Andrej Sládkovič
VÝBOR Z LYRIKY

K Nitre

     Zhrmelo nebo – blesky sa rozsvitly —
     obloha smutná horko zaplakala,
     a nad lúkami, čo práve zakvitly,
     vysoká Nitry zatriasla sa skala:
     a v hrmavici pod zámkom sa zjaví
     v postave slávnej mladá deva Slávy.
     Oko vysiela v krásne svoje kraje;
     cez lúky spevné a cez tiché háje
     túžobne milé na Slovensko hľadí;
     myseľ za rod a cit za ľud tej vlasti,
     tam slzu blaha, tam slzu boľasti
     na líc vädnúce ruže tíško cedí.
     Slýchava ona často v tichej dobe
     tie žiaľohlasy, čo Slovenskom lkajú,
     slýcha, či v tom veľkom sa Tatier hrobe
     hlasy vzkriesenia už neozývajú:
     časom za hriechy bratov sa modlieva,
     časom im pieseň o sláve zaspieva.
     Pod zámkom Nitry deva sa zrodila,
     slovenská Tatra vlastná je jej mati,
     tá ju modliť sa, tá spievať učila
     žalm ten: „Zmiluj sa, Hospodine svätý!“ —
     „Amen!“ zvon Nitry na pokánie zvoní,
     na kajúcich sa zmilovanie skloní!

Potecha

     Na Sitna vrcholci dumná visí skala,
     tam večne sedí samota trúchlivá,
     tam si sedela, tam horko plakala
     mať moja, mati biedna, žalostivá.
     Šanuj sĺz mojich horké spomenutie,
     ušetri bôľne duše mojej hnutie!
     Storočných bôľov obraz to tam sedí,
     tak biedny je nie obraz samej biedy;
     sedela v závoj čierny zahalená,
     žialila ťažkým žiaľom rozžialená:
     „Synovia moji, nevďační synovia,
     Slávie, matky svojej, viac neznajú!
     Skalám žalujem, zlý svet sa mi smeje:
     Vystúpte, skál tých pravekí duchovia,
     snáď vám sa pohnúť odrodilci dajú,
     a moje znovu ožijú nádeje!“
     Ja som jej syn, je ona mati moja —
     Ó, ake boje v duši mojej stoja! —
     No čo stá bojov nado mnou zahučia,
     ja s celou dušou padnem v jej náručia!
     Ó, neplač, mati, mati naša drahá!
     Zájde ten mrak, čo tvoje srdce kryje,
     pre deti tvoje príde doba blahá.
     Málokto je tvoj, ale každý verný,
     čo svedomie si zradou nezačierni;
     nejedno srdce ešte k tebe bije,
     odhodlanosť je, čo ťa vyslobodí,
     táto nádeju – nádeja čin splodí
     a činom slávnym rod tvoj zas ožije! —
     I neplač teda, mati naša drahá,
     zájde ten mrak, čo tvoje slnce kryje,
     a tebe, tvojím príde doba blahá!

Hron

     Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,
     rieka moja, milý môj Hron!
     Mŕtve hovoria iným folianty,
     mne tvojho toku šumný tón:
     žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,
     i zmena žiada sa rozmanitá
     ľudskému časov synovi;
     tvoje vlny sú obrazy vekov -
     a prúd tvoj jak by naveky tiekol,
     svet nový, nový a nový.
     Keď prudké svoje zamútiš vody,
     cit sa a duch môj zarmúti;
     v tajomstvách kalných žijú národy,
     pekné duše osud múti;
     ale zo stokov tvojich výborných
     blbocú vlahy vlniek strieborných
     ako kopy hravých detí:
     a tie očistia zas tvoje toky,
     keď si vykonáš úkol vysoký,
     úkol: smyť svet svoj zo smetí.
     So strán slovenských vetry zaduly,
     ale rieka tečie ďalej;
     uhly spraštaly: rieku okuly
     ľady zimy osiralej;
     už nevalia sa tie moje vody,
     už zviazané sú krídla slobody
     tých letných vĺn môjho Hrona:
     hlasy mi jeho umĺkli razom,
     ako keď sviaže smutným povrazom
     Veľký piatok srdce zvona.
     Ale pod ľadmi žije syn Hole,
     nevidí svet, čo on robí,
     a pyšné brehov jeho topole
     tešia sa z jeho poroby.
     Až blyskne slnce a prasknú ľady
     a šum rieky sa zas omladí
     a vlny slobodne hrajú:
     s hukom víťazným ramená jeho
     zlomky pút svojich k mora Čierneho
     vodám prudko unášajú.
     Rieka sa hadím krížením točí
     a valný tok o breh bije,
     prekážky svoje mocne nivočí,
     násilné boky podmyje:
     ona sa nízkou vinie dolinou
     a s vysokou si pohráva hlinou
     a doľ ju melie, šuchorí,
     a vypnuté tam na nízkom poli
     na zrutnú výšku pyšné topoli
     strhne, zatopí, zamorí.
     Nech piesne cudzie trúba sprevádza,
     alebo struny trasenie,
     alebo to, čo z píšťal vychádza
     vlniek veterných vlnenie:
     na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny
     spievať ja budem v tie violíny
     šumu tvojho, slovenský Hron!
     A keď zabúria z pŕs mojich žiale,
     nech sa ozýva od skale k skale
     búrnych tvojich vôd barytón.

Tajomstvá

     Už slnce za hory pozlátené padá
     a sen sladký pokoj prírode podáva;
     s mladým sa večerom hrá dolinka mladá
     a zora milý blesk láskave uspáva:
     Cítim to, sladko mi doba táto hovie,
     ale čo to za slasť? ktože mi odpovie?
     A tichá noc mrakom svety naše kryje
     a svetlá čarovné jasným nebom seje;
     zrak môj sa do bleskov nebeských zavije
     a celým sa srdcom sladký cit rozleje:
     Hľadím, že snáď blesk ten na to mi odpovie,
     čo v ňom oko moje teší? ktože ho vie?
     Nad horou strašná vylietla čierňava,
     hrmí, hromy bijú, blýska sa a leje,
     utíchne; – od hory k druhej hore vstáva
     dúha a slnce sa milé zas usmeje:
     Oko moje v slze radostnej sa topí,
     ale čo za radosť to? kto ju pochopí?
     Pod lipou si pekná mladucha sedela,
     spievala ľúbezne a vienočky vila,
     tvár sa jej pod ružou červenou belela
     a v oku sa hviezda ranná roziskrila:
     V jej krásach sladko sa oko moje baví,
     ale krásu tých krás ktože mi vyjaví?

Hviezdy

     Vy kráľovské sestry na nebeskom poli,
     v ktorej z vás bydlo si duša moja zvolí,
     keď raz z týchto nízkych zakvitnutých hájov
     ona preletí ta do nadzemských krajov?
     Mlčíte? či význam vášho ligotania
     slabosti ľudské snáď pochopiť mi bránia?
     V predmetoch tých ľudstvo blaženosť si sníva,
     ktoré mu zázračná tajomnosť ukrýva.
     Jasné ste vy všetky, ako sláva jasné,
     vo vás osláviť sa môžu duše krásne:
     Oj, čo sa mi aspoň i vo dne nesmeje
     blesk váš, svetlá moje, vy moje nádeje!

Prosba

     Spievajže, sestra, spievaj mi, moja,
     ale hlasom matky svojej,
     mňa len slovenské hlasy ukoja,
     tými dušu moju ovej!
     Spievajže, moja, spievaj, oj, spievaj
     o krásach rodného kraja
     a zápalom tých krás porozhrievaj
     chladnúce prsia šuhaja!
     Spievaj mi, krásna, veď pekná si ty,
     ako svit raňajšej zory;
     svet mladý drieme v krásach zavitý
     a v ľúbych spevoch hovorí.
     Spievaj, zaspievaj, družička mladá,
     oj, len dnes sme ešte mladí;
     nebudeš spievať, keď rokov vláda
     vrelé ti srdce ochladí.
     Spievaj mi, veď znáš, ty moja drahá,
     ten stý mladých síl nepokoj.
     Ukoj ho! Ba nie, veď sa vymáha
     duch jarý hor` cez žiaľ i boj!
     Spievaj len, spievaj a z duše milej
     vôňu ružovú rozlievaj,
     ak chceš, žiaľ, ak chceš, potechu vylej,
     len, dušička, mi zaspievaj!

Krajanom

     Čo to za slza v slovenskom oku?
     Čo tá pred Bohom žaloba?
     Hádam súdená v časov potoku
     rodinám našim poroba? —
     Ľúbosť nespieva na brehoch Hrona,
     zamĺkla pieseň veselá,
     kviľba sa, ako hučanie zvona,
     nad rodom celým prestrela.
     Hoj, bratia! strašnú spieval bych pieseň
     o zlobe vrahov národa;
     ale nežiada kliatbu a tieseň
     duchov slovenských sloboda.
     Spieval bych sväté otčiny žiale;
     lež načo slabé kvílenie?
     Keď spráchnivejú synov koštiale,
     duch dá otčine spasenie. —
     Či mám dať strunám svojho varyta
     mátožných strachov trasenie?
     Či radosť hlásiť, že nám už svitá
     po tmách storočných vzkriesenie?
     Či mám cit v túžbe prázdnej zanoriť,
     čo sama sebou umiera? —
     Nie, bratia! našu slávu utvoriť musí rozumnosť a viera.
     Čo sa ľakáte zlata štrngotu
     v truhliciach zradcov národa?
     Či sa cvendžania mečov a hrotu
     ľakala otcov sloboda?
     Čo má so zlatom veľkosť svedomia?
     Čo ľúbosť k rodu s panštinou?
     V lone veľkosti sily sa lomia,
     s trpkou moc rastie hodinou.
     Nech si má sok náš kus týchto časov,
     daných mu, by mal čo stratiť;
     čo nám má slávnou zostať okrasou,
     dvojne nám musí navrátiť:
     „Veríte v Boha, i vo mňa verte!“
     tak hlasom ľudským Boh volá;
     len si poklady ducha zoberte,
     duch mocný peklu odolá. —
     Nekvitne veru národov sláva
     z násilia, kriku, hmotnosti;
     národ z národa svojho povstáva,
     večné rodí sa z vecnosti.
     Čo vzniklo ako blesk meteora,
     tomu smrť určia hodiny;
     pomaly vstáva z dejinstva mora
     mohutný život vidiny. —
     S nadšením pekným spieva hlas Kóny
     o divnom štíte Fingala:
     Slovanských bardov posvätné tóny
     budú myšlienky pochvala.
     Voľnosť hľadaly zapadlé doby,
     voľnosť tá bila národy;
     ale v Slovanstve z temníc poroby
     svitne deň ducha slobody.
     Svet, čo vo vekoch minulých zhasol,
     choval sebectva nádoby;
     ale zásada slovanských časov
     zaprenie vlastnej osoby:
     vlastenec verný sám seba zruší
     a žije vlasti jedine,
     otčinu nájde vo svojej duši
     a dušu svoju v otčine.
     Čo to za slza v slovenskom oku?
     Čo tá pred Bohom žaloba?
     Či snáď vlasť naša v svojom pokroku
     je Danaidok nádoba?
     Či snáď víťazstvo chceme bez boja?
     Či žať prv, než by sme siali?
     Či chceme pokoj bez nepokoja?
     Či bez zásluhy pochvaly?
     Pravda je u nás poklad jediný,
     duch pravdy hradba storaká;
     žiadny surovec ľúbosť dediny
     nevymkne z prsú Slováka.
     Bratia! keď máme ľúbosť a vieru,
     v božskosti pravdy nádeju:
     strhneme slepcom s očí zásteru,
     v svetle slzy ich zalejú.

     Búrlivé vlny o breh plieskajú,
     jak by svet chcely zaplaviť:
     Či sa pokoju mdlému rúhajú?
     Či moc chcú slávnu objaviť? —
     Ony sa búria! – A junák mladý
     vešteckým okom do hlbín hľadí
     na ich tajomné pohnutie.
     A nad morom sa nesie, rozvieva,
     hlasom v bralistých krajoch zaznieva
     velebné jeho nadchnutie:
     Odkry sa. odkry, prosím ťa, tmavá
     nových dňov mojich zástera!
     Ukáž, či slasť, či žiaľ mi podáva
     moja v svet a v Boha viera!
     Nádeje moje, ako kryštály,
     čo ruky božie nebom rozsialy,
     do duše mojej blýskajú:
     ale kto vývod zo sĺz nešťastných
     vydá, čo z očú mladých a jasných
     na hrob nádeje padajú? —
     Hoj, duša mladá, v centre sa večnom
     usaď túžením cheruba!
     Zastane ten na hrade bezpečnom,
     kto sa k božskosti prerúba!
     Hoci zákon ten, čo svetmi krúti,
     veselosť tvoju krížom zarmúti,
     ty znaj nepoznať nehody!
     Nech ti je svätá myšlienky sláva,
     ostatné slávy, čo svet podáva,
     sú tieto svojhlavé vody! —
     Ha! jak sa k nebu hádže vlnami
     divý syn tento prírody!
     Ale ťarcha tá s jeho vodami
     vždy ho nazpät o zem hodí:
     tak teba, moja biedna otčina,
     ku zemskej hrude živel zaklína,
     čo sám nezná sa zvelebiť;
     ale musíš sa cez biedy, hroby
     z nešťastia svojho, slabosti, mdloby
     na slnce života prebiť!
     Ako ty, more, v národov rade
     rod môj sa šíre rozkladá,
     ako ty, v mojom plamennom hlade,
     okúsiť voľnosti žiada!
     Ako ty, more, v svojich hlbinách,
     poklady kryje v svojich rodinách
     a svetu ich neodkryje;
     ako ty, more, v divej ľútosti,
     vlnu, čo má ho vyniesť k výsosti,
     on do pŕs vlastných sa bije!
     Ako ty, more, on je mohutný,
     a predsa ako ty, slabý!
     Ako ty, more, on je ozrutný,
     jak ty, v stenaní pochabý!
     No, jak ty, more, v silných orkánoch,
     v svojich nesmiernych vodných balvanoch
     vyváraš hrozný tento šum:
     tak ľud môj v dutí silných orkánov,
     pod ťarchou tisíc ráz oplakanou
     objaví svetu svoj rozum!

Morava

     Morava smúti, mlčí Morava,
     vody jej nemo sa valia,
     a predsa prúd jej čosi rozpráva,
     a odpoveď je šum skália.
     Kde živé mlčí slovo človeka,
     tam nemá musí hovoriť rieka,
     kde duch nie, odpovie skala;
     kde dejín sveta anjel zazvonil,
     bárs sa on v vekov mlčanie sklonil,
     príroda mlčať prestala.
     Oj, ako divno vetry tie vejú
     ponad smutné tieto vlahy!
     Či ony nesú novú nádeju?
     Či to ohlasy výstrahy? —
     Pred duše mojej vrelej očima
     tôň sa akýchsi záľaha zdýma:
     Blud, Či nešťastia to tôňa?
     Hľa, tam v tých parách Velehrad zdá sa,
     tam Devín, Hostýn srdcom zatriasa,
     tam Nitry svätej opona!
     Tej smutnej vody divá nemota
     minulých to obrazy dňov,
     a bied prítomných strašlivá slota
     strašný predmet týchto tieňov.
     Zrak svoj ta obráť ku hviezdnym stranám,
     balzam mohutný osudov ranám
     čakaj z Boha, čakaj shora!
     On v hromoch ohňov blaženstvo blýska,
     keď plemä zemské tvrdo utíska
     pohanská tá Kykymora!
     Tieň je to strašný: zrada zbojcova
     v trón slávny seká pazúry;
     hlas vetrov strašný: stonba slepcova,
     pút brinkot a šum purpury;
     úkaz to strašný: zrodiť si slávu,
     zrodiť tiež vadu a zlosť trojhlavú,
     na blesk svoj zahuckať časy;
     zjavisko hrozné: v búrach rozbrojov
     brat brata krvou zašpliechať svojou,
     zbiť slávu v svoje zápasy!

Nehaňte ľud môj!

     Nehaňte ľud môj, že je ľud mladý,
     klebetárski posmievači:
     v mladom sa veku ide do vlády,
     starému sila nestačí!
     Keď predkov nemal (a či ich nemal,
     ktorí prežili čas zlatý?),
     čo bys‘ sa mu ty za to posmieval?
     Na potomkov on bohatý!
     Nehaňte ľud môj, že nemá dejov
     slávy svojej minulej sklad:
     on ešte peknou kvitne nádejou,
     budúcnosť má jeho poklad!
     Počuješ bájne hlasy povestí?
     Hovoria tie, keď čas čuší,
     zázračný z nich on svet má vyviesti,
     budúci svet v nich on tuší.
     Nehaňte ľud môj, slepí sudcovia,
     že ľud môj je len ľud sprostý:
     často sú múdri hlúpi ľudkovia
     dľa súdu svetskej múdrosti.
     Počuješ? Spieva slovenské pole,
     spievanky zrodia Homérov;
     len ľúbosť útlu spievajú hole —
     no budú i bohatierov!
     Nehaňte ľud môj, ústa nečisté,
     že odhodok on je hlúpy:
     múdrosťou jeho vykúpení ste,
     a ešte vás raz vykúpi!
     Či nepočuješ slová rozumné,
     čo deň po dni opakuje?
     Večné v nich pravdy, hlboké, umné:
     ten ľud vedu si hotuje.
     Nehaňte ľud môj, že je len malý,
     že nevládne celým svetom:
     kde telo ducha k zemi nevalí,
     tam duch lieta ľahším letom.
     Na helénsky že ľud si spomnite —
     duch si svet vlastný utvorí;
     či v žalude hôr zárod vidíte?
     nie! – no viďte dubísk hory!
     Nehaňte ľud môj, že je chudobný,
     že kraj biedny, smetisko má:
     to je blud – má svet sebe podobný,
     má hory, rieky, zlato má!
     A keby nemal? Ale má hlavy,
     má obchodu silný zárod.
     Alebo či sú čriedy a bravy
     a koniarne komus‘ národ?
     Nehaňte ľud môj, že je ľud tichý,
     že rád trpí, že je slabý:
     pravda, surovej on nemá pýchy,
     nie je v zápasoch pochabý.
     Vy to neviete, že duch národov
     práve takú povahu má:
     keď má vystúpiť s činnou slobodou,
     najprv ticho myslí, dumá.
     Nehaňte ľud môj, že úcty nemá,
     že ľud môj je potupený:
     slávnejšie ešte svet tupí plemä —
     nuž kto je tam zhanobený? ...
     Ach, zlé sú časy: na všetky strany
     svet žertvuje bohom zlatým.
     Ale národ mi nechaj bez hany:
     národ patrí k veciam svätým!

Ohlasy

     Čože sa hnev váš búri a srdí
     na reči rodnej sladké výlevy?
     Čože pľujete, vy srdcotvrdí,
     v mladé líca krásnej devy?
     Či ľúto vám je, že z nízkych smradov
     vychádza s tvárou spanilobľadou ?
     Tvrdosrdcí, tvrdohlaví! —
     No, aký orkán sa to rozvliekol
     nad mladých druhov, že z rabstva vekov
     chcú vytrhnúť dcérku Slávy!
     Ha, ha, ha – duchov zhaslých tôňami,
     šprihaninou ledajakou,
     hnevlivcov slabých jedoslzami
     so susedou krvozrakou
     chcieť zastaviť tok valného Hrona,
     zastaviť zvesty vzkriesenia zvona,
     vysušiť bystrý, prudký Váh;
     rozváľať Sitno, Tatry rozrúcať,
     orlovi smelý väz povykrúcať
     a zhasiť blesk v mladých prsiach!
     Či neviete vy, že duša smelá
     mátoh sa bájnych nebojí,
     že dosť by Hoľa mŕtvych zavrela
     v odvážnom padnutých boji?
     Neviete, že keď ku slncu lieta
     orol, maznavé nedbá na dieťa,
     ani na huk Krkonošov? —
     Nuž teda duchu nerúhajte sa,
     nemajte za trón diablov nebesá
     a cherubov za loptošov!
     Nič si ty svetu neublížila,
     reč sladká našich pradedov,
     tristo si vekov v nízkosti žila,
     a nik‘ ťa z nej nevyviedol!
     Ale ti aspoň nik nenahádzal
     na oči biedu, ktorou ťa sviazal
     vrah, čo slávu hanil tvoju —
     teraz vlastný tvoj rod hádže blatom
     na teba, a čo mal by ťa zlatom
     krásiť, nuž ťa strká k hnoju!
     K hnoju, ku stajni, k mŕtvej prírode!
     Čo na to rieknu susedia,
     ktorí o tvojom vysokom rode
     a o krásach tvojich vedia?
     Po satansky sa jedni uškrnia,
     druhí sa hnevom svätým naplnia —
     A my čo? – My večne s tebou!
     My sa tešíme, že tvoje krásy
     tým krajšie zkvitnú, keď bludné hlasy
     pred tvojou zmĺknu velebou!
     Rúhači, ktorí hlas svojich otcov
     do chlievov zamykať chcete!
     Viete vy, akú hanbu vy z tých slov
     na vlastnú hlavu sypete?
     Či v chlievoch ste sa vy narodili?
     Či kočišia vás vravieť učili?
     Či ste vy sprostí bačovia?
     Či milé vaše vravia ohavu?
     Či deti vaše oslovia kravu,
     keď mať slovensky oslovia? —
     Otcovia drahí, nehnevajte sa
     na deje vlastného ducha —
     vy vodu liali na tie kolesá,
     vám hnutie toto prislúcha!
     A vy dnes-zajtra k otcom zájdete,
     my zostaneme na búrnom svete,
     ponesieme ťarchy žitia:
     vaše je, vaše časy čo zvinia,
     zo svojich vývod vydajú synia,
     keď ich veky nové schytia. —
     Ale ty, slabúch zlostný, lenivý,
     bez skutkov, bez svätej vôli,
     ty vyskacuješ ako vlk divý
     na peknom slovenskom poli.
     Vieš ty našprihať cudzím zásluhám
     a posmievať sa nádejným dúham
     a vymýšľať zradu, klamy!
     Ty hluchý, kremä telesných uší,
     ktorý pre blaho slovenských duší
     nepreložils‘ krížom slamy!
     Nazdáš sa, že keď otcov si ctíme
     v spore jednom, v stých pokojoch,
     že my s tým istým srdcom stojíme
     i v špatných s planci rozbrojoch?
     Alebo tvojich striel sa bojíme?
     Never, niet guľky v tom tvojom dyme
     oj, nejdeš nás skutkami biť.
     Kto hnil až dosiaľ, i teraz hnije,
     hniť bude, až mu k smrti odbije,
     i naveky bude len hniť!

Duchu Puškinovmu

     Spevec severu, brat duše mojej,
     genij nadchnutej mladosti!
     Smutno mi duši, oj, bolestno jej,
     že v mohyle tvoje kosti!
     Puškin! Ľúbim ja tvoje stvorenia,
     ľúbim Čerkesku vľúbenú,
     na klebetníkov tvoje horlenia,
     i Poltavu pobúrenú,
     i Onegina, švárneho druha,
     hráča s vlnami strastných dňov;
     ľúbim obrazy tvojich snov,
     ligotavých ako dúha.
     Puškin! Nač ťa smrť mladým vytrhla,
     načo mne ťa, druh, vyrvala?
     Sudba! Čos‘ ľud môj v žiale uvrhla,
     čos‘ kraj jeho rozplakala?

Zaspievam pieseň o slobodnej vlasti!

     Nabok, vy jedných bolesti,
     keď biednych tisícov chóry
     na výslní slobody spievajú!
     Na štít Ossianovec mohutný
     udrel, a víťazstvom sa zmladily hory
     a ozvaly radosťou z kraja ku kraju.
     A pozor smutný
     ešte na jazvách pút hrdzavých stojí
     a slzou sladkou, radostnou ich hojí.
     Od Dunaja ku slovenským horám
     nadchnutie duše prejalo,
     nadchnutím svätým prsia prekypely:
     ,Koniec nevoľným pohromám!‘
     Tyranstvá tajno zubmi zaškripely.
     Tak sa stalo. —
     Zabudni mati, na bolesť pôrodu,
     porodíš syna slobody!
     Duch večný súdi: a zlatú slobodu
     rodia si spolné národy!
     Zabudni, sedľač, na svoje mozole,
     malé máš síce, ale vlastné pole,
     len chalupu máš, ale svoju vlastnú,
     biednu máš minulosť, lež budúcnosť šťastnú.
     Mať, na pôrodu zabudni stonanie,
     nezrodilas‘ si rabské preklínanie!
     Už spadly centy s chrbta shrbeného,
     už vyšly hlasy z hrdla zamknutého;
     k váhe poddaného kloní sa sloboda,
     k váhe panskej pravda zbitého národa;
     zákon jeden na stohlavú výsadu,
     na zbraň vlastná päsť a vývod na vládu;
     nie Rím, nie Augsburg, nie poddaný, nie pán
     jedno, v dolmáne, v talári či v hune:
     česť mu, kto verný krajan!
     Česť kráľovi a svätej korune!
     Sláva Hospodinu!
     Hymny vyveďte, organy!
     Zhučte, radostné tympany!
     Pristavte čaše k miernemu vínu
     a v štrngu jednom nech sa zaligotá
     zákonná rovnosť a právna jednota!
     Zažnite fakle, zasvietiť ľudu
     von z tmy podlosti, von zo tmy bludu!
     Zdvihnite čaše, smyť otcov vinu!
     Poddaným ruku dávajú páni!
     Zhučte, radostné tympany!
     Hymnu sprevaďte, organy:
     Sto ráz sláva Hospodinu!! —
     Lež čo to dušou mojou preletelo?
     Duch otrok – voľné telo!
     Slovák rab – človek slobodný!
     Ľud, slova ľudstva nehodný!
     Kde ti je meno, kde česť, kde školy?
     Želiar, cudzinec v drahej otčine,
     slobodný v väzbách nevoli!
     Hanba ti vravieť – spievať zrada;
     tomu, čo Žida k prsiam privinie,
     tys‘ málo viac od hoväda!
     Sem ten trpký chlieb – sem moje jarmo!
     Horkáže naša sloboda!
     Dať sa prezývať „voľným“ nadarmo!
     Nám je mena toho škoda! —
     No, ale vedzte, bratia Maďari,
     nie ste naši zbavitelia:
     voľnosť vaša sú danajské dary,
     kým nie ste naši priatelia!
     „Vykupiteľ“ je sväté meno —
     a plemeno,
     ktoré z národov rabov robí,
     samo je plemä poroby!
     Uctiť Slovanstvo, uctiť národy;
     ruka ruku nech umýva,
     preč, pýcha a vládybažnosť,
     jeden cieľ a jedna snažnosť,
     voľnosť má byť spravodlivá!
     Hurrah, sem ruku! – Strom slobody
     pučí ä kvetom sa bujným osýpa;
     keď Zjaria sa druhé stromy,
     zakvitne i naša lipa,
     a v jej tôni oddýchne si
     i syn veľkého národa.
     Hurrah!
     Tresknite, diel sviatočných hromy,
     až sa ozvú zmladené lesy
     a z mŕtvych vstane národov sloboda!
     Jeden zákon, jedna otčina!
     Zahučte, zvony, k poctám Hospodina,
     zhučte, radostné tympany!
     Ctnosti synov smyjú otcov vinu!
     Hymnu vyveďte, organy,
     spravodlivému Hospodinu!!

Svornosť

     Ticho je u nás; hej, mŕtve ticho.
     Že mŕtve? Ba žijú telá!
     Ale hýbavosť, duša života,
     nevieme, kde sa podela:
     Svorno je u nás, ako keď mŕtvi
     ku mŕtvym svojim poľahnú,
     čo jedni k druhým niekedy sotvy
     v bratskom sa bozku už nahnú.
     Ticho je u nás. Od riek ku horám
     posteľ ohromná sa stlaje,
     rieky v pokoji tečú ku morám,
     háj s horou tíško si vlaje.
     Utíchly žiale, i spravodlivá
     žaloba stránok nedelí:
     Slovensko svorne si odpočíva
     na sedmospáčov posteli.
     Ticho je u nás. Veď stíchly búre,
     Slovensko drieme v pokoji,
     rozbroja ostrožhavé pazúre
     zatuply v samom rozbroji.
     Niet slov závisti, zášti, sočenia,
     písmeny značenej jedom;
     studený pohľad vzájom si menia
     sused so svojím susedom;
     Ticho je u nás. Hádam čušíme
     pod bičom prísnych osudov,
     hádam vypustiť len sa bojíme
     pred duchom, tým sudcom bludov.
     Len v spodnej, hádam, srdca temnici
     dujú kameň zlostné boje
     a škripia ticho – ale v ulici,
     v knihách – no, všade, ticho je!
     Oj, keby radšej surmy hlásili,
     rana na ranu padala,
     žeby zsilnela sila zo sily,
     víťazom znela pochvala!
     Azda úprimné potom smierenie
     prišlo by za statočný boj:
     vraj, len z víťazstva koreňa ženie
     haluz palmy, svätý pokoj!
     Ale nie, Bože, nie ohňa cesty,
     nie nástroj tvrdej oceli,
     nedaj moc zvade a právo pästi —
     jedni padnúť by museli:
     sväzok veľkého kráľa Moravy
     buďmež‘ od čiastky do čiastky,
     tak veď nás k jasným výšinám slávy
     svätou cestou svätej lásky.
     Ale ďaleko Kanaan lásky,
     kde nádej, viera už rodí.
     Bratia, mocné sú šľachetných sväzky:
     svornosť nech záveje brodí!
     Potom už či boj, či pokoj: s Bohom,
     nezhynú naše nádeje;
     zaviatym slávy dávnej prielohom
     svornosť prebrodí záveje!

Letel mladý sokol

     Letel mladý sokol ponad Hron odhora,
     čakala naň v horách zlatoústa zora:
     nevzdychal, nežialil, len mu duša vädla,
     len mu kedys‘ v hronské vody jedna slza spadla,
     Spytuje sa zora: Sokolík, čo ti je?
     Či hladom umieraš, či ťa orol bije?
     Či ti strelec v poli krídelko poranil,
     či ti Pán Boh šírym svetom prelietať zabránil? —
     Krásna zora moja, hladu sa nebojím,
     brok ma nedočiahne, pred orlom obstojím,
     slobodno mi lietať v šírej sveta diali:
     ale mi môj háj zelený vrahovia soťali. —
     Drahý môj, nesmúť sa, že ti háj soťali,
     veď oni môj zlatý zámok nezrúcali:
     v ňom si poletujme ponad biedne svety,
     tak žiaľ nikdy nezakalí naše šťastné lety! —
     Oj, nie duša moja – sokol jej odvráva
     – zámok tvoj zaplaví hromová mrákava:
     sleť ty so mnou k stráňam srúbanej dúbravy,
     v zlatom blesku tvojich očú háj môj sa zotaví.
     Na jarabom hrdle sokola prikliata
     ligoce sa slávou zorička zo zlata:
     v očiach sokolových sladko sa uzerá,
     pozlacujúc voľných krídel milencových piera.
     Letel mladý sokol ponad Hron oddola,
     letela zorička na hrdle sokola:
     mrákava zablysla, skrížily sa strely
     – ach, Bože môj, nad milými vody sa zavrely!

Ohlas

     Slovenský brat, objím si mať,
     ľúb verne objatú:
     zem slovenská je tvoja mať,
     miluj zem tú svätú!
     Zem tá je krásna, slávna časť
     v sveta desatine:
     ak dá trpieť, zhynúť nedá
     Boh toľkej rodine.
     Pred tisíckou vtrhly k tebe
     Arpádovcov voje:
     svet nepamätá, odkedy
     máš ty meno svoje.
     Tvoji dedovia sadali
     k prestolu Štefana,
     ich junač pri Ostrihome
     ubila pohana. —
     Sloboda, hej, aké časy
     ty si tu už mala,
     keď priateľskú ruku do pút
     nevďaka sbíjala!
     Chceli, by ich veľa bolo,
     nás nič, abo málo:
     národ náš sa rozveľadil,
     ich málo zostalo.
     A svet národov našinských
     hlasom hromu vetí:
     Kto chce žiť, nech vloží ruku
     v ruku mojich detí!
     Za mnohú krv vylievanú,
     za toľké vzdychanie —
     výbojcov synovia, už raz
     učiňte pokánie!
     Žije Boh, večne verná je
     svätá Jeho vôľa:
     kliatba rabstva pravde Jeho
     navždy neodolá!
     Svitne – hej, zasvitnúť musí
     tam lepšia hodina,
     miliónov sto kde za to
     prosí Hospodina.
     Bo keď by raz veľnároda
     predsa stiekly žily,
     prúdy krvi jeho by svet
     celý zaplavily.
     A kto veľkému národu
     potom hrob vykope,
     keď ľudstvo celé utonie
     v sĺz vlastných potope? —
     Nuž k Bohu oko povďačné
     a modlitbu svätú:
     slovenskú zem, tú svoju mať,
     žehnaj, ľúby bratu!
     Sveta šíreho ona je
     slávna desatina:
     trpieť môže, lež zhynúť – nie
     slovenská rodina.

Lipa

     Lipa naša, v bránach Slovanov kostola,
     to buď i potomkom, čo si otcom bola!
     Lipa, tichým šumom zvestuj otcov deje,
     že z vekov zapadlých zrodia sa nádeje!
     Lipa, s výškou tvojou, s letkom tvojej vôni
     k sláve neba duch náš nechže sa vyroní!
     Lipa, darujže nám peň svoj mäkkobiely,
     spravíme varytá, čo by milo znely!
     Lipa, daj nám kvetu, liek z neho navarí
     Boh, že zastydnuté srdce sa rozjarí!
     Lipa, dajže medu, osladíme lieky,
     ktorými nás prísne uzdravujú veky!
     Lipa, v kôre tvojej upevníme päty,
     majúce obuté nohy v pokoj svätý!
     Lipa, z halúz tvojich napárame lyká,
     nech rodu kmeň s kmeňom svorne žiť privyká!
     Lipa, v poliach našich pozakladaj háje,
     že v chládku ich slávsky bojovník okraje!
     Lipa, tvoje tône mohyly ovinú
     tých, čo žili, mreli za svoju otčinu!
     Lipa naša, v bránach Slovanov kostola,
     buďže vnukom i to, čos‘ otcom nebola!

Štefanovi Moysesovi

     Biskup Dôstojný!
     Ku bratom od bratov
     s úlohou svojou slávo-svätou
     na slovenskú zem si kročil
     a ďaleko náš Hron nespokojný
     v ústrety sa Ti zatočil
     a šumné jeho blbotanie
     žiadalo si Tvoje požehnanie.
     Pravda, len rieka a brehov jej skaly
     naše vítanie,
     naše želanie
     započaly:
     no, to je naša hudba,
     to naše ctiace delá!
     Nám spozdilá sudba
     dosiaľ ešte odoprela
     blesk sveta i úst mocných rečňovanie:
     my sme takí osirelí!
     Osirelí? – Veď, Otec, Ty si tu!
     Ty čeľaď svoju hanou pokrytú
     zjasňuješ slovanskou slávou: —
     My pohanení?
     Veď náš si Ty zas a my sme Tvoji:
     tisíce hláv pred Tvojou velebnou hlavou
     spravodlivé poklony stroji
     a v Tebe, Velebný! my sme zvelebení!
     Blahoslavstvuj, Apoštol slávy! —
     Ty pobožné oči
     pozdvihneš k nebu za slovenský ľud
     a vrahov našich hroziace postavy
     Hospodin poženie pred súd;
     a koho pravda nesmieri s nami,
     toho nílskymi pokorí ranami
     a všemohúcim požiarom rozbije
     v našej vlastnej podliactvo hrudi —
     a nevídaný život prebudí —
     keď ku Pánu všelikého tvoru
     zaznie v miliónov chóru
     Tvoje: salvam fac gentem Slaviae!
     Blahoslavstvuj! vystúp na horu svätú,
     snes zákon, vrah nechže sa jemu klania,
     zákazu tomu: „Nezabiješ!“ —
     Hoviadka modlu zlatú
     strhneš hada bohozmilovania
     nad hlavy svojstvu neverné pribiješ,
     uderíš hoľou nad krívd našich bralo,
     keď by kde mesto brány zamknúť dalo,
     kde Gabaonci prielaz by zaťali;
     národ zadúchne v hromozvuké trúby,
     shŕknu Jericha žulovaté sruby;
     tí, čo prez biedy toľké putovali,
     zazrú zem sľubov – a pri tom pohľadu
     slnko slovanské zriekne sa západu:
     Hľa, s každým krokom Kanaan sa blíži! __
     Slovač má spásu v svojom svätom Kríži.
     Hej, muž boží, tak opri vážnu hlavu
     pokojne na hruď slávneho ľudu
     a vďaku jeho posväť slzou radosti!
     Ústa rodoľúbe hlasmi pobožnosti
     pozdnému potomstvu budú
     opakovať Tvoju Slávu!

Na Jana

     Blčí vatra vatrená, vatrená
     kol Sväto-Jana mena:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Žiari žiara plameňa, plameňa,
     za ňou naše plemená:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Ponad plameň, kúrňavu, kúrňavu
     skáču detskí za slávu:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Vôkol vatry a žiary a žiary
     rozlieha sa spev jarý:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Hor len, ohník, horže, hor, horže, hor
     na grúňoch slovenských hôr:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     V žiari nocou žiariacej, žiariacej
     vidno postáv vždy viacej:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Do skoku sa, postavy, postavy
     ponad peklo do slávy!
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Predný – Janko z Rimavy, z Rimavy,
     ponad peklo do slávy!
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Už je dníčka dve míle, dve míle,
     a nôcky len dve chvíle:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Už sa žltí v poli klas, v poli klas,
     blízko je žníc spevohlas:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Ku lepšiemu polroku, polroku
     ponad vatru do skoku:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Skok a oheň rozpáli, rozpáli
     rod studený, ospalý:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Už nad horou Slaviana, Slaviana
     vzchodia zore Svätjana:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!
     Vytlel oheň satana, satana,
     deň sa jasá Svätjana:
     Oj, Jane, Jane, Vajane!

Tomášovi Červenovi

     Na vysočinách svätých, na skale diamantovej,
     na céder spásy všehriechu spoľahlá,
     stála nevesta Baránkova.
     Zamenila šat pokorných žiaľov
     za čistý zlatohlav ligotavý,
     ovinula čeľustie svätoslávou
     a znamenie múk ženíchových
     vložila za milostné záhrenie:
     spočinuly ústa v modlitbe lásky.
     I rozhľadela sa poľom slávy,
     i zdvihla ruku žehnaním posvätenú,
     blesk vôle všemohúcej vyronil sa svetom
     a zasadol na duši vyvolenej.
     Kde sa vzala, tu sa vzala —
     družka i slúžka nevesty nebies,
     družka po srdci božom, slúžka po srdci svojom,
     zlatovlasá, sivooká, kruhotvará,
     pani Uralu, Tatier, Balkána,
     dcéra Slávy, Slovanov mati,
     oblečená v karmažín zlatorubý,
     odetá kusom jasného neba.
     Poklonila sa i dýchla pozdravením,
     oprela mäkký lakeť na paväzu slávnu,
     na štít hôr trojich a dvojeho kríža,
     a oprela lúč oka ľúbeznú
     na ľúbezné ústa cárice-nevesty,
     i zadržala dych, načúvajúc veleslovu.
     Rozhliadla sa milá Bohsynova,
     rozhliadla sa šírym rajským poľom
     a zornicou jasnou oblietla kvetiny.
     Sťa by pod duchom vetierka od Libanu,
     ukláňaly sa kalíšky vône plné
     pred zrakom bezšumným družice Pána slávy,
     i kývaly hlávkami dúhovými,
     klaňajúc sa a ponúkajúc sa.
     Nachýlila sa mati všetkých svätých,
     v ruke zorovej zabelela sa
     Svätomierom zakvitlá ľalia;
     vystrela ruku dcéra Siona znovu,
     v prstoch priezračných hrala so slnkom
     páchnuca večnosťou nebeská nevädza;
     čiahla milostným ramenom ešte —
     v hrsti žiaril kvet-mak, kvet ľúbosti,
     zafarbený svätokrvou, vyliatou za život sveta.
     Podňala pravica bohoľúbej
     kytice div biel-modro-červený,
     dáva trojkvet matke slávodetí
     a svätozónom zablahovetí:
     TOMÁŠOVI,
     môjmu sluhovi, tvojmu synovi,
     miláčkovi oboch,
     s poľúbením svätým —
     kvet večného pokoja,
     i kvet bezsmrtia,
     i kvet lásky božej
     mladého mája dobou
     vpleť do šedín posvätených.
     I stalo sa! —
     Zaškúlilo nešľachetné oko samoľúbych:
     hory slovanské ozvaly sa radosťou svätou.

Veliký pôst

     Huk, lom vo dvorane, kde v skoku rozčúlenom
     bachantky stroja pohanskú svoju nezdobu,
     víno hrá i čaj každučkým úda členom,
     hľadajúc žertvy mladé, hoj, privčasnému hrobu:
     tak prejde jeden deň a prejde druhý i tretí,
     a vždy len: hurrá! hejsa! a nikdy prísne: beda! —
     Až jedno i druhé krídlo dvier sa rozletí,
     vo dverách zastane si postava škaredá:
     Popolom sivejú sa rozmetané kostruby,
     koľ očú hriechov čiernych čierne prstene,
     z huby bolestný úsmech jej ceria zuby,
     na lícach bledosť, prežltlej rovná stene,
     na údoch nahých visia zrebné pazdere
     a povraz reže v opadlé smilstvom boky:
     Pôst! rečie. – Výskot onemie bujnej sbere
     a skamenejú v nohách fašiangu divé skoky.
     Od stola verných vykradli sa zradní Judáši,
     vyviedli drábov krivdy k záhrade pána slávy,
     striebrom platili zradu farizejskí tí velikáši,
     na posmech škľabili pysk kňazi krivohlaví.
     A národ? Národ vrešťal: Kríž, po zákonu!
     Ohlúply podlosťou, spodlelý vo hlúposti
     zavraždil pravdu. Čo koniec tomu shonu?
     Hlad a smäd duše; velikým pôstom postí.
     Velikým pôstom, tisícročným morená duša národa,
     už prischla ku kosti koža slovenskej postavy.
     Posť len, posť, Slovan: dosť tebe chlieb a voda
     za hriechy tisíc liet, za spor tvoj tvrdohlavý,
     za cudzobažnosť! Vidíš, nepáli teba ešte
     dosť útrob hlad; väčšie muky si spravíš:
     štípeš vlastný úd v zakrvavené kliešte
     a vlastný chrbát háčkovým bičom si krvavíš!
     Posť len – hej, treba tebe pôstne pokánie,
     až vytrezvie ti hlava bludom rozpilá
     a vstúpi na jazyk ti svetobôľne vyznanie
     odrodilstva, v ktorom ti hruď doteraz hnila;
     až znovuzrodí sa v tebe svojstva žila,
     zriekneš sa pýchy i bezráznosti netopiera,
     zvolíš si cestu, hoc bodľačím sa pokryla,
     od suchých macochy pŕs k sladkému lonu matera! —
     Slováci moji, vy druhovia bied Jóba,
     vy postíte tiež, – ale pôst sami ste si volili, —
     železná ruka drží vás tam, kde chudoba,
     kde povrhlosť, kde slabosť stany si rozbily.
     Služba planá vám, pre vás neni postupu,
     blesk metropol je výsada renegátov,
     tí za hriech chválu, vy za ctnosť beriete potupu.
     tí pánov majú, vás sedľač nechce za bratov!
     Plakávali ste skôr v prehorkých žalobách,
     už teraz vyschly blenové prúdy očí,
     už utuženým v mučeníctva dobách
     sila skutkov chladných žilami vám sa točí;
     vytuchol v srdciach vám zápal poézie,
     vyšumely z hláv milé preludy mladosti,
     muž viery, deja muž, nový vo vás žije,
     nesklonný chlap, ktorý, dávno už, tvrdo postí.
     Veliká, ťažká čaká na vás úloha.
     Chystajte, pripravte sa v modlitbe a pôste,
     kušať bude ďas k odpadnutiu od Boha,
     pre chlieb, pre krajny sveta vy diablu sa neproste!
     Hotoví buďte. Príde ešte velikých múk Piatok veliký,
     ešte raz zrúknu besom vrahovia slobody,
     Europou rozlietnu sa zúfalstva kriky —
     A potom? – Potom slávte velikonočné hody!

Dohovor pri náhrobku Karola Kuzmányho

     Pristroj sa v žúžoľ, piesni,
     nemáš byť šumnou, švárnou.
     Piesenka, odhoď cengáčiky,
     štrkalky a klepotanie,
     shovorčivé tie ozveny veršov;
     buď tichou, piesni, tichou sťa hroby,
     tichou sťa vlajúce sa steblá na mohyle;
     ťukaj tam tíško, sťa bitie srdca,
     srdca smutného, chorého, na skone,
     sťa vzdychy umierajúceho.
     Nedbaj na úhľadnú mieru,
     na súmerný krok rušajúcich plukov
     a či tančiacich detí sveta;
     kuľhaj, ako cez brody sĺz stúpavajú
     osirelí, za rakvou neúprosnou,
     leť, ako lieta holub podstrelený,
     nerovným veslom perute,
     ako večnosť, kde hodín niet, chodí:
     Tak! – Svet vrav si, čo chce;
     ty kochaj sa s blahoslaveným tým,
     ktorého už na svete niet.
     Kríž drevený, polohnilý, nakrivený:
     dobre – taký kríž pristane hrobom;
     tam, kameň pri hlave mohyly,
     taký, ako ukotúľala
     dávna ho povodeň:
     zbaví – to cieľ, to termín, ku ktorému
     putuje každé telo; to medza je,
     ktorú prekročiť nevoľno nikomu —
     čo tu, v stredisku sprepadaných kopcov?
     Viežka mizerná; tu, vraj, bytuje On —
     Kto? Nuž ten dôstojník, velikán,
     veď viete, Ivan veliký, zvon slávy
     pre šľachetných, tých, kto za pravdu horia –
     Ivan veliký, ktorý, padnuv
     zo zlatých vysočín Kremľa,
     zaryl sa hlboko v zemi, —
     kňaz ten Hrona, Váhu a Dunaja;
     arcipastier rozblúdených,
     roztrhaných, rozplašených
     stád Kristových,
     smelý, udatný, neohrozený;
     otec Slovače opustenej
     verný, prísny;
     obor umom i telom,
     zronený vševládnou päsťou smrti,
     keď nenazdal sa On
     a nenazdali my. —
     Veď znali ste ho, veď znáte ho,
     veď znať ho budú deti vaše,
     budú ho znať, ak znať ho hodny budú. —
     Zaklopem mu na okienko,
     ale okienka tu nemáš;
     zatlčiem na dvierka viežke,
     ale viežka dveriec nemá,
     holé, slepé štyri steny.
     Priložím ústa vriace
     na vápno studené,
     na kremenistú žabicu:
     „Spíš, otčíčku, či – čuješ?
     Zobuď sa, ozvi sa!
     Čuj, tábor mládeže zvoní ti piesňou k sláve,
     hľaď, klaňajú sa ti šedivci národa!
     Podbaj – volajú, hľadajú ťa osirelí;
     zbabelí, vidieť tvár tvoju smelú;
     leniví, poznať činnú ruku tvoju;
     vetroplasi vôľou tvojou utúžiť sa chcejú!“
     Ticho, nemo.
     „Rata, vystúp, bijú tvoj ľud,
     poď von – bráň dom, ktorý pohanili!
     Vstávaj, kradnú ti deti,
     treskúca zima je a noc chumelice,
     oviň ich širicou pastierskej moci,
     ohrej ich dychom otcovskej lásky!“
     Pusto, hlucho.
     „Ej – vyzriže len, na chvíľočku len,
     hľa, už kohútky spievajú k ránu rodu,
     už škovránky zvestujú Tatrám jaro;
     hľaďže, čeliadka tvoja neželiari už,
     šable si brúsi mlaď tebou odkolísaná.
     Hej, hoj, hore a rozraduj sa!
     Stras so seba zhnilé, zlovonné tkanivo,
     v pancier jasavý hoď sa, chyť zástavu,
     a jak vodievals‘, hej, tak veď zas
     voje naše na hrad slávy!“
     Nedbá, nečuje.
     „Konečne, miláčku harfy,
     ukáž sa, počujže,
     ľúby tvoj Sládkovič, veštec,
     ktorého tak rád slúchaval si,
     nesie ti piesenku peknú,
     pieseň pozdravu od Hrona,
     od brehov jeho sviežo-jelšových,
     o Hrone pieseň,
     na ktorého ňadrách
     prvé sny snily sa ti —
     počuj piesenku o veľnoci
     vzkriesenia Slovanstva!“
     Márne volanie.
     Ach!
     Už zmrzlo ucho mi,
     pritisnuté o skalu studenú.
     Nadarmo, nadarmo!
     Už zachrípol mi hrtan,
     volajúc, kričiac, bedujúc —
     Nadarmo.
     Tu jeho niet – tu nikoho niet,
     najviac ak hrsť prachu,
     niekoľko suchých hnátov,
     sopár uhnitých strapov,
     odmetky ničomné z človeka,
     aké každý žobrák tu necháva:
     zem, zem, zem —
     Eh!
     Nebo! Nebo krásne, nebo:
     súhvezdie nesmierne,
     sláva Hospodinova!
     Tamhľa kosy —
     tie berie do hrsti smrť,
     keď skáša ľalie šalamúnske
     na horách života
     a vešia ich tam vysoko zas,
     aby sa ligotaly večným ligotom,
     ligotom smutným k výstrahe:
     kosou takou zronen Karol.
     A tamto voz —
     zlatoskvúce kolesá i oje:
     to ten, na ktorom viezol sa
     letom blesku, v tamtú osudnú noc,
     na Sion večnej slávy
     onen slovenský Apol.
     Povedz mi, hviezda jasavá,
     ty, čo prechádzaš sa tam od póla k pólu,
     usmievavá, prívetivá
     zornička nebeská,
     povedz mi, nevidelas‘ tam
     letieť anjela cheruba
     od Turca maľovaného
     rozsiahlymi stepami oblakov
     k oným stanom Otca svetiel,
     tróniaceho v svete neprístupnom? —
     Či videla?
     Ty vidíš, že som samé, číre oko,
     sama zornica nezažmúrená nikdy,
     nikdy nezdriemnuca.
     A kebych bola, čo nie, i zdriemala,
     bol by ma vzbudil bolestný výkrik
     poraneného celého národa,
     keď videl „s Bohom“ kývať rukou
     toho, ktorého a ktorý ho tak rád videl
     a s ktorým sa viacej neuvidí. —
     Videla: ulietal cestou svojou,
     tamhľa tou Mliečnou cestou,
     v sprievode cheruba viery,
     tam v oné, i jasnému môjmu
     zraku nedostižné vysočiny
     svetla, slávy. —
     Nevieš nič, hviezda! —
     Jedno chcem vedieť; to jedno ty nevieš:
     žije-li, žije? – Počuješ: či žije?
     Vravia, že umrel – bedaže, prebeda!
     Boh živý, živých Boh, nemá nad život
     vyššieho daru, lepšej odplaty:
     žije Kuzmány! – Svet blúzni, že umrel.
     Vieš-li ty, hviezda, že žije?“
     Život-otázka preťažká.
     Závrat uchytil hviezdu nevinnú,
     skrútla sa jej hlava zlatovlasá
     nazlomkrky, po stužke ohnivej
     streloletmo padla poza obzor. —
     Kristebože!
     Zem mlčí a nebo nevie.
     Ty tam na pravici Otcovej
     sediaci v rovnej s ním úcte a moci,
     ty všetko vieš, ty máš slovo života,
     ty si slovo, preto je Slovan Slovanom,
     tys‘ cesta, pravda, vzkriesenie, život.
     Tu Betánia, tam hrob Lazárov,
     plač Márie, to kviľba Slovanstva,
     žiaľ Marty, to nárek ostatných národov.
     Zaplakals‘, ajhľa, jak si ho miloval,
     poď sem, ty, čos‘ umrel za nás,
     vylom temnicu mohyly,
     rieknuc všemohúce reči:
     „Lazáre, poď von!“ —
     Ja blázon, chabý, prchký, nedočkavý!
     Tak-li je ťažko pozhovieť len chvíľku.
     Uletuje čas, letom orličím —
     máličko len – a sám za ním sa vychytím
     a uvidím ho, uvidím, čo verím. —
     Čo hroby, hviezdy? Keď príde hodinka,
     zavolá ma Pán a privedie k nemu,
     k sluhovi svojmu dobrému;
     ukáže mi ho medzi zvolenými
     v novom tele, v spolku otcov drahých,
     v zástupoch blahoslavených
     v nesmiernom chráme
     večne živých,
     večne veselých! —
     Viem, že Vykupiteľ môj živ je
     a že v deň najposlednejší
     nad prachom sa postaví
     a – hoc i kožu moju a telo
     červie rozvŕtalo,
     vždy v tele svojom uzriem Boha:
     ja si ho uvidím
     a oči moje spatria ho!

Čo vy za nič nemáte nás ?!

     Nevtrhli sme my medzi vás iba včera,
     svet zapadlý znal slávne meno naše,
     Slovanstva žriedlo tajomné kde vyviera,
     svet mudrcov dosiaľ o tom sa kaše,
     my starovekí sme, ctihodný dejín našich čas:
     a vy – za nič nemáte nás?!
     Hľa, je toľko nás ani hviezd na tom nebi,
     mať Slovenov vždy v požehnanom stave,
     veľkosť naša, no, sama sa velebí,
     pol sveta len azda má právo k sláve,
     ten ekvátor zeme, to drieku nášho zlatý pás:
     a vy – za nič nemáte nás?!
     Rýdza reč naša, sťa by ten zvon strieborný,
     a krv v žilách čistá, plná od vekov,
     v nás nemiesi sa živel živlu odporný,
     my nie strapy z dávnych umrlčích svlekov,
     kosť z kosti svojej sme, nemáme ani stebla z vás:
     a vy – za nič nemáte nás?!
     Máme i zlato, i lesklé drahokamy,
     delá, vojská, až zem pod nimi vzdychá,
     hrady, múzeá i veľkolepé chrámy,
     snemy, trhy, čo len chce svetská pýcha;
     máme ruch slobody, poctivý na nás každý vlas:
     a vy – za nič nemáte nás?!
     Tisíc už rokov kríž Kristov tiež nosíme,
     pravosláve mnohých z vás sme učili,
     tenže Otčenáš, ktorý vy, sa modlíme,
     tmu – neveru, viac nežli vy, sme bili,
     drahý Hospodinu ľúbezný piesne našej hlas:
     a vy – za nič nemáte nás?!
     Miliónmi kníh vied roľu posievame,
     jasajú sa slávou Slovenov perá,
     svojich Mojžišov, prorokov my tiež máme,
     a v umelcoch svet našich si preberá,
     hľa, majstrovské diela – povedzte teda predsa raz:
     čo vy – za nič nemáte nás ?!
     Hoj, vy ste pyšní – krvou ste rozvodnili
     našskou Labe, Balt, Dunaj i Vltavu;
     dom náš, dom veľký, rúče ste rozdvojili
     a hnev boží strhli na našu hlavu,
     sťa vrabčisko zlodej pšeničný vyzobaný klas:
     tak vy za nič nemáte nás?!
     Hej, netajíme: my márnotratní synia,
     vôľu otcov tak za nič sme nemali,
     krm ošípaných pre nás vaša kuchyňa
     a údel náš neviestky vaše braly,
     k vám vláčili sme sa, po prahu svojskom mrieme zas:
     pravda – za nič nemáte nás?!
     Ale, dovoľte – keď nebies tvár zúrivá
     nespálila až na prach naše plemä;
     keď v milosť večnú vhlobená viera živá
     rozhrešením rosí kajúce temä;
     keď znovuzrodenia nad nami dúha svätých krás:
     ešte – za nič nemáte nás?!
     Nuž, teda bez vás dejstvovať nám súdeno,
     my cudzí vám, úloha naša nová.
     Úžasné živým býva nástupcu meno,
     hrozná vrahom veta Hospodinova!
     Už sú znamenia tu – blízko je prísny ten dotaz:
     Čo ste za nič nemali nás?!

Báseň

     Vzlietni nad svety v jasnotu éteru,
     v priepastiach zemských prezeraj kryštaly,
     vstúp na dno mora, kde žijú koraly,
     odkry si tajnú prírody zásteru,
     pusť voľné zraky v oblakov priestory,
     uchyť v čarovnom blesku meteory,
     prelet‘ po ľudstve od póla ku pólu,
     slovenskej devy obdivuj lepotu,
     Vatikán navštív, obdivuj peknotu,
     helénskemu choď tešiť sa idolu;
     tak Všehomíra sjednoť v svojom bytu,
     sber všetko, čomu duch oddáva chválu,
     vyber najkrajšie formy z krajín citu
     a vystav krásu v božskom ideálu: —
     Ach, kto velikánsky prežiaľ ten ukojí,
     že v svete pri kráse vždy i špata stojí!

Preobrazenie

     (metamorfóza)
     Zastenal háj vetrom jarným odhora, oddola,
     zatienila mútna slza zornicu sokola,
     zahorela hruď sokolia páľou slávosmädu,
     zavesloval sokol letom prudkým k nebohradu,
     sadol na štít rýdzozlatý a javným zobákom
     zakrákoril smutno-hnevno k najvyšším oblakom:
     „Oj, ty Božehospodine na vysokom nebi,
     vieš, čo spravil svet z tej našej slávy a veleby:
     sostrieľali plemä moje a vykynožili, —
     sám ja, – iné hanby tejto rody nedožily —
     A i vo mne pukly žily, zmľandravely svaly,
     zmäkol pysk a pazúry sa drevenými staly,
     spŕchol hrdý kochol s biednej, ovisnutej hlavy,
     nič zo mňa: bo čo je sokol bez jarabej slávy?!
     – Chovával nás prst kňahynin srdcom holubičím;
     teraz—chová mňa—čierna zem myškou,—lebo ničím;
     na žulových hradobralách hniezdily sokoly.
     Teraz – spávam na suchári osamelom v poli;
     nosili nás hrdí jazdci na kráľovské lovy:
     Teraz? – žobrač!—oj, ktože pád plemena dosloví?
     Rohom naším triumfálnym už ponocný trúbi
     a sokolom vysmievajú sa sprosté holuby! —
     Nuž, na to si, Stvoriteľu, stvoril rod sokolov,
     by slobodný dokonaly let hnilou nevôľou?!“
     Tu zasekol starý sokol pysk hnevom a žiaľom,
     až poznovu rozkričí sa, po mlčaní malom,
     po srditom zamĺknutí túžbou sa rozkričí:
     „Oj, ty Božehospodine, daj mi let orličí,
     premeň pole hôr a luhov v pole rudých bojov,
     zameň pušky poľovnícke bohatierskou zbrojou;
     ta, na hrady, na kráľovské, na pevnosti slávy,
     ta, na víchricou slobody metané zástavy,
     ta, na vlkov krvilačných, proti besným drakom,
     to pazúrom, to peruťou, to krivým zobákom!
     Ta, k záštite bitých bičom macochiným detí,
     ta, ku výšinám slncovým, ku žriedlam osvety,
     ta, kde márne telo, – telo, ktoré mrie a morí,
     ta, kde kroviny myrtové a palmové hory,
     ta, kde veselie sa točí, kde radosť sa rodí,
     ta, kde v službe je poroba a voľnosť vývodí,
     ta, kde ráznosť dráhu razí, ničomnosť sa ničí —
     ta – ty Božehospodine – daj mi let orliči!“
     Tu zaťal pysk zmladlý sokol dôverou a mierom;
     tmavá farba rozostrela sa jarabím pierom,
     otuhly v ňom hrubé žily, zmohutnely svaly,
     skostnatel pysk, pazúry sa železnými staly,
     krk vztýčil sa ohybnosťou pružnej, hrdej sily,
     vzplanul zrak a perute sa siahou rozšírily. —
     Divily sa kane, sovy, dudky, netopiery,
     čo zdialo sa mocou dejín, vedomia a viery.

Omladinám

     Slobodná junač! Znáš tú vrstvu svoju
     tam v dávnej Sparte, z ocele, z kremeňa,
     nepriučenú mäkkému pokoju,
     neznajúcu nič, len hrdinov mená.
     Krásna mlaď! Krásno-li to, čo vynúti
     medená doska a železné prúty? —
     Na smutných poliach požunských stáli my,
     keď o Slovensko prvé kocky hraly;
     titanský vrah stál pred nami malými,
     ním hrôza triasla, my sme sa nebáli.
     Odkiaľ smelý ten zápal? Nám velelo
     Ľudovítovo bohatierske čelo!
     Osemkrát sa už omladily roky,
     čo pod lipami národ riekol slovo.
     Mlaď priskákala, opásala boky,
     nezbedne kričiac: Sem prach a olovo!
     Čo ozbrojilo mlaď vôľou a mocou?
     Hlas bratov starších a vážny prst otcov.
     Dospelá junač! Dnes už bežíš sama
     v hromady, čaty, skupštiny, tábory,
     rušiaš už napred vlastnými nohama
     a vlastná k sláve päsť vám dráhu borí —
     a chlap do chlapa čo by ste odvisli,
     visieť budete, ale – nezávislí!
     Vy zaľúbenci, – mladosť rada ľúbi,
     v lúčoch mesačných ľúbosť rada chodí, —
     hľaďte na tmavé hôr balkánskych sruby,
     na východ, kde sa nová doba rodí,
     choďte, kde sliepňa mesiačik rohatý,
     s hroznou ľúbosťou k ujarmenej brati!
     Hej, orlíčatá, stvrdly vám zobáky,
     podrástly brká, pazúry zostrely,
     žiarou plamennou prebleskujú zraky,
     zloba a krivda – tie vám ich pretrely;
     moc vaša, hanba vaša vás vyzýva:
     rozdrapte hnusné poroby ohnivá!
     Predvšetkým: svornosť, svornosť, svornosť, synia:
     zahyňte – medzi sebou nebite sa!
     Len z roztržky vás potomci obvinia,
     za hriech zvady len odsúdia nebesá.
     Svätým budiž vám božie to tam slovo,
     Svätoplukov prút, uhlie Kollárovo!
     Uctite otcov mozole krvavé,
     uctite, čo tí životom dobyli,
     nepovoľujte každý svojej hlave,
     boj bijúc, na ich staňte si mohyly.
     Kedyže príde k vysokej budove,
     keď každý osve kope grunty nové?
     Chráň sa sveta: diabla, krvi, tela,
     vyhádžte hárem – divan z Carihradu,
     vám nepristane šialenosť zbabelá,
     svetáctvo rodí odrodilú zradu:
     ba, niet Slovana bez božieho Slova
     a niet spasenia krem kríža Kristova!
     Syn márnotratný! Podvodná sloboda,
     žranie, lokanie, nosiť sa bohato,
     v necudnom lone hriešna polahoda:
     sviniarstvo, handry, potupa a mláto!
     Milosti dôjdu kajúci pohania,
     ale národom niet brány pokánia!
     Synovia, bratia! Moc, vraj, to je veda,
     čarovná ľudstva okrasa umenie.
     Kňazom a mníchom knihy? Beda, beda!
     Či svetlo ducha pre každého nenie?
     „Noble passion: pipa, puška, kone!“
     Tak tí, čo jakživ mali nás v pohone.
     Psie kože (jedno, poviem-li: psie hlavy),
     kartári, ktorým hrou je ,,naše, vaše“:
     už doby novej päta vás zadlávi,
     vaše sa dieťa proti vám opáše;
     zákonom krytý a stavom – Rajnoha
     už berie diel svoj po zákone z Boha!
     Učte sa, mládež! Nové časy staly,
     slávni dosiaľ len boli tí, čo bijú;
     my sme robili, iní si písali,
     zlodeji, lhári, našu históriu!
     Učte sa, cvičte, bo vymrú poeti:
     bedá nám v hrobe, otcom – nemých detí!
     Hurrá, mládenci! Napred, bohpomozi!
     Slavian-géniov prápor pred radami,
     krídlami svorné bratstva hradbovozy,
     naše modlitby, žehnania nad vami.
     Nazad nesmiete – tam priepasť ohnivá
     a nad ňou trúba dejín spravodlivá!

Pieseň

     Hojže, Bože, jak to bolí,
     keď sa junač roztratí
     po tom šírom sveta poli
     na chlebovej postatí;
     každý svojou pošiel stranou,
     hnaný žitia nevoľou:
     v osamelých sa havranov
     zmenil kŕdeľ sokolov!
     Hojže, Bože, jak to krušno,
     keď sloboda ťa nahá,
     keď ti ruky rovnodušno
     sviaže prísna prísaha;
     dvom susedom keď ustúpi
     družiny shon veselý
     a za tichý kút chalupy
     obetuješ svet celý!
     Hojže, Bože, jak to smutno,
     keď sa mladosť pominie,
     keď čeľustie sa mohutnô
     šedinami ovinie:
     dumné péče zvládnu hlavou,
     oheň očú vyhasne,
     a hruď, čo sa dme za slávou,
     v nájomníctve opľasne!
     Hojže, Bože, jak to morí,
     keď žitie už uchodí
     a kajúcou dušou horí
     peklo hriechu a škody.
     Kto mi vráti zašlé doby,
     čo ich mladosť zmárnila?
     Kto sa vráti, keď na hroby
     hodina zazvonila?
     Hojže, Bože, Bože drahý,
     ber len – veď čože stratím?
     Na svet ten som prišiel nahý
     a nahý sa navrátim.
     Len potom sa neuchyľuj
     pred ostatnou potrebou:
     pomiluj, Bože, pomiluj,
     keď ostanem sám s Tebou!

Dcérka a mať

     V slzách matička sedela,
     často vzdychlo sa jej,
     a malé, útle dievčatko
     vraví mamke svojej:
     „Čo kropíš tými slzami
     moje žlté vlasy?
     Či vari visia nad nami,
     mamička, zlé časy?“
     Pritisnúc k srdcu vrelému
     mať púčok ružový
     a ústa k čielku bielemu,
     dcérušku osloví:
     „Otec tvoj nechce z hrobu vstať
     zpod zelenej trávy:
     a nevie, nevie tvoja mať,
     čo svet z teba spraví!
     Svet má zbroje, tys‘ bez zbroja,
     veľký svet, tys‘ malá:
     a nevie, nevie tvoja mať,
     komu ťa chovala!“
     A slza v očiach dievčatka
     teší plač materi,
     a potecha tečie sladká
     z nevinných úst dcéry:
     „Dobrí sa zlostných neboja;
     čoby sa ich báli?
     Boh má zbroje, svet bez zbroja,
     Boh veľký, svet malý!“
     A dve ľúbosti objímu
     nádejí svet nový:
     pritisne k srdcu vrelému
     mať púčok ružový.

Opustená

     Načo si to srdce, načo si mi dal, Bože,
     keď nikomu v šírom svete ľúbiť sa nemôže?
     Jak by ruže v poli nevidené spadaly:
     tak moje vädnúce krásy nik‘, nik‘ nepochváli.
     Sto žiaľov, bied tisíc dušu devy môž‘ raniť:
     a mňa, takú opustenú, nemá kto obrániť.
     Kto číta tie slzy, čo v samote padajú,
     keď sa ústa požalovať nikomu nemajú?
     Spievala by rada, na ústach mi žiaľ hynie:
     lebo kto ma za tú pieseň ku srdcu privinie?
     Žiadala by si smrť, ale načo hrob chváliť,
     keď nad mojou mohylôčkou nemá kto pozialiť!

Na Mateja

     Hej, Mateju, Mateju!
     Vetry dujú, nie vejú,
     od záveja k záveju —
     sedliačkovia nesejú.
     Jarné vtáča, škovráňa,
     ostrý fujak odháňa:
     aká nová kabaňa,
     taká naša poľana.
     A na Hrone tie ľady
     nemôžu na vohľady,
     pohuľať si za mladi
     k osade od osady.
     Hej, Mateju nechromý,
     kto tie ľady prelomí?
     Praskni do nich tri hromy,
     nech sa pracú v paromy!
     Hej, Mateju ohnivý,
     dýchni vrele na nivy,
     nech sa tebe zadiví
     srieň a kornáč ošklivý.
     Hej, Mateju, Mateju!
     Vetieročky už vejú,
     už je beda záveju —
     sedliačkovia už sejú!
     Za ránečka, za rána
     nôti hrdlo škovrana;
     sťa nevesta venčaná,
     taká naša poľana!
     Cigánka ty, nádeja,
     čierne oko tebe ja!
     Sem to vínce z oleja,
     za jarého Mateja!

Andrej Sládkovič VÝBOR Z LYRIKY