ale čižmy, tie čižmy! Nie ako by azda boly malé – to božechráň – lebo ich starý Juro Rafika a jeho žena Katrena na Michala na jarmoku kupovali, nuž a čo oni raz kúpia, to už len vari nebude tesné! Čižmy teda nie sú tesné, ba práve privoľné, že by sa do každej i po dve také nohy zmestily, ako sú Maťkove. A jednako robia oštaru; ako je to? Nuž ale, Pane Bože, ako by i nerobily, keď sú na nich také vysoké opätky ako klátiky, až Matej musí v nich tak stúpať ani na štulách. A čo horšie: nohy sa mu v nich sem a ta mykajú, hoci je v nich po hodnom vechti slamy; v čižmách zavreté povetrie valí sa von a dnu hore sárami a opätkovou dierkou, z čoho povstáva asi taký hlas, ako by prasa v kutici krochkalo. Nuž či potom div, že sa Matej nemôže nijak spriateliť s touto predtým nezvyčajnou obuvou, keď mu ona ťaží na nohách ako väzňovi putá, a že banuje za krpcami. A je to i celkom prirodzené. Veď len pozrime, aký je rozdiel medzi čižmami, a to ešte takýmito čižmami, a ľahkými krpčekmi. Krpček veru netlačí nikde nohu, ale ako samorastlý prilieha na ňu. A potom ako ľahko je na krpce navyknúť tomu, kto predtým chodieval bosý. Na krpci veru niet opätka, aby mu pätu neprirodzene dvíhal, ale krpec je rovný, takže človek v krpcoch práve tak prirodzene chodí, ako by bol bosý.
Maťko Rafikovie je teda preto ako umučený, že prvý raz vo svojom živote dostal čižmy. Nuž toto bolo by ešte len ešte, dalo by sa i to akosi zmôcť: ale – čo horšie – svliekli mu predošlé, sedliacke šaty a obliekli ho do nových, panských. Hja, veru tak, Matej Rafikovie nie je už sedliacky synak: veď, aha, biele nohavičky, zelenou šnúrou cifrované, sú hen pod pecou; čierna halienka, pekne vyšitá, červeným satínom vrúbená, prevesená je na žŕdke; široký klobúk s dvojitou stužkou a dvanástimi novými špendlíkmi, čo si bol tejto Trojice zadovážil, visí tam v kúte pri lampáši na kline. Za predošlé skvelé šaty dostal počerné pantalóny a kabát z lacnej tenkej látky. A ako sú ušité!
Aspoň kabát patril by vlastne do múzea: je krátky, ale široký, že by mohol ešte i druhý Matej vojsť doňho; na chrbte zbýva veľká kukla, miesto toho zasa pod pazuchou reže, lebo tam je tesný. Na chlapcovej hlave sedí malý klobúčik, ľahký ani pavučina, ani ho necítiť. Ale naostatok i toto by len prešlo, keby mu boli aspoň dávne košele ponechali. Nie, vzali mu i tie, s bielymi širokými tkanicami a dlhými širokými rukávmi, a dali mu miesto nich mušelínové, na ktorých niet ani Širokých tkaníc – len plátenné gombičky, ani rukáv nevisí na nich naširoko, lebo je za päsťou sfercovaný a úzkym obalčekom sošitý.
Nuž takto pochodil neborák Matej Rafíkovie: z pekného, štíhleho chlapca, ktorý včera bol taký driečny ako tá jedlica, za hodinu urobili strašidlo do konopí. Svetlé mäkké vlasy, ktoré ešte len včera si bol pekne za uši začesával, sú dolu: obstrihal mu ich mlynár, jediný barbier v celej dedine, ponechajúc mu len nad čelom šticu. Hja, najnovšia móda!
A Matej veru plače, ale ako by i neplakal, keď ho takto spotvorili; no neplače len on, ale i stará Katrena, jeho mať. Ale ako by neplakala, keď najmladšie dieťa jej dnes ide preč. Dnes pred večerom jej ho zavezú na železnicu a tá ho zanesie Pán Boh vie kam za hory, za doly, až hen do Nireďházy. Kdeže je tá dedina, a či je mesto? Ó, to je veru ďaleko – ďaleko!
„Ach, moje dieťa, už mi nedonesieš trávy, ani nenaškrabeš švábky, keď ja pôjdem v lete do poľa. Moje ručičky zlaté!“
A mať, nechajúc háby hábami, šla naprostred izby a oblapila chlapca, ktorý začal ešte väčšmi plakať.
„Nemazniže sa, stará, maj aspoň ty rozum!“ napomenul ju starý, otvárajúc malú armarku, ktorá je za stolom v samom kútiku.
Dlho sa tam prehŕňal, aby mu tváre nevideli, i to, čo s nej tu i tu ukradomky utrel.
„Akože by som neplakala, keď som si všetky deti doma zariadila, len toto sa nemohlo tu zmestiť. Jano i Ondráš budú doma, len Maťko sa mi musí pomedzi svet túlať.“
„Keď sa trochu potrápi, bude mu ešte lepšie že nám; aspoň nemusí tak hrdlačiť. Ja viem, keď sa vyučí a vstúpi do človečenstva, že bude rád, že sme ho poslali preč.“
„Úfala som sa, úfala, že sa mu tu dobré miesto trafí – a ono nič, nič!“ nariekala sama sebe stará Katrena.
A ako by nenariekala? Veď sa ona úfala, že i Maťka akosi doma zaopatrí, keď dvoch starších zaopatrila – a ono nič! V Kúdeľanoch sa majetok rodičovský medzi deti nedelí. Zalanským sa prihodilo prvý raz, že Jano a Ondráš Pekárovie sa podelili, keď sa už nemohli vonkoncom sniesť. Toto – ako povedám – bol prvý prípad na delenie od pamäti sveta.
Deľbu obídu tak, že keď niektorý z gazdov má len jedného syna, Jána, ten ako jediný zostane doma, i do domu sa ožení. Ak má dvoch, Jána a Ondráša, tento druhý musí ísť na prístupky do takého domu, kde nemajú Jána, len Katru. Ak má Jána, Ondráša a k tomu i Mateja: tohto ostatného, chudáka, pošlú na remeslo. Preto je to, že hoci v matrike je hodne Matejov, v dedine ich je veľmi málo, lebo všetkých rozoženie stará obyčaj po tomto šírom svete. Nuž takáto sudba stihla i nášho Maťka.
Pravda, až donedávna úfala sa stará Katrena, že i jemu nájde prístupky – a to u Trepanovie kmotrovcov sa mu triafalo miesto ku Katre, čo je Maťkovi akurát vrstovnica. Deti ešte do školy chodily, a kmotry sa už sriekly, že vstúpia do rodiny. A bolo to isté, ako na písme, lebo ešte takto rok, keď boli Trepanovci u Rafikovcov na hostinu volaní, sľubovali, že veru tak a tak, na prístupky nevezmú iného, len Maťka; i o dva týždne zatým v Medovciach na jarmoku sa tiež spolu vodili i častovali, a stará Katrena bola by si dala hneď hlavu odťať, že je už všetko v poriadku.
Ako povedám, všetko sa zdalo byť v poriadku, i bolo by bývalo dobre, keby – hja, keby, vraj, nie keby, boli by sme v nebi – keby, reku, práve teraz na Jakuba nebol doniesol bocian do Trepanov malého Janka. Všetky nádeje Katrenine zrútily sa na hŕbu ako z karát postavená búdka. Trepanovci hneď na krstení boli vedali Rafikovcom, že už teraz nebude z nich nič, takže stará Katrena v obrátení šla do Medoviec kúpiť mušelínu a hupkom bežala do Čkorov, aby jej stará Čkoruľa zostrihla pre Maťka na košele, lebo že chlapca idú vypraviť do sveta na remeslo. Stará Čkoruľa jej vďačne zostrihla – veď ako by i nie, keď to tak dobre rozumie; mohla sa veru i naučiť panské košele šiť, keď i Mateja i Miška vyprávala naraz do sveta. Tak, hľa, prišiel deň, v ktorom mal Maťko odísť.
Stará Katrena ukladá Maťkove hábočky do uzlíka, ktorý položí do tanistry k novoupečenej tučnej merinde, aby synček na ceste nejako od hladu neumrel a v tom cudzom svete ľahšie privykal.
„Ach, moje nebožiatko, akože ťa, ako zabudnem; ktože mi bude, kto Čítavať v nedeľu z Písma, a pekných knižiek; v komže sa vše poteším v nedeľu na katechizme...“
„Mlč, stará, daj chlapcovi pokoj, iba sa zas rozplače.“
„Kedyže mu mám všetko vyrozprávať, ak nie teraz? Po chvíli sa dohrnú ľudia, pred tými len nemôžem plakať a vravieť!“
Starý pozrel von oblokom a videl, že k nim ide Ondriš Trovkovič.
„Ide švagor; povedal som ti, nemazni sa; radšej by si bola zamietla! Pozri, aká ti je izba!“
„Pane Bože!“ zadivila sa stará a bežala chytro po metlu.
Toto sa jej prvý raz prihodilo, čo je vydatá, že zabudla izbu zamiesť. Keď Katrena okolo dverí zametala, vošiel švagor, Ondriš Trovkovič.
„Pán Boh pomáhaj!“
Všetci pozreli naň zadivení, že s takým pozdravom prichodí, ako by bol v poli popri ich zemi prešiel; ale jednako mu zaďakovali: „Pán Boh uslyší“
Ondriš Trovkovič až teraz zbadal, čo to vystrelil. Zamrzelo ho, až sa poškrabal za ušami, a doložil:
„Sberáte sa, sberáte?“
„Veď sberáme, s biedou,“ odpovedala Katrena. „A kde je vaša?“
„Hja, tá súkno tká; vieš, že sa ide prepásť za robotou,“ doložil nevrlo Ondrej, lebo nerád videl, keď sa niekto presiľoval v robote.
Na ňom veru bolo poznať, že rád za kratšie ťahá; bol vypasený ani medveď, na rukách nemal tvrdých mozoľov, známky to vytrvalej roboty, ale mal pozostatky mozoľov mäkkých, ktoré dostáva len ten, čo v robote nedrží miery. To vám tak ide, ako – nehodno primeriavať – so zlým volom: raz sa zasekne, druhý raz trhne. Takýto vôl potom dostáva na šiji mozole. Tak i Trovkovič mal mozole od neriadnej roboty. Nuž a že Ondriš Trovkovič s robotou nezostával na chvoste, to je zásluhou jeho pilnej ženy Katry, ktorá neraz musí poťahovať za muža. Táto Katra je sestra Rafikova.
„Ba hroma!“ zvoláte vy, keď po deravých krpcoch, nezapätých na nohaviciach háčkoch a červenom kožúšku poznáte, že Ondriš je nie sedliak, ale zeman.
Nuž darmo je, hoci nosí čierne, čo hneď otrhané nohavice a košeľu s úzkymi rukávmi, predsa si vzal sedliacke dievča Katru Rafikovie za ženu.
„Berieš si sedliačku?“ spytovali sa ho zhrození zemani. „Hej!“
Od tých čias Ondriš Trovkovič je vytvorený z kúdeliansko-zemianskych kruhov. Zanevreli naň všetci. Nuž ale Ondriš nerobí si z toho ani mačný mak. Čo jeho do ľudí, i do zemanov, len keď má zapekačku, dohán a teplý prípecok. Akí by mohli byť ľudia šťastní, keby sa neuháňali za márnosťami tohto sveta. Len pozrieť na Ondriša, keď otvára dohánový paklík a keď fajočku zahrabe do horúceho popola! A ešte keď si vloží do úst a sadne na teplý prípecok! Vtedy zmiznú všetky vrásky s jeho starého čela a on, hoci je chudobný ako kostolná myš, nečaroval by sa ani s direktorom slávnej famílie. A trochu má i pravdu.
Direktor napr. mozoľuje od rána do večera, v lete kosí, až sa mu štica parí, v zime mláti, až sa v dedine ozýva, a čo má z toho všetkého? Peniaze mu bez osohu trčia v kapse, ani si len toho dohánu nedožičí za ne. Hej, mal by ich len Ondriš! Ten by si kúpil za ne celé koleso dohánu, i prach by z neho vytriasol a len potom by si zapiekol.
Stará Katrena neraduje sa veru, že jej švagor prišiel. A veru nie div, lebo v izbe sa už ťahá dym z Ondrišovej zapekačky. Kým z domu sem prišiel, dve fajky vykúril. Prvá fajka mu trvala až po vyheň. Tam je oheň, Ondriš nemôže ho obísť. Vojde dnu a zapečie si. Nuž veď ako by on mohol ísť nič po nič tak bez fajky; švagor by ho potom ani nepoznal.
„Nuž ideš, Matejko, ideš?“ a pohladil chlapca po bielej hlave.
Chlapec sa znova pustil do plaču a utiera si oči, ako by ho ujčekov dym štípal.
„Na, doniesol som ti na cestu; peniažky si varuj!“
A ujček dal Maťkovi dvadsiatnik, na ktorý už od dvoch mesiacov bol sporil. Chlapec vpustil ho do mešteka, čo mu mať včera večer ušila a dnes ráno na hrdlo priviazala. Keď Ondriš takto obdaroval chlapca, za dobré uznal dať mu i pár naučení.
„Pekne sa drž, majstra slúchaj, veď ti ono bude tam dobre.“
Maťko veľmi nepočúva ujčekove reči, on sa celkom iným zapodieva. Hľa, tu je už dvadsiatnik, toľko peňazí! Vlani mal síce na Trojicu mnoho peňazí, ale ešte i vtedy chybovaly dva groše do dvadsiatnika. Prišiel sem i Maťkov vrstovník, susedovie Janko. Ach, ako závidel Matejovi dvadsiatnik! Bol by hneď pristal ísť do sveta, len aby i on taký peniaz dostal. A ako sa díval na Maťkove háby!
„Hľa, z toho je už pán, a ja som len v gatkách!“
Izba sa začala plniť. Prišli razom traja, a to – veru nie blázni – všetko kúdelianski remeselníci. Jeden je čižmár, volá sa Ondrej Zápotočný, pochodí z Kúdelian, jeho brat je gazda. On sa nemohol v dedine zmestiť, musel ísť na remeslo. Pohnevkáva sa on trochu na týchto Rafikovcov, že ho obišli, keď nedali chlapcovi šiť uňho čižmy, ale radšej kúpili od ktovie koho na jarmoku.
„Na aké remeslo ideš?“ spýtal sa chlapca.
„Na krajčírstvo,“ odpovedal za syna Rafika.
„Mohli ste ho dať na šusterstvo, bol by sa vám i u mňa vyučil.“
„Krpce plátať by sa i pri otcovi naučil,“ poznamenal druhý remeselník, krajčír, Matej Hryzok, ktorý rád dával tromfy slabému čižmárovi.
„A ty azda kabáty šiješ, tak, ako ťa učili! Daj mi, Bože, šiť ženské kabátiky!“
Matej Hryzok v povedomí mravnej prevahy vypäl prsia a šiel k malému Maťkovi: „Ondrej, pozriže, čože je toto? To je ženský kabátik?“ A ukázal chlapcove šaty.
„No, nemáš sa čím chváliť; keby si bol takú robotu do cechy doniesol, veruže by si ešte so päť rokov musel vandrovať. Pozri tú kuklu na chrbte, to si mohol vystrihnúť, bolo by na záplaty.“
„Ty, viem, že by si vystrihol, a potom, keď málo remeňa zostane a bojíš sa, že budú čižmy tesné, namočíš remeň a do tých čias mlatčekom sužuješ, kým sa len, neborák, nenatiahne. Ja som nie taký, ja zostrihnem radšej väčšie, lebo chlapec sa veru nebude soschýnať, ale bude rásť.“
„Hja, veru je tak,“ prisvedčil starý Rafika, lebo mu akurát to bolo na jazyku, čo Matej Hryzok povedal.
„Nevaďteže sa nič po nič, na majstrov sa to nesvedčí; kto je raz majstrom, nech si zadrží svoj charakter,“ napomenul ich Ondriš Trovkovič.
„Hej, ja veru držím charakter, ani nezadieram do iných, ale tuto myslia, že nad nich ani vo Viedni niet a že druhý majster pochabé huby jedol na ráno,“ riekol Ondrej Zápotočný, čižmár.
Matej Hryzok, krajčír, pohŕdlive škubol pravým fúzom, takže chudák čižmár zostal zahanbený a zapálil sa ani uvarený rak. Trovkovičovi začalo byť ľúto chudáka čižmára, i stal si rovno na jeho stranu:
„Verubože, nehodno veľmi dohora hlavu dvíhať, lebo človek, keď si nehľadí pod nohy, ľahko sa potkne, a čím väčšmi dvíhaš hlavu, tým ti väčšmi na nej budú vidieť uši; ach, nuž len tak si my buďme v láske a svornosti vospolok.“
„Ale hej; veď sme všetci ako by jedna rodina,“ prisviedčal Ondrišovi tretí majster, kováč Jozef Žmurkavý, a figliarsky hodiac naň okom, dôverne pokračoval: „Nuž veď sa len rátaš i ty medzi nás? A či sa vynímaš? Ondriš, no?“
Ondriš nepovedal ani slova, lebo sa zahanbil, že mu napomenuli jeho remeslo. Nuž veru tak: Ondriš Trovkovič je vyučený kováč; tu v Kúdeľanoch sa vyučil. Pravda, nebolo to pekne od jeho otca, že zeman, a syna predsa dal – Bože, odpusť hriechy – na remeslo, a to ešte na kováčstvo. Nuž ale čo mal i robiť starý Jonáš Trovkovič? Mal bol už troch chlapcov, keď sa Ondriš narodil. Tí prví traja – podľa starého zvyku – dostali starozákonné mená: Jonáš, Ezechiel a Daniel, tomuto štvrtému sa už nedostalo príhodného mena, lebo ostatné prorocké mená sú len pre Židov, ako napr. Dávid, Izaiáš, Joel, Amos, Abdiáš atď. Čo mal starý Jonáš robiť?
Novonarodenému dal každodenné, sedliacke meno, Ondrej. Už týmto samým bolo rozhodnuté nad osudom chlapca, ako by bol otec vyznal: „Mám troch synov, tí budú sedieť na kúrii, tento štvrtý musí si inde poctivú živnosť hľadať.“ Tak ho už od malička obecali na remeslo. A Ondrej, ako by už tým menom mal vštepené nezemianske ctnosti, od zemianskych sa odlučoval a so sedliackymi chlapcami sa najradšej bavieval. Tak, keď už bol hodný parobok, prišiel za učňa k dedinskému kováčovi. To mu síce nechutilo, ale, Ondrejko, trp!
Tak pretrpel päť rokov v učňovstve, až ho prepustili. Bol už vtedy mládenec na miesto, keď ho odprevadili až na chotár, aby šiel na vandrovku. Ale čože, jeho tiahlo nazad do Kúdelian. Bolo tam hodné dievča, Katra Rafikovie, a Ondrej si pomyslel: „Kým ja budem vandrovať, predchytia mi ju, a ja zostanem na ľade. Nech psom tráva rastie, keď kone podochnú.“ Dlho nepremýšľal, obišiel dedinu a opačnou stranou, poza humná, vrátil sa domov.
Kým starý Jonáš prikuľhútal domov, Ondrej za ten čas roztvoril i tanistru a zjedol ten dlhý makovník, čo mu na merindu upiekli. Jonášovi ťažko bolo veru syna vypraviť a odlúčiť sa od neho; veď Pán Boh vie, či ho kedy vidí; Barbora, matka Ondrejova, tiež nariekala za ním, keď sa s ním lúčila: nie div, že obaja rozplakaní, rozžialení vracali sa domov a rozprávali, ako smutno im už teraz bude. Ale boli dokonale prekvapení, keď videli za stolom sedieť svojho najmladšieho syna, ktorého boli tak oplakali.
„Preboha, ale si to ty?“ zvolal otec.
„Ja som to, chvalabohu.“
„No, to veru krátka vandrovka.“
„Vedel som, že vám bude za mnou ľúto, i vrátil som sa. Čo sa budem tam darmo tárať pomedzi svet. Možno, že sa vám i doma zídem.“
„Nuž i to je pravda,“ prisvedčil slabý Jonáš; „kde sa zmestia traja, môže sa i štvrtý.“
A tak zostal Ondrej doma, na posmech celého sveta.
Každý sa vysmieval z jeho vandrovky; už ani sedliacki mládenci neprijali ho do radu a jeho meno Ondrej premenili na Ondriša, lebo že vraj to i patrí, aby majster mal inakšie meno ako sedliak.
Nuž môžme ľahko uveriť, že Ondriš Trovkovič nerád videl, keď mu niekto napomenul kováčstvo alebo vandrovku; ba nerád sa rátal medzi remeselníkov, nie preto, že by bol azda opovrhoval nimi, ale že tak smiešne vandroval. A ľudia mu ho ani nenapomínali veľmi, len tak za chrbtom radi sa na ňom zasmiali. Jediný švagor Rafika tu i tu ho bodol, hnevajúc sa naň preto, že keď si jeho sestru vzal, zápäť zatým pýtal i ohromný výplatok po nej. Ani stará Katrena nemôže mu to zabudnúť.
Kým sa páni majstri takto hašterili, vstúpil do izby zamúčený mlynár, aby videl Maťka, aký je v nových šatách.
„Oj, bude z teba chlapík; bol by za garbiara, taký je mocný! Oj, Matej, Matej, ktože mi vyrazí vodu zo žľabov, keď ty odídeš?“
Chudák Matej musel sa usmiať na smiešnom majstrovi, keď mu prišlo na um, ako mu raz s druhými chlapcami zastavili vodu na žľaboch, spustiac dolu nimi desať slamených snopkov. Ako sa tie zastavily, tak sa i voda zo žľabov vyrazila. Mlynár ako bez duše behal po sadoch a záhradách, hľadajúc záškodníkov, ale tí už boli Pán Boh vie v ktorej doline. Až o pol roka zvedel, kto bol pôvodcom toho kúska, a od tých čias pokladal Mateja za pekného vtáčika.
Remeselníci povstávali a sberali sa odísť. Čižmár Zápotočný dal chlapcovi dvadsiatnik, jeho sok, krajčír Hryzok, vtisol mu dva dvadsiatniky. Čižmár si pomyslel: „Hej, veru mu môžeš dať i štyri, keď si za háby zhabol; ale ja, čože som ja dostal kedy od nich? Čo tie krpce poplátam...“
Najhlbšie začrel do vrecka kováč Žmurkavý; dal Matejovi dva rimštiaky, biele ako srieň. Skoro zavoňať na nich, že sú veru staré, že veru dlho ležaly kdesi v priečinku v sypárni.
„Ľahko ti rimštiaky dávať,“ pomyslel si Ondriš Trovkovič, „ty si ich veru nenagazdoval. Tvoj otec, hja, tvoj otec meral mericou rimštiaky, nuž ľahko sa ti do priečinka natiahnuť, no, veru!“
„Ach, Bože môj, čo sa len toľme trápite, načo snášate: kedyže sa vám odslúžime?“ vravela stará Katrena.
„Ale aké trápenie, jest mi tu trápenia! Ani čo by človek hory-doly sniesol. To je maličkosť, z vďačnosti,“ odpovedal kováč Žmurkavý.
„No, veď si to ty i tak nahradíš, keď Rafikovi o šesták drahšie čerieslo poklepeš,“ nadával mu krajčír Hryzok.
Páni majstri odišli, okrem mlynára, a tak do vyprázdnenej chyže vošly teraz ženy, počnúc od najvyššieho až do najspodnejšieho konca dediny. Chodily ako včely, keď sa mienia rojiť: jedna von a miesto nej i tri dnu. Matejov mešec poriadne oťažel na hrdle, ba niekedy tak sa mu sypaly šestáky, že nestačil ich ani hádzať. Bože môj, bolo to šestákov a dvadsiatnikov, a okrem toho iných vecí tu pod zuby, tu od šatstva! Každá žena – či rodina, či nerodina – pokladala si za povinnosť priniesť niečo; veď i treba veru na tú cestu či to, či ono; kde to nadobudne hriešny človek, ak ho iní nepodoprú? To je, hľa, kresťanská povinnosť.
A Kúdeľanci plnia ju verne a spravodlive, podporujú toho, kto musí preč odísť, ale neradi nazad medzi seba prijmú takého, ktorý už raz odišiel, a keď sa mu remeslo nespáčilo, vrátil sa zas k pluhu. Takúto vrtkavosť trescú tým, že vytvoria patričného zo svojho kruhu, vrstovníci ani neozrú sa oň a úbohý vrtkavec je cudzincom vo vlastnej dedine; otupno mu bude, tak, že nebude mať doma stánia, kým napokon zas neodíde.
Nuž a keď sa vráti domov, už ako vyučený majster, myslíte, že sa mu budú veľmi klaňať? Nie ver‘, vlastní vrstovníci sa mu nepriznajú, lebo opovrhujú ním. Sedliak hľadí zvysoka na remeselníka. Tu Hryzok, tu Trovkovič, tu zas Zápotočný nerobili česť svojmu stavu. Ich robota bola primitívna, biedna, a tak i výživa veru tenká, skoro žobráctvu podobná. Tak veru sedliak nemal príčiny ctiť jedného alebo druhého.
Nuž preto plače i stará Katrena toľme nad odchodom svojho chlapca. Ktovie, ktovie, či i on nebude konečne takým biednym majstrom! A tu zalialy ju slzy a šla do kuchyne, aby sa Bohu pomodlila, žeby sa jej predtuchy nesplnily.
A každá žena vedela nielen niečo dať, ale i pekné napomenutie pripojiť k darčeku.
„Syn môj, buď poslušný, veru ti nebude tak ako doma; ešte ani nevypovedia rozkaz, a ty už skoč! Tak ťa budú radi vidieť.“
Druhá prišla k nemu a riekla: „Matejko, v jedení nepreberaj; čo ti dajú, zjedz. Ak ťa od stola odlúčia a dajú ti pod pecou jesť, neplač; vieš, že sluha nie pán.“
Tretia suseda mu povedala: „Tak urob vše, môj syn drahý, ako si urobil mne: odraz i susedom kravu, keď ich nebude doma; potom ťa i u susedov budú radi vidieť.“
Zas iná mu riekla: „Buď i k deťom prívetivý a trizňavý; keď to vidí tvoj majster, bude i on k tebe milý.“
Nasledujúca mu nadhodila: „Peniažky si varuj; keď dostaneš diškréciu, nemiňže si ju. Každý krajciar si odlož: lebo kto si mála neváži, mnohého je nie hoden.“
„Na ceste si pozoruj, aby ťa neobkradli,“ vravela iná. „Ľudia sú takí i takí; nie každý, kto je prívetivý, je i dobrý. Niekto má na jazyku med, a v srdci jed.“
Druhá suseda ho zasa napomínala: „Zlého kamarátstva sa vystríhaj, lebo to mnoho ľudí už skazilo. Ľaľa, i môj Matej prišiel medzi zlých kamarátov, tí ho skazili, takže majstra nechal a šiel za paholka.“
Stará Katrena povedala zakaždým: „Veru tak, veru tak!“
A otec Rafika tiež prisviedčal: „Tak – tak, tak – tak!“
Chudák Matej plakal, takže sotva rozumel desatine týchto dobrých rád, ktorými ho ženy obsypaly. Jemu len to stálo jasno pred očami, že musí dnes odísť z Kúdelian, že zanechá rodičovský dom, ktorý mu je navždy zatvorený.
Tak sa pomaly vyprataly i ženy; každá šla domov, rozjímajúc nad tým, čo sa má stať. Banovaly za chlapcom všetky, lebo bol vždy prítulný, takže si ho všetci ľudia obľúbili. Ale ešte nebol koniec všetkému. Matej sa vybral do dediny a šiel z dom‘ do domu, najprv k najbližšej rodine, odobrať sa.
Brat Ondráš, ktorý je u Klepalov na prístupkoch, dnes naschvál zostal doma, hoci bolo by mu bývalo treba ísť do hory, len aby sa mohol od brata odobrať. Hodný brat, neprístupný ešte smútku, a plače predsa; potajomky utrel si slzu, keď chlapca posledný raz objal. Jeho testiná, stará Klepalová, mala si oči vyočiť nad týmto nevídaným zjavom. A Ondriš nielen že súcítil s bratom, ale všetko, čo si v jeseni vyrobil, vpustil mu do plátenného mešca.
„A píš nám, Maťko, len čo ta prídeš, čo a ako sa máš.“ Potom mu pošepkal do ucha: „A nezabudni pozdraviť i tuto našu tetku, lebo by jej bolo veľmi ľúto, ak by si ju vynechal.“
Odtiaľ išiel Maťko ku krstným rodičom, ktorých dcéru boli mu kedysi obecali. Krstná mať ho s plačom prijala: „Ach, moje dieťa drahé, ty takto musíš ísť. Neplač mi, môj syn zlatý. Boha sa nespusť, ani On ťa nikdy neopustí. Tuto ti dávam knižku, čo som ti u knihára kúpila, v nej sú modlitby, aby si sa mohol z nej modliť.“
Krstný otec doložil: „Čo ti aj hneď nebude dobre, len potrp; veď ono ti, keď ti Pán Boh za tých pár rokov pomôže, bude lepšie že nám. Vidíš, ako my musíme hrdlovať na úpeku o hlade a smäde; ty si budeš v chládku svoju robotu končiť“ Po tomto potešení vsypal mu svoj dar do plátenného mešteka.
Tak pochodil Maťko celú rodinu; všade prijali ho s dobrým naučením. Čo raz vyšiel Matej na cestu, šla za ním hŕba detí, obdivujúc jeho nový, panský oblek. Matej cítil, že už nepatrí k týmto deťom, a preto neohliadol sa na ne; no milé mu bolo, že ho obdivujú a že aspoň raz v živote môže hrať v dedine takúto veľkú úlohu. Ako závidel predtým každému mladému zaťovi a mladuche, keď šli na sobáš, že ich obdivujú. On už vopred sa cvičil, ako bude vtedy kráčať. A hla, súdené mu je, aby už dnes všetky oči len naň hľadely.
Keď sa už odobral od celej rodiny, šiel i po všetkých tých domoch, zkadiaľ ho ráno ženy obdarúvaly. I tu sa odobral, všade s plačom a obsypaný najrozmanitejšími naučeniami a vinšami.
Tak sa skončila jeho úloha. Prišiel pred otcovský dom; tam už stál voz, na ktorý pokládli všetku jeho batožinu.
V dome plač. Kto by vedel opísať plač matkin, keď sa lúči od dieťaťa svojho na dlhý, dlhý čas, možno naveky...
Tam boli i obaja bratia so ženami. Kto by vedel opísať ich žiaľ, keď sa lúčia od toho, s ktorým pod jedným pokrovom vyrástli ...
A otec? Ten číta na stole peniaze, ktoré mieni chlapcovi na cestu dať. On nemusí plakať; načo tu v dome? Veď on si ide dieťa vyprevadiť až na stanicu. Blažený otec! On ešte ide s chlapcom, bude s ním ešte dve hodiny. Ako prosila mať, aby ju pustil s ním! Nič, otec je tvrdý, on toho nedopustil!
„S Bohom, s Bohom!“ A chlapec, násilne vyrvaný z náručia matkinho, už sedí na voze. Voz sa pohne a rýchlo ubieha hore dedinou, ako by chcel všetok žiaľ, ktorý vezie, tu v dedine nechať. Chlapec smutno sedí na voze. Hľa, už tu koniec dediny, už tu pole; voz sa prevalí za vŕštek, dedina zmizla, len vysoké jasene z nej čnejú, i tie už zašly, už vidno len vežu s krížom, vždy menej a menej, len bod z kríža a – všetko zakryl vŕštek. S Bohom! S Bohom!...
Slepá kura a zrno
V jednom z predmestí Prahy v tej a tej ulici je sklep. Ale to nie je sklep ako sklepy. Tu sa skvie nápis: „Pekařství Pavla Doležala. Třikrát denně čerstvé pečivo.“ Ostatne, každý pekár má „třikrát denně čerstvé pečivo“, aspoň na tabuľu sa to dá napísať. Lenže tu naozaj vidíš, že to pečivo je čerstvé. Všakové rožky, tu rascou a soľou, tam zas makom a cukrom posypané, inde zas žemle a pletenáky. A tie poličky sklené ! Na nich porozkladané buchty, torty, lievance, koblihy, bábovky – všetko veci, nad ktorými odborník a znalec nemôžu sa neoduševniť. No, a vianočky tiež nechýbajú.
Čo sú vianočky? Škoda, že mnohý to nezná! Pletenáky s hroznami a mandľami, pomazané medom, pripečené, až kôra na nich chrumká. Predávajú sa po päť, desať, dvadsať krajciarov – podľa veľkosti. O Vianociach ich Praha minie iste krásne množstvo, lebo bez vianočky nesmie byť na Vianoce náš domovník Houžvička, ani pán rada zemského súdu Svoboda. No sú ľudia, ktorí ani deň neobídu sa bez vianočky.
Vianočky u Doležala sú vychytené. To ochotne dosvedčí i pán JUC. Antonín Komárek. Každý deň okolo štvrtej po obede kúpi si vianočku a hostí sa na nej vo svojom mládeneckom útulku v ulici Žerotínovej č. 18, III. p. I dnes vchádza, hľa, do skliepka a predavačka ho víta ako starého známeho.
„I pekně vítám, pane doch...“ ,Dochtor‘ nestihla vypovedať. „Tvár je tvár pána Komárka, ale šaty nie sú jeho,“ pomyslela by si, keby stačila myslieť. „Ach!“ vzdychá celá vychytená, obzerajúc si ho s nesmiernou hrdosťou. Hľa, i do jej sklepu zatrúsi sa jemnejší človek – nie iba samé slúžky, panské a kuchárky. Keby mala knihu, čo by sa do nej zapisovaly mená významnejších návštevníkov, iste by ho vpísala – takto bude iba rozprávať i detným deťom, že od nej kupoval vianočku c. a kr. poručík. Ostatne, papier je mŕtvy, a jazyk živý – ten vie šikovnejšie niečo rozhlásiť.
Nuž pravda svätá, pán Komárek je nielen JUC., ale i c. a kr. poručík v rezerve.
Stará strežie, na ktorú vianočku padne jeho oko, že mu ju hneď zabalí. No tu nevie sa prenadiviť, že jej ukazuje nie za päť, ale inú, za dvadsať krajciarov. „Nuž pán je väčší, ako bol – môže si väčšiu vianočku dovoliť,“ húta predavačka, sypúc oblaky tlčeného cukru na korku a baliac vianočku do bieleho papiera. „Tá-ak, pane – tento,“ vraví mu s okúzľujúcim, šťastným úsmevom.
On vzal balík, zaštrngal šabličkou, zakosil ľavou nohou a pozbavil skromný skliepok pána Pavla Doležala svojej vzácnej prítomnosti, vyjdúc na dlažbu, júlovým slnkom dobre rozohriatu.
Je pravda, smutná pravda, že literáta všeobecne majú za cigána. Neviem, čím literáti to zaslúžili! Tu je také miesto, že i pôvodcu tejto rozprávky, hoci nie je literátom, dosť ľahko spravia cigánom. „Rezervelajtnant v plnej paráde, o štvrtej popoludní, v lete, v krásnom počasí, pôjde ti do skliepka čo hneď pána Pavla Doležala, kúpi si za dva šestáky vianočku a bude ju teperiť mestom až do Žerotínovej ulice č. 18, III. p. Čo myslíš, že my neznáme, čo je reglement?“ osopia sa starí, skúsení vojaci. A predsa je tak. Pán Komárek sám by bol v rozpakoch, keby sa ho čestný súd pýtal: prečo, ako to mohol urobiť ? Sám nevie. Idúc z kontrolného shromaždenia popri sklepe Doležalovom, neodolal vianočkám. A keď už bol dnu a pozeral na ne, prišli mu na um krajania: MUC. Skála a Jeřábek, technik, ktorí bývajú tu neďaleko v ulici Nejedlého č. 5, III. p. Pohlo sa mu srdce; rozhodol sa, že ich navštívi a počastuje vianočkou. Koniec mesiaca tu, Skála a Jeřábek vyskočia, keď zazrú vianočku, a on zas bude potešený, že ho raz vidia v dôstojníckej uniforme. Veď známe, ako minister vojenstva barbarsky obmedzil nosenie uniformy rezervným dôstojníkom. Báť sa nemá čoho. V predmestí garnizóny nieto, nestretne ho teda ani oberst, ani generál.
I skutočne bez prekážky došiel do ulice Nejedlého č. 5 a vybehol ako strela do III. poschodia. Zaklopal na dvere, kde sú pribité vizitky: „MUC. Josef Skála“ a „Filip Jeřábek, technik“. „Budú tí radi!“ húta a usmieva sa, s akým potleskom ho prijmú. Majú tam síce bridlicovú tabuľku, na ktorej stojí: „Návštevy p. t. pp. c. kr. listinou kdykoli vítány. Ty druhé mohou vystat!“ No vie, že jeho návšteva, keď sa i nevyrovná listárovej, nebude im celkom proti vôli. No v izbe ticho, nikto sa nehýbe.
Postál sklamaný i zahanbený, i píše na tabuľku: „Přinesl jsem vánočku. Podruhé také čekejte, potvory!“ i ide dolu tými istými schodmi. „Darmo je,“ myslí si. „Bude celá mne, zostane mi i na ráno.“ A kráča tuhým krokom do Žerotínovej ulice č. 18. Ako zahol do ulice Všehrdovej, zastal a díva sa, i neverí vlastným očiam.
Proti nemu kráča pán František Beran cumgentibus, t. j. s paňou, dcérou a synom. Ako by sa nedivil, keď sa ani nenazdal! Myslel, že sú doma, v Kozoduboch, a dozerajú, ako ženci ukladajú snopy do krížov, alebo že sú, keď i nie všetci, ale aspoň pani Beranová s dcérou Boženou, v Sedmihorkách, kúpeľoch, kde tak radi leto trávievajú.
Pán Beran môže si dovoliť i také výdavky; iný by si dovolil i inakšie, keby mal jeho žírne polia a nadovšetko: jeho sporiteľničnú knižku a akcie. Prekvapilo ho to. Veď len včera bol u jeho syna, malého Frantu, ktorému dáva hodiny, a ten mu nič nehovoril o návšteve rodičov.
„To nás teší, veľmi nás teši!“ volá pán Beran, stískajúc mu ruku. „Franta bol po vás, nenašiel vás doma. A tu takáto priaznivá náhoda! No – poďte s nami.“
Ale nešlo to tak ľahko. Musel sa zvítať s paňou i slečnou Boženou, ktorá dnes kvitla ako ruža. I vianočka je na prekážke: musí ju všakovak nebadane ukrývať.
„Aký statný dôstojník!“ chváli ho pán Beran, kladúc mu ruku na plece a obzerajúc ho. „Zmohutneli ste odvlani, hoci boly štátne skúšky.“
Dôstojník sa zapálil sťa mladá slečinka. Šibe okom na Boženu, čo tá na to. Ale tá napráva si široký rukáv, v ktorom tratí sa jej nežné rarnienko. V očiach má akýsi vzdor, ako by mu chcela povedať: „A čo si i generál, neobzriem ťa!“
„Dosiaľ taká pyšná, taká, taká...“ sám nevie, ako by to bližšie označil.
Minulé vakácie strávil u rodiny beranovskej. Malému Frantovi hrozila neodvratná katastrofa z gréčtiny a latinčiny, treba bolo vziať inštruktora k nemu. Profesor odporúčal pána Komárka, ktorý dosiaľ udržoval s latinskou a gréckou gramatikou styky dôverné, živiac sa v Prahe skoro iba hodinami. Rodina beranovská zapáčila sa mu. Zápalisté srdce jeho Božena podpálila, i prikladala na vatru polienko za polienkom. Tak sa stalo, že keď jachal z Kozodubov do Prahy, neplakal Franta sám. I inštruktor sa krčil v kúte vagóna a nejeden vzdych zaslal do toho smutného, jesenného kraja, ktorý ako besný letel pred oblokom vozňa. I jedoval sa, že vzdychá. Vedel, že ona sa teraz smeje, smeje; naňho ani nemyslí. Ukrutná!
Od vakácií všeličo vyfučalo z hlavy. Prestal na ňu myslieť. Cesta do Prahy, tie vzdychy – to mu bolo už smiešno... No tu zas, ako ju videl, srdce zabúchalo, sťa by na poplach. Prvá myšlienka týkala sa jej. Čo povie, ako pozrie naň, ako sa zadrží, vidiac už nie prostého inštruktora, ale c. a kr. dôstojníka. A hľa, ona nič – ako by ho tu ani nebolo.
„Náš plán je tento,“ vraví pán Beran. „Dnes večer divadlo, zajtra celý deň výstava. Lóžu už máme kúpenú, starosti nemáme. Keďže je horúčosť a času do divadla dosť: uchýlme sa do nejakej poriadnej záhrady, kde sa čapuje plzenské, ale dobré!“
„Plán nie planý,“ usmieva sa pán Komárek a myslí si: „Aspoň raz budeš sedieť v lóži, šuhajko, a pri nej, pri nej... A tá záhrada – aspoň nebudeš s touto vianočkou chodiť.
„Čo by sme šli k Choděrovi,“ radí pán Beran.
„To je ďaleko,“ odporuje pán Komárek.
„A čo: vysadneme na rýchlu tramvaj,“ posmieva sa pán Beran, i skutočne berie sa k vozňu.
Pán Komárek si zúfa. Veď má pod pazuchou vianočku! Nech si sadne do tramvaje, prídu „na čiaru“, na hranicu medzi Prahou a predmestím: a tam stoja bdelí strážnici, čo vyberajú clo. Prezrú každý košík, či sa v ňom niečo nepasuje. Nazrú i do fiakra, ba i pohrebného voza, či nejaký šikovný pašerák nevezie v ňom na trh bažanty, mladé husi alebo teliatka. Známa vec, akí sú pašeráci prešibaní! A on by mal prekĺznuť s vianočkou cez čiaru, cez ktorú ani vrabec bez poplatku nepreletí! Chytia ho, rozbalia vianočku pred obecenstvom, ale čo tam obecenstvo: pred ňou, pred ňou ju rozbalia; ukážu, že on vianočky prenáša. Ako sa roztopí jedným razom celá dôstojnícka sláva.
„Ja viem o lepšom pive,“ vraví pán Komárek starému pánovi. „A Choděra už umrel. I miesta sotva tam dostaneme.“
„No, mne naostatok kdekoľvek, len pivo nech je na niečo.“
Tak pán Komárek zaviedol spoločnosť do svetochýrneho Kravina. Nenačapovali hosťom síce do „súdkov“: tú výsadu majú iba denní hostia. Ale jednako, keď pán Beran potiahol z pohára, zadýchal sa a po chvíli riekol priduseným hlasom: „Jako křen!“
Komárek sa uklonil, ako by pochvala bola jemu patrila. A kým pán Beran chváli plzenčinu – a to nie iba rečou – za ten čas on vynakladá všetko, aby pripútal pozornosť nesmierne roztržitej Boženy.
Všakové záhady padnú do očú človeku trochu mysliacemu. Tak i pán Komárek, vtedy ešte nie JUC, ani nie poručík v rezerve, neraz sa zadíval na sprievod v uliciach pražských, keď pochovávali vyslúžilca alebo írečitého mešťana a člena „ozbrojených sborov pražských“. Tie chocholy, čákovy, tie porteépée a hviezdičky, tie šnúry a kystky – všetko samá pozlátka, samý blesk, klam a mam! Pomyslel si. „Predsa sú ľudia len deti! Neodhodia hračiek, ani keď srieň padne na brady a hlavy.“ Zastavil sa neraz podvečer i na Priekopách, kde sa prechádzajú mladí lajtnantíci, štrngajúc šabličkou a zakášajúc ľavou nohou. Nemohol sa ubrániť, nie závisti, ale úsmevu polozlostnému, poloironickému. „Koľko tu „prázdnej pýchy,“ myslieval si. „A načo? Na uniformu! Na uniformu, ktorú nestihli sme pokryť slávou ako Napoleonovi granátnici.“ Tak hútaval vtedy a ešte inakšie.
Medzitým stal sa dôstojníkom v rezerve, mal tiež uniformu! Nepovstala ani v „ateliéri“ Chvapila a Vavrušku, dvorných krajčírov: povstávala po čiastkach, skupovaná u pokútnych firiem, je i obšuchaná, najmä na švíkoch presvitajú vyblednuté nitky: a predsa je hrdý na ňu, teší ho, že ho v nej vidí Božena, i nenávidí ministra, že mu ju zakazuje stále nosiť. Také, hľa, záhady vynorujú sa v živote!
O pol siedmej vstala spoločnosť od stola. Pán Komárek má znamenitú myšlienku. Nechá vianočku tu, „zabudne“ ju. Vydýchol si, keď sa trochu vzdialili. Umienil si venovať sa Božene.
Za nimi počuť skoky. Áno, tak skákať môže iba sklepník s vyčaptanými nohami. Pán Komárek cíti, hoci nevidí, že je to sklepník. A nemýlil sa.
„Pri stole zostal tento balík,“ obrátil sa k pánu Beranovi, ukazujúc vianočku, pravda, zabalenú.
„Ja nie,“ odmieta pán Beran.
„Odtajím i ja,“ myslí si pán Komárek.
„Vy ste niesli čosi,“ dovtipuje sa pán Beran. „Áno, pamätám, že ste čosi niesli.“
„Áno, ja,“ priznáva sa pán Komárek. Oči by preborily nešťastného sklepníka za veľkú ochotu a svedomitosť. „Vidím, že sa jej nesprostím – budem mať pre ňu ešte nejaký škandál ...“ No musí sa zachovať ako dôstojník. Siahne do vrecka a podáva sklepníkovi šesták. Sklepník sa klania hlboko – no oči sa mu smejú, smejú. Vie, čo je v papieri. „Viem, že najprv prekutal, čo tam bude – sklepník je vždy zvedavý,“ durdí sa pán Komárek.
„A čo to vlastne nesiete?“ pýta sa pán Beran, keď sklepník odišiel.
„To sú... No, nič takého!“ Je zapálený až po uši: všetci hľadia naň zvedavo.
„Aha!“ žartuje pán Beran, veľmi rozveselený plzenčinou. „Nechcete povedať – nechcete!“
Pán Komárek skutočne nevie, kam sa obrátiť.
„Ja by rada vedieť, čo to ozaj máte!“ prekára ho už i Božena. „Ukážte!“
„To už nie!“ vraví on vážne. „Ostatne, nieto tam nič zvláštneho. Také pletky!“
Božena už mlčí; vidno, že sa hnevá.
„Ešte toto —ešte toto!“ zúfa pán Komárek.
„A nebude vám to na obtiaž?“ pýta sa pán Beran. „Franta by to mohol niesť.“
„Ach, to už nie, bolo by mu ťažké,“ bráni sa pán Komárek.
A v úzkostiach prišla mu naozaj skvelá myšlienka. Obzerá sa po námestí, a hľa, neďaleko pod bránou stojí dievčatko asi desaťročné; predáva ruže.
„Idem k tomu dievčaťu tamto,“ vraví ostatným, „je z nášho domu, ono mi zanesie balík.“
Rozumie sa, že dievča nebolo z jeho domu. No také malé cigánstvo neuškodí tak veľmi ani uniforme.
Pristúpil k dievčaťu a pýta sa:
„Máš maminku?“
„Maminka mi zemřela,“ odpovedá dievča mechanicky. „A tatínek taky.“
Zvláštno, že každému takémuto dievčaťu „maminka zemřela a tatínek taky“. „Ozaj zvláštno,“ dumá pán Komárek. „Len či je to pravda – to!“ A pokračuje:
„Tak tu máš vianočku, bude ti na večeru.“
Dieťa nevie, čo má robiť. Či ďakovať, či sa smiať, či plakať. Niečo podobného dosiaľ sa mu nepritrafilo – nemá na to formulky. Pán Komárek sa ostatne o to nestará. Vybral si ružičku, vlastne puk, a vtisol dievčaťu šesták do ruky. Je úplne šťastný. Iba si myslí: „Tá vianočka bola drahá. Dal som za ňu dva šestáky – a dva šestáky zas, kým som sa jej sprostil. A ten sklepník, to je bezočivec!“ Obzrel sa ešte raz k bráne, čo robí dieťa. A hľa, nie je už samo. Stojí pri ňom starý pán, v ruke má paličku striebrom okutú. Vidno, shovára sa so sirotou.
„Jest, Bože, tých penzistov tu!“ rozjíma pán Komárek. „Stavím sa, už sa vypytuje, čo som jej to dal, za čo... Roboty to nemá, musí byť všade, kde niečo šuchne. Nežije to z penzie, ale z klebiet a zvestí. Protivný národ!“
Ale cíti sa jednako znamenite. Idúc popri strážnikoch nad clom, usmieva sa. Tu, hľa, by bol musel rozbaliť vianočku a zaplatiť taxu. Ach, bola by sa Božena smiala! Mráz ho prechádza pri tej myšlienke.
V divadle bol úplne šťastný. Sedí síce v úzadí lóže s malým Frantom na vyvýšenej lavičke – no vidí dosť. Ostatne nepozerá na javište. Ani nevie, čo sa vlastne hrá – dráma alebo opera, alebo balet.
Iná dráma hrá v jeho prsiach! Má sa on na čo dívať. Sedí pred ním ona – tváre jej nevidno: len účes, ktorý mu pripomína vianočku, ale vianočku veľmi peknú, čo by jej sedela na vrchhlave, a uško, drobné uško; no zdá sa mu, že v ňom plno všakových záhad ako v najtemnejšej Afrike. Vôbec takého uška nikdy, nikdy ešte nevidel.
Medzi dejstvom druhým a tretím oznámená bola dlhšia prestávka. Šlo sa do foyeru. Tam už našli jednotlivcov i skupiny, živo besedujúcich. Tí, čo prišli z lóží, sedadiel a fotelov, prechádzajú sa. Tí, čo cez dva akty stáli, rozložili sa na mäkké kanapy, stopujúc lenivo pohyb a šum dookola. Beranovci obzerajú obrazy, Božena študuje dámske toalety, či v niečom nezaostala za módou.
Práve sa chceli pustiť foyerom, keď zastal pred nimi akýsi starý pán. Pán Komárek ho pozná. Ten istý, čo stál pri sirote s ružami.
„Čo ten tu hľadá?“ hnevá sa pán Komárek. „Vidno, že nás naschvál vyhľadal.“
„Dovoľte, aby sa vám predstavil. Ja som Václav Nemec, hospodársky správca na odpočinku.“
„Povedám, penzista!“ zlostí sa pán Komárek. „Kto iný by bol!“
„Ja som František Beran z Kozodub, majiteľ realít,“ odpovedá pán Beran s vidieckou prostodušnosťou. „Teší ma veľmi, že mám tú česť... Toto je moja rodina.“
Poklony a podobné formálnosti.
No pán Nemec nie je spokojný. Hľadí na pána Komárka – ale ten, ako by nebadal, čo sa robí, blúdi očami po ľuďoch.
„Ja vlastne by si prial soznámiť sa s pánom dôstojníkom, ktorý, ako vidím, patrí tiež do ctenej spoločnosti,“ vraví starý pán trochu urazený.
„Veľmi zdvorilý!“ myslí si Božena. „Tak čo sa nepredstavil jemu?“
„Antonín Komárek,“ predstavuje sa mu tento nechutne.
„Skutočne sa teším. Bol som totiž mimovoľne svedkom vášho šľachetného činu. Ozaj zdobí vašu rovnošatu! Preto som si dovolil...“
„Škoda o tom hovoriť!“ vraví pán Komárek veľkodušne.
„Viem ceniť vaše city. Nech nevie ľavica, čo robí pravica. No musel som sa ich dotknúť: velí povinnosť. Ja som totiž predsedom spolku „Samaritán“, ktorý v tieto dni stratil jednateľa. Musel sa presťahovať na vidiek. A horlivý jednateľ je dušou spolku. Šťastná náhoda zaviedla ma na stopu jednateľa takého. Prosím vás, neboli by ste ochotní venovať sily svoje spolku nášmu?“
„A čo sa vlastne stalo – aký skutok?“ pýta sa pán Beran nesmierne prekvapený.
Ostatní tiež nechápu, o čom sa vlastne hovorí.
„Toto. Ten pán daroval chudobnej sirote via – „Prosím!“ zahriakol ho pán Komárek. Pot mu vystúpil na čelo.
„No, tak mlčím,“ svolil pán Nemec. „Prosím, ráčte sa osvedčiť, či prijímate môj návrh.“
„Nemožno mi prijať,“ vraví pán Komárek. Zobudil sa v ňom JUC. „A to z týchto príčin: nie som členom vášho cteného spolku, som c. a kr. dôstojníkom a ako taký podrobený zákonom a vôli predstavených, a napokon,“ doložil to so zvláštnym dôrazom: „boli ste svedkom, ako vravíte, šľachetného skutku, ale nie svedkom toho, z akej pohnútky sa ten čin zrodil. Ubezpečujem vás,“ riekol to skoro zlostne, „vo mne ste nenašli človeka, ktorého ste nájsť chceli.“
Pán Beran je ohlušený toľkou výrečnosťou. „Bude dobrý advokát,“ myslí si. No na pána Nemca reč mladého dôstojníka neurobila dojmu.
„Dovoľte: ja vás hneď presvedčím. Že nie ste členom spolku – to je maličkosť: môžete sa stať hoc i hneď. Ja vás hneď zapíšem. Ďalej, vy ste c. a kr. dôstojník, ale nie aktívny.. .
„A ako to ráčite znať?“ pýta sa pán Komárek a dumá: „Zvláštny národ, tí penzisti! Tí vedia všetko!“
„To je vec veľmi jednoduchá!“ vraví pán Nemec. „Aktívny dôstojník na ulici sa iba vlečie, prsia nemá vypnuté. A nadovšetko: obzrie sa za každou ženskou, nekupuje ruže, nedarúva sirotám via – Pardon, že som zas v tom! Rezervný zas drží na zákon, ako vy hneď ste sa, naň odvolali. Po ulici kráča, ako by viedol kompániu. Za ženskými tiež nepozerá tak, tak... Vôbec skúsený človek vidí hneď: ten je aktívny, ten je rezervný. A dôstojníka v rezerve neviažu zákony, na ktoré sa ráčite odvolávať.“
Pán Komárek ovesil hlavu. Oh, ťažko sa striasť skúseného penzistu! Vidí, že je chytený.
„Ostatne, náš spolok je dobročinný: na taký má ohľad i vojenský zákon. Má mocných priaznivcov. Naša vznešená protektorka, Jej Osvienosť pani grófka Daumová, nechýba ani na jednom valnom shromaždení. My dostávame príspevky zo vznešených domov – čo len to, Bože!“
Pán Komárek začína ináč hľadieť na starého pána. I Božena počúva pozorne. Jej oko s obdivom hľadí na Komárka, o ktorom myslela, že je nič, a naraz sa ukáže, že je človek slávny. Pán Komárek zastihol ten pohľad, blahorečí náhode, ktorá ho s pánom Nemcom sviedla.
„A čo hovoríte o akýchsi pohnútkach: dovoľte, mne je to trochu nejasné,“ pokračuje pán Nemec, istý už víťazstva. „My nemôžeme púšťať sa tak ďaleko: kto a z akej pohnútky robil to alebo to. Spolok má stanovy, cieľ – a ten sa musí uskutočňovať. Za najkrajšiu pohnútku ja nedostanem ani deravých čižiem kúpiť – pohnútka má cenu, iba keď ju čin sprevádza.
A spolok podľa činov sa posudzuje. Bože, koľkože by sa našlo milosrdných, z pohnútky milosrdných? Pochvala verejná, verejné vďaky, snaha prevýšiť niekoho v sume – to sú obyčajné pohnútky. Ja to viem zo skúsenosti. Keby sme nedávali mená našich darcov do novín – čerta by sme mali v kase! To nech vás nemýli...“
„Pravdu má ten starý,“ dumá pán Komárek. Ako počul meno grófky Daumovej, sám cítil v sebe čosi samaritánskeho. Dobre to posudzuje ten starý! A napokon čo by on nemohol byť samaritánom? Veď už teraz cíti následky samaritánstva. Ako, hľa, Božena ináč hľadí naň! Nepremohla ju ani uniforma, a samaritánstvo jej zakrútilo hlavičku, najmä pani grófka Daumová a tí darcovia zo vznešených domov. A čo ešte, keď jeho meno bude stáť hneď pri grófkinom v novinách – a roznesie sa po šírej, ďalekej vlasti...
Keď zazvučal vo foyeri elektrický zvonec, pán JUC. Komárek lúčil sa ako skutočný jednateľ s pánom Nemcom. Vymenili si adresy. Pán Beran oddal horlivému predsedovi skromný dar päť zlatých v prospech spolku, ktorého jednateľom. má byť „jeho“ pán Komárek.
Na druhý deň šlo sa na výstavku. Pán Beran chcel si obzrieť hospodárske oddelenie. Obdivuje, čo všetko dáva tá dobrá matka-zem a príčinlivosť ľudská. Ostatní idú za ním sťa metla za kométou. Paniu ešte tak zaujímajú niektoré predmety – je gazdiná. Ale Božena nevidí nič takého, na čom by oko mladej slečny mohlo spočinúť. Je tu surový hodváb a z neho niektoré hračky spravené: no hodváb je len vtedy hodvábom, keď sa ušijú šaty z neho. Nemala kedy naučiť sa pozerať s iného stanoviska na tento skomolený svet. Nudila by sa, keby nemala sprievodcu. Je síce zas civilom – ale...
Pán Komárek i v civile je stratég znamenitý. Vykorisťuje včerajší úspech ako možno; cíti, že nedobytná pevnosť čochvíľa začne vyjednávať o čestnú kapituláciu.
Tamvon je tma, na výstavke jagá sa tisíc a tisíc svetiel. Beranovci sobrali sa z Petzoldovho reštaurantu, idú ta pod stromy, kde tisíce ľudu stojí a čaká. Zamiešali sa do zástupu, a už ich drží akási slávnostná nálada; sami nevedia, kde sa vzala. Fontána chrlí vodu a oheň do výšky, ľud tlieska, spieva, jasá. V Božene sa tají dych – také niečo nikdy nezažila v živote.
„Aké je to krásne!“ šepce v tichom pozabudnutí.
Vtom jej rúčka našla sa v čejsi ruke. Tá ju stíska srdečne, vrelé. Božena stojí, neobzerá sa, kto je ten opovážlivec. Vie, že by stretla čiesi usmievavé, šťastím očarované oči. Musela by svoje sklopiť pred nimi. Odtiahnuť ruku? Na to nieto sily; cíti, že je zajatá. A neželie, že sa dala zajať. Nové stisnutie: naliehavé, prosebné – ako by prosilo odpoveď. Zaťala zuby, aby sa nerozosmiala – veď všetko sa v nej smeje a búri. A oči vlhnú a svetlá tak divne trblietajú ...
Sama nevie, ako sa to stalo: vie iba to, že i jej ruka stisla ruku šťastného víťaza...