Pavel Beblavý
Dedič Muráňa

1

   Krásné je to naše Slovensko! Jediný pohľad na tie vznešené Tatry, na tú rozkošnú dolinu Hrona, alebo Váhu tak zaujme dušu človeka, že sa ich krásy ani nasýtiť nemôže. Krásne sú tie naše vŕšky, hole, ba i tie pusté bralá majú niečo pôvabného v sebe. Ešte väčšej pôvabnosti dodávajú im na vysočinách do nebies vyčnievajúce, pusté, už v rozvaleninách sa nachodiace hrady a zámky. Ony už v rumoch ležia a v nich odpočíva nejeden slávny čin Slovákov, zapadlý už od tisíc rokov. A z rozvalenín týchto tu i tu ešte niekedy prinesie náhoda k sluchu potomstvu niektorý zo slávnych činov našich predkov, či už v piesni a či už v povesti.
   Ale i krásné sú tie povesti naše, krásné jako krásna slovenská panna, ktorej v lícach ruže, na perách maliny a na čele biele ľalie prekvitajú. Každá tá povesť nášho ľudu je tak pekná jako pekná nitrianska Lada. Kto sa díva na ňu, nemôže sa jej nasýtiť; tak kto počúva naše báje a povesti, nemôže sa ich dosť napočúvať. A čo by niekto žil tri celé veky, preca by nedbal, trebárs vždy počúvať naše báje a piesne. A ľud náš je hovorný, on vždy rád rozpráva. Kde jedna Slovenka býva, tu sa celé okolie jej spevom ozýva. A čo by človek prešiel pol sveta, veselšieho ľudu, jako je slovenský, nikde by nenašiel. Náš ľud a naše kraje sú akoby k spevu už stvorené. Jeden bez druhého by tuším ani byť nemohol. Ba, čo by bolo Slovákovi niekde i lepšie, on sa len preca domov medzi svoje vŕšky uťahuje.
   Ale boly časy, keď i náš slovenský ľud na čas svoju veselosť stratil. Ja tie už pravda nepamätám, ale mojej prababy prababa hovorievala, pán Boh ich tam osláv tam na druhom svete, že ich prababy to pamätaly, lebo, že ony práve vtedy žily, ale nebývaly tak, jako my, len v biednej chalupe, ale hen na zámku, lebo vraj ony tam boly varovkyňami, alebo ja už sám neviem čím. Veď, kto by si to od vtedy už i pamätal, keď je tomu už tak dávno. Ja to veru už ani rozprávať neviem tak, jako ony vedely. Vyrozprávam to ale tak, ako som si to už doteraz zapamätal.
   Ono to bolo raz v lete. Práve sa bol môj strýko vrátil s cesty, raz v nedeľu. My sme sedeli vonku pod stromami. Slnko práve zapadalo a dievčatá s mládencami vracali sa domov so spevom.
   „No, ale to je pravda,“ povie môj strýčko, „že táto dolina je už najveselšia, ba, okrem spevu a radosti, ani tuším, inšie v nej nepanuje.“
   „Ba, žiaľ ani snáď tu nikdy nepanoval,“ skočím mu ja všetečne do reči.
   „Ej, horkýže nie,“ povie mi stará matka.
   „Ale ja o tom neviem, stará matko!“
   „Ani ja synak môj, ba ani tí najstarší ľudia u nás, lebo je tomu už dávno, ale mojej prababy prababa si z nich niečo zapamätala. Ona mi vždy rozprávala o všeličom, čo ešte od svojej prababy bola počula, ktorej matka na zámku bývala a ktorá i tú tureckú vojnu pamätala, lebo, že vtedy i ona tam bola, kde to tí Turci tak mnoho kresťanov povraždili.“
   „Nuž a prečo nám to i vy nerozprávate, jako to i vám niekedy vaša stará mať rozprávala?“
   „Oj, koľko ráz som ja to už rozprávala, syn môj, ale ty si bol ešte malý nezbedný chlapček, ktorý nerád svoju starú matku počúval. Keď si ale trocha odrástol, šiel si do škôl a preto si nemal ani príležitosti mňa vypočúvať.“
   „Zato mi to ale teraz vyrozprávate, pravda, stará matka?“
   „Áno, syn môj, daj že teda pilný pozor, aby si nič nezabudol, keby si to niekedy mal tiež rozprávať.“
   „Ale začnite mi tú najsamprvšiu, ešte keď tej jednej prababy jej matka na tom zámku bývala.“
   „No dobre, len teda počúvaj.“
   Ja som si prisadol bližšie a stará matka mi rozprávala.
   „Bolo to, pravdaže, kedysi dávno, vtedy ešte henten zámok stál. Kráľ ho daroval jakémusi Tornallymu. Tento sa bol onedlho oženil a vzal si jakúsi veľmi peknú paniu. A naša dávna prababa sa tých čias vždycky mnoho naspomínala. Veselie tuším, že celý týždeň trvalo.“
   „To teda neboly tie smutné časy,“ pretrhol ju strýc v rozprávke.
   „Veď, počkajže, príde i na to čas. Či nevieš, že po radosti býva žalosť?“
   „A po žalosti radosť,“ poviem ja, aby som sa len do reči vmiešať mohol. „Ale rozprávajte ďalej, stará matka, čo bolo potom?“
   „Po veselej svadbe nasledovalo asi po roku ešte veselšie krštenie. Manželka Tornallyho porodila krásneho chlapca. Po porode bola ale veľmi slabá, takže sa Tornally hneď po nejakej dojke sháňal. Naša prababa a či už prababina prababa, ani to neviem už pomenovať, keď je tomu tak dávno, ale dosť na tom, že to bola jedna z našej rodiny, ktorá bola ešte mladá, pekná, červená žena; nuž túto vzal Tornally za dojku svojmu synovi. Ej a bolo jej tam dobre. Ale nielen jej, ale i našej rodine, ktorú Tornallyčka všemožným spôsobom obohacovala, ba, keby ju pán Boh nebol k sebe vzal, ona by nám bola mohla veľmi pomáhať, snáď i zemanstvo by sme boli dostali. No, ale Pán Boh ju skoro vzal, bola ešte veľmi mladá.“
   „Nuž a či zomrela potom?“ spýtam sa zvedave.
   „Zomrela ver, ale len neskoršie, veď prídeme i na to. Dosť na tom, že nám to jest našej rodine vtedy bolo dobre, kým tá prababa na zámku bývala. Netrvalo to ale dlho. Po krajine bol rozposlaný krvavý meč, aby sa zemianstvo hrnulo pod kráľove zástavy, proti Turkovi.
   Tornally teda sosbieral tiež svoju družinu do poľa. Jeho pani ho ustavične prosila, aby i ju so sebou pojal. On jej to ale všemožne odopieral a vyhováral sa, že ona musí zostať pri obrane hradu, že je to nie obyčaj, aby ženy s mužmi do boja tiahly. Ale to všetko nič nepomohlo. Mladá pani sa nedala prehovoriť; išla teda proti vôli svojho muža s ním i so svojím synom, ktorému išlo už na tretí rok. A našej prababy prababa išla tiež s nimi čo pestúnka.
   Po dlhom sem tam sa túlaní, prišli až na osudný Moháč, veď sa to tuším tak volá. Ty by si mal vedeť, Paľko, veď chodíš do školy.“
   „Áno, tak sa to volá,“ povie môj kamarát, ktorý pri mne sedel. „Veď je to snáď to, kde toľká hrúza kresťanov padla.“
   „Áno, áno,“ prisviedčala mu stará matka. „Vy snáď i roky budete vedeť, ja to neviem.“
   „To sa ani s istotou nevie,“ pretrhne ju môj strýček, „ráta sa ich ale na 42.000, čo padli na osudnom bojišti. Sám kráľ, ktorý sa chcel útekom ratovať, našiel smrť v potoku Čele, kde ho kôň v bahne zadusil. Okrem neho zostalo na bojišti sedem biskupov a 28 vysokých hodnostárov; z vysokej šľachty asi 500 šľachticov, takže len veľmi málo bolo tých, čo mohli životy ratovať.“
   „Čože sa ale s Tornallym stalo, a jeho žena, bola tiež prítomná v tej šarvátke?“ spýta sa môj kamarát.
   „Ráno vraj bolo tu i tu zamračené. No, to ale skoro slnko pieklo, ktoré naše vojsko veľmi zmorilo, takže sa ono okolo poludnia ani hýbať nemohlo. Chúďatká! Už bolo popoludní a oni tam ešte lační stáli, až ich i Turek napadol. Zpočiatku, že vraj naši víťazili, potom ale neviem, ako sa to stalo, naši boli premožní, takže sa dali na útek. Náramný zmätok bol, nielen vo vojsku, ale i medzi batožinou. V tom zmätku priniesli do ohrady poranených, medzi nimi bol i Tornally. Jeho žena zostala bez seba. Museli ju a tiež jeho zo šiatra s veľkou ťažkosťou vyniesť, aby ich ratovali pred divokosťou musulmanskou. A šťastlive ich aj zachránili.“
   Tu prišla matka, pretrhla starú matku v rozprávaní, volajúc nás k večeri. Pretože ale ja zriedka večerievam, jestlo ti ľúbo, drahý čitateľu, vyrozprávam ti ostatok, čo mi stará matka ešte v ten večer rozprávala.

2 Stratené dieťa

   Kde leží nešťastný Moháč, to by bolo zbytočne opisovať, veď ho každý z čitateľov viac menej pozná. I to bude známo čitateľovi, že 29. augusta roku 1526, na tom nešťastnom, poli svedený bol krutý boj medzi Turkami a uhorskými kresťanmi.
   Bolo to práve na druhý deň po nešťastnej bitke, teda 30. augusta. Pole moháčske pokryté bolo tisícami mŕtvol. Nad nimi poletovaly kŕdle dravcov; tu i tu spustil sa húf z nich dolu a nemilosrdne vyďobával oči padlých bojovníkov. Smutný a srdce prerývajúci to bol pohľad na nešťastný Moháč a ešte nešťastlivejších padlých bojovníkov, lebo ich nikto ani nepoľutoval a preca oni boli veľmi poľutovaniahodní. Veru, poľutovaniahodní, lebo sa na nich nikto ani neobzrel, nik neobviazal páliacu ranu padlého; nebol tu nikto, kto by podal smädom zomierajúcemu občerstvujúcej vody, takže horúca krv vlastných rán, alebo rán spolubojovníkov, v ktorej sa všetci brodili a ktorá jako červené súkno potiahla celý Moháč; táto krv musela hasiť smäd nejedného. Koľko ich tam bolo, ktorí by sa boli mohli z rán vyliečiť, avšak opustení, bez pomoci, všetci bez výnimky, museli do tmavého, strašného hrobu.
   Ticho bolo na Moháči, hrobové ticho. Nerozliehal sa tu dnes ani zvuk trúb, ani ryk vojenský, takže ani krákanie vrán, ktoré čím ďalej, tým väčšmi sa rozmáhalo, ani ostatné vzdychy zomierajúcich neboly v stave zobudiť tureckú stráž na bojišti. Už bol dávno deň a ona ešte vždy spala.
   Ešte pri východe slnka bolo pozorovať na bojišti malého, asi triročného chlapca. Avšak nebolo tu nikoho, kto by si ho bol povšimnul. Jeho usedavý plač nikto nepočul, nikto nekojil úbožiatko! Kto zná, kde mu otec, kto zná, kde jeho mať? Ono snáď ani nevie, že je stratené, že je sirota, bo kto zná, kde padol otec, alebo kam sa podela jeho matka. – Dlhým plačom ustatý chlapček sklonil sa zase k zemi, položil svoju hlávku na najbližšiu mŕtvolu a usnul.
   Sotvaže chlapec prestal plakať, prišli na bojište tri ženské. Ale ani jedna sa nezdala byť matkou strateného dieťaťa, lebo všetky tri viacej sa staraly o bohatstvo padlých, než o stratené dieťa. Každá z nich išla druhou stranou a všetky tri ako sa zdalo, prišly hľadať len korisť na bojište. Tu sa táto, tam zas druhá naklonila k zemi, prezerala vrecká padlého. O chvíľu jedna zo žien zastane, díva sa dokola, v očich sa jej slzy sperlily a z jej ňadier vinul sa tichý vzdych. „Bože, buď milostivý a smiluj sa nado mnou!“
   Hneď na to prišla sem i druhá z nich a započala nasledujúci rozhovor:
   „Jako vidím, ty plačeš, Zuzka. To nám ale nič nespomôže. My musíme hľadeť, jako sa vyslobodíme.“
   „Ach, načo mi tá sloboda, keď som to utratila, čo som snáď najradšej mala na svete. Janko môj, Janko môj, kde ťa najsť.“
   „Toho ty už darmo budeš hľadať medzi živými. Dávno je ten už na kopytách koňských, Boh zná, v ktoré strany sveta už roznesený.“
   „Ach, veď mi srdce pukne; dosť tých rečí. Oj, prečo mňa ten los radšej netrafil.“
   „No, len no, nepočínaj si tak smelo. A čiže sa nazdáš, že i tí Turci hen tak spia ako títo padlí? To sa mýliš. Čosi kamsi sú na nohách a potom ti veru ani plač nepomôže. Hľaď teda, aby sme čím skôr toto miesto zanechaly.“
   „Čo,“ ozve sa za nimi tretia ženská, ktorá sa medzitým priblížila „a už ste našly, čo ste hľadaly.“
   „Áno, našly,“ povie druhá, „toť Zuzka našla okrem kríža arcibiskupovho i mŕtvolu Dráffiho, ktorá ešte zlatý prsteň mala na prste. Divím sa veru, že ho Turci nevyňuchali. Aj ja, pozri sa: Táto ručnica bola Országhova. To mi bude večná pamiatka. Tieto ale hodinky, to sú, to jest, boly niekedy Zápoľove, teraz ale sú moje. Chudáčisko, ten včera o takomto čase ešte tiež nemyslel na kráľovstvo božie.“
   „No, len no, len sa rúhaj Bohu, veď ty to tiež obanuješ.“
   „Ty už zase s tým písmom začínaš. Teraz nie je na to času. Nechaj si to až na druhý raz. Obzri sa ale radšej, aby sme boly už niekde inde. A ty Zuzka, nechaj si tie svoje slzy tiež na druhý raz. Poďmeže, nuž poďme.“
   „Nie, ja nemôžem,“ skočí jej Zuzka do reči, „ja nesmiem, nedaj Bože!“
   „A ja,“ povie druhá žena, „ja zas nepôjdem, lebo ja som si ešte nič nenašla. Vy už máte pamiatky, ja ale nemám a preto si i ja musím nejakú vyhľadať.“
   „No, nech to len dlho netrvá, lebo ja by som tú tvoju pamiatku nechcela potom životom, alebo snáď tureckým otroctvom zaplatiť. Už tým sme veľkému nebezpečenstvu vystavené, že sa opovážime na ceste sa ukázať. A čože tu, v samom hniezde nebezpečenstva? Ja idem teda naše kone bližšie priviesť; vy ale môžete sa za ten čas po niečom ešte poobzerať.“
   Zase sa rozišly. Slnko už počalo hodne pripekať. Turecká stráž sa už počínala prebúdzať. Zuzka sa nevládala ani hnúť z miesta a horké slzy vždy viac polievaly jej zblednuté líca. – Kým tá jedna zo žien odišla pre kone, priblížila sa už druhá k tureckej stráži. S veľkou opatrnosťou sa obzerala na všetky strany, ako by jej oko hľadalo nejakú drahú korisť. Ale nič sa nikde nenachodilo, čo by jej oko bolo mohlo uspokojiť. Ešte sa viacej priblíži k stanu tureckej stráže, ešte raz sa poobzerá na všetky strany a tu práve, keď už mala v úmysle nastúpiť zpiatočnú cestu, shliadne spiace dieťa, ktoré malo svoju hlávku opretú o človeka padlého v boji a zdalo sa, že sladko sníva. Obzerajúca sa žena zbledla ako stena, priblížila sa bližšie, nevedela, či má dieťa vziať hore a či ho tu nechať; – ale kto vie, či nad tým premýšľala, alebo či jej bolo ľúto chlapčeka. Ale nerozmýšľala dlho, lebo skloniac sa k nemu, tíško ho zdvihla, aby sa nezobudilo. Chlapec ale sotva pocítil dotknutie, začal si pretierať oči a vidiac sa v rukách neznámej ženy, čo mal len sily, začal z celého hrdla kričať. Ona ale na to nedbala, ale pospiechala ku svojim spoločniciam, nedbajúc ani na volanie tureckej stráže, ktorá sa prebúdzala zo sna.
   Prvé dve spoločnice boly už na koňoch, keď sa tretia k nim vrátila.
   „Hrom ťa zabi! Obracaj sa,“ kričala jej jedna naproti, „lebo ten tvoj poklad ešte draho zaplatíme,“ druhá sa ale z nich usmievala a všetok smútok, ktorý sa jej bol po tvári predtým rozlieval, zmiznul pri prvom výkriku chlapcovom. Jako blesk vyšvihla sa pribehnuvšia žena na pohotove stojaceho koňa. A kým sa k ich stíhaniu viac chlapov z tureckej stráže vystrojilo, lebo tomu turban, tomu puška, tomu zas niečo inšieho chybelo, čo kým to oni všetko vyhľadali, ženské i s dieťaťom hodný kus cesty urazily.
   „Hľaďte nejako Turkov zdržať, kým sa ja trochu vzdialim,“ kričala svojim spoločniciam napred s dieťaťom uháňajúca žena.
   Druhé dve ženy ostaly vzadu. Turci sa vždy viac a viac približovali, vidiac ale, že ženské ustávajú, zmiernili i oni svoj útok; zato ale prvá žena tým väčšmi bodala svojho koňa a bola už ďaleko, keď prichodili Turci k Zuzke a k druhej žene.
   „Vieš čo,“ povie druhá žena k Zuzke, keď sa už Turci boli priblížili na dostrelenie, „ty sa pustíš vpravo, ja ale pôjdem vľavo. Turci nebudú vedeť koho sa držať, či mňa alebo teba majú prenasledovať. Deliť, sa nepodelia. Jedna z nás sa oslobodí. Choď teda najprv ty; ja ešte počkám, až sa priblížia ešte, lebo potom sa iste všetci vrhnú za mnou.“
   Zuzka, ktorej bolo už úzko, chytro poslúchla radu a dala sa vpravo, kým tá druhá ešte chvíľu kráčala rovným smerom. Keď sa už ale Turci dobre priblížili, zvrtla sa i ona vľavo. Medzi Turkami nastal zmätok, lebo nevedeli, na ktorú stranu sa majú dať. Zuzka bola raz tak ďaleko, ako jej spoločnica, tej ale, ktorá uháňala s dieťaťom, nebolo už ani videť. Turci dali sa za tou, ktorá bola najbližšie.
   Keď mne potiaľ moja babka vyrozprávala, pretrhol som ju v reči.
   „Ale veď mne o tej našej prababe, čo na tom zámku bývala, rozprávajte. Čo sa potom stalo, či zase bývala na zámku?“
   „No, len počkaj, nebuď tak netrpezlivý.“ Babička ešte rozprávala, ako tí Turci prenasledovali tú tretiu ženu. Jako sa táto vyslobodila a oni zahanbení sa vrátili nazpäť. Všetko to som ja ale nepočúval, čo keď babička spozorovala, nechcela mi viac rozprávať a tak som sa tedy v ten večer s týmto musel uspokojiť.

Na úteku

   Na druhý deň stálo mňa mnoho prehovárania, kým sa mi babička dala nakloniť k ďalšiemu rozprávaniu. Ukazovala sa nahnevaná a vonkoncom nechcela mi rozprávať. Na to prišiel i môj priateľ, ktorý ju tiež prosil, aby nám to spolu rozprávala, takže sa preca konečne dala prehovoriť, ale pod tou podmienkou, že sa jej všetečne nebudem do reči miešať. Čo bolo robiť, ačpráve dosť nerád, preca, keď som chcel, aby rozprávala, musel som jej to prisľúbiť.
   Čo keď som urobil, babička rozprávala, ako nasleduje.
   „Po tej bitke na Moháči, rozdelilo sa turecké vojsko na viac čiastok. Jedna čiastka z nich zostala na bojišti, ostatné ale rozpŕchly sa skoro na všetky strany, v ktorú sa len mysleť dalo, že by niektorý z našincov bol utekal, alebo jestli tam na blízku nejaká dedina, alebo mestečko bolo. A toto sú tie smutné časy, ktoré i nás zastihly. Tu od tejto porážky sa začínajú a tiahnu sa až na naše dni. Muselo to i smutné byť, keďže nebolo domu, v ktorom by buď otca, brata, alebo zo známych niekoho neoplakávali. Už na samý chýr o tejto porážke sa ľudia rozpŕchli z tých najvzdialenejších miest. A nepriateľ tiahol rovno na Budín, lebo ho viac nikto, nikde nepristavoval. Dediny a mestečká, kade išiel, všetky na popol obrátil. Ukrývajúcich sa našincov Turci všade stíhali a ktorých našli, brali ich do otroctva. Sotva minuly tri dni po porážke, Turci sa už hrnuli do Vacova.
   Vacov bol opustený. Kto len trochu vládal, hľadal útočište v blízkych hraniciach. Slnko sa práve k západu klonilo, keď sa na vacovskom vršku objavila dosť veľká tlupa pocestných. Po predku išiel panský kočiar, v ňom pán so zaviazanou hlavou a pri ňom s hustým závojom zastretá mladá ženská, pravdepodobne jeho pani. Za vozom na koňoch šlo viacej ozbrojencov. Povoz, snáď ustatý dlhšou cestou, alebo pre poraneného pána, išiel pomaličky.
   Na tvári pána zračil sa žiaľ, ktorým, ako sa zdalo, trpela i jeho žena, a to snáď ešte vo väčšej miere. Jej líca prezradzovaly krásu, ale tá krása ustavičným vlažením horúcich sĺz, ako sa zdalo, strácala sa, ako krása kvetov, jestli je ustavične papršlekom slnka vystavená.
   „Neplač už, Drahuška moja!“ tešil ju jej manžel. „Čože si tým pomôžeš! Pán Boh ho neopustí a kto vie či sa ešte nenajde?“
   „Kubko môj, ach, prečo som ťa neposlúchla. Prečo sa na mňa nehneváš, prečo ma pekne menuješ, prečo ma neklaješ? Lebo ja… ja…“ hovorila fikajúcim hlasom, „ja som toho príčina, že tvoj syn, jediná tvoja potecha, jediný dedič Muráňa je stratený. Alebo Boh to snáď vie…“ ďalej nedohovorila. Jej bledá tvár ešte väčšmi zbledla. A z jej očí celé prúdy sĺz polievaly jej tvár.
   Kubko, jako ho ona volala, zdal sa byť trochu zamyslený. Na obočí bolo mu možno pozorovať, že niečo nemilého mu mysľou preletelo, ba v očiach jeho bolo videť i slzy. Ale on to všetko vedel utajiť, a len bedlivý skúmateľ by sa nedal previesť jeho vonkajšou ľahostajnosťou, lebo boj, ktorý so sebou viedol, zúril v ňom na najvyššom stupni a žiaľ, ktorý mu srdcom zatriasal, nedal sa žiadnou pretvárkou skryť. Ďalej sa to ale nedalo v ňom utajiť a on zodvihnúc oči hore, vzdychol si:
   „Ach, syn môj, keby som len vedel, či žiješ.“
   Toto vzdychnutie tak trhlo vedľa sediacou paňou, že táto vykríkla ako zúfalá a vrhla sa svojmu mužovi okolo hrdla, žiadajúc o odpustenie.
   Bolastný a srdceprerývajúci bol to pohľad na túto mladú, so zúfalstvom a bôľom zápasiacu ženu.
   „Pre Boha! Drahuška, čože myslíš, veď sa vzpamätaj a nezúfaj. Načo tratiť nádej. Ešte sme tu nie všetci. Kto vie, kde je kojná a s ňou Bašo i Kováč, moji najoddanejší priatelia. Ja som presvedčený, že sa náš syn nachodí pod ich opaterou.“
   „Keby tak bolo, Kubko môj milunký!“ vzdychla si jeho žena. „Ale ty ani nevieš, že sme my nášho syna na nešťastnom Moháči zabudli. Vo veľkom zmätku nevedela kojná čo robí, ja som sa o teba starala a jej som kázala, aby dala na nášho syna pozor. Chudáčik, on v tom najväčšom zmätku spal a kojná, poneváč na druhom mieste bol položený než obyčajne, nemohla ho nájsť. Oj, ja nešťastná mati! Oj, že som si tak neskoro na syna spomenula.“
   Nastalo ticho. Obom manželom sa teraz zdalo, že sa buď nebo na nich zrúti, alebo sa zem pred nimi otvorí a oni že sa zrútia do nekonečnej hliny, ktorá sa pred ich očami otvárala.
   Sotva ale že boli opustili Vacov, prišiel sem hneď v zapätí na zadychčanom koni turecký posol, sprevádzaný súc ešte dvoma druhými, ktorí opodiaľ za ním išli. Rád by sa bol niekoho dovolal, ale darmo. Vacov bol prázdny a i tí, čo sa tu ešte nachodili, na objavenie tureckých jazdcov buď sa dali hneď na útek, alebo sa poukrývali. Netrvalo to ale dlho a prvý jazdec opustil zase Vacov, kým sa tí dvaja ešte v meste bavili. Medzi nimi viedol sa nasledujúci rozhovor.
   „Vieš ty čo?“ povie jeden z nich.
   „Nuž?“ spytuje sa druhý.
   „Dobre by bolo tieto turecké šaty s inými zameniť. Tu sú ešte nie Turci a potom, kto vie čo by z toho mohlo povstať; mohli by sme to i životom zaplatiť.“
   „V tom máš pravdu,“ prisvedča mu druhý. „Ale, kdeže ich dostaneš?“
   „Jestli sa nemýlim,“ povie prvší, „nuž v celom meste nenajdeš človeka. Vojdime do hocktorého domu, veď čosi kdesi len najdeme.“
   „Nuž, ja nedbám, poďme teda. Musíme sa ale ponáhľať, aby nám ten ďaleko neodišiel.“ Ushovorili sa i odišli.
   Ale netrvalo to dlho, čo preoblečení uháňali za tureckým jazdcom, hore vacovským vrchom. Tento ale, ako sa dalo pozorovať, bol by rád čo najskoršie prchajúcu spoločnosť, alebo radšej moháčskych uprchlíkov na ich úteku dostihnul.
   Prchajúci len voľným krokom kráčali. Oni dlho nepozorovali, že sa niekto k nim blíži. Tichosť, ktorá panovala u nich, keď sme ich pred chvíľou opustili, nebola ani tým najmenším prerušená. Otec i matka, Boh zná nač mysleli, ale s istotou, ač práve myšlienky je ťažko uhádnuť, preca by sme mohli tvrdiť, že myšlienky ich boly jednaké, že oba mysleli na svoje stratené – a kto vie teraz, kde sa nachodiace dieťa.
   Z týchto myšlienok ich vytrhol nejaký nepokoj a šepkanie ich družiny, ktoré medzi ňou povstalo, akonáhle shliadli tureckého jazdca, ktorý sa k nim blížil.
   Hnutie toto neušlo ani Tornallymu ani jeho panej, lebo boli to oni, ktorí sa i so svojou pozostalou družinou hľadeli čím skorej dostať na svoj zámok Muráň. Tornally je to, ten istý, ktorý pred pár mesiacmi sa ubieral nespokojný do tábora, rozhorlený súc nad neústupnosťou svojej ženy, ktorá ho nechcela opustiť a proti vôli ho sprevádzala do tábora. Mrzutý bol vtedy, ale teraz ešte mrzutejší, lebo vtedy sa aspoň tešil, že keď on padne, nuž nechá po sebe dediča, ktorý opanuje jeho statky a medzi nimi i krásny Muráň. Teraz ale tú nádej stratil, lebo miesto syna, zostal on dedičom a syn? – Snáď niekde padol do tureckých rúk, alebo kto vie či žije? A on? On tiež ranami posypaný, kto vie či z nich vyjde? – A ktože je to pri ňom? Či to není jeho predtým veselá polovička života? Ba áno je, lenže tá veselosť a spokojnosť zmizly s jej tvári. Jako listie na jaseň opadá, stromy zostanú ako spustnuté chyže, z ktorých náradie a okrasy boly vyrabované: tak i jej tvár bola pozbavená všetkej ozdoby, všetkej spokojnosti. V nej sa tisíce výčitiek zobrazovalo, ktoré maľovaly v jej duši jej neústupnosť ako príčinu straty dieťaťa.
   Tornallyho družina zrazu zastane; on sa obzre.
   „Ha! čo vidím? Turci už za nami: stratení sme!“ Sotva ale dohovoril, dve ručnice vypálily a turecký jazdec sa už svíjal i s koňom, ktorý ho privalil. Keď letel s koňa, rozvinul svoj plášť, z ktorého niečo chtiac zachrániť, hore vyzdvihne a na bok odhodí. Bol to chlapec s moháčskeho bojišťa.
   Chlapec vykrikol; na výkrik jeho nasledovala ozvena s druhej strany a to výkrik jeho matky: „Dieťa moje!… Bože môj!“ rozliehalo sa vôkol a úbohá matka, chtiac skočiť s vozíka, padne a ostane celá zblednutá ako stena, z hlavy sa jej krv cedí a ona ešte niečo ústami šeptajúc, zostane bez pohnutia, hlavu opretú o nešťastné skalisko, ktoré jej ju rozrazilo.
   Za chvíľu bolo všetko ako zmeravené. Každý zostal na svojom mieste, ako by prikovaný. Nik sa neopovážil pomáhať, nik kriesiť, – sám Tornally zostal ako omráčený. Ústa jeho, zdalo sa, niečo hovoria, ale hlasu nebolo počuť. – Až o chvíľu strhne zúfale obväzky so svojich rán, skočí dolu a zastavuje prúdiacu krv svojej panej. Za ním sa ponáhľali i jeho služebníci svojej veliteľke na pomoc.
   Zatým, čo družina Tornallyho i s ním spolu pilne sa zaoberala prebúdzaním svojej veliteľky, sprievodcovia tureckého jazdca prišli až na miesto, kde sa tento hľadel všemožne zpod ťarchy koňa vyslobodiť. Jak tí tam svojej veliteľke, tak títo hľadeli všemožne pomáhať svojmu súdruhovi. S dosť veľkým namáhaním sa im to pošťastilo. Keď ale bol vyslobodený, hľadeli uspokojiť dieťa, ktoré až doteraz nariekalo.
   „Vidíš,“ povie jeden z nich, „to všetko tá tvoja náhlosť urobila. Či si nevedel už odhodiť tie prekliate šaty, vidiac, že sme ďaleko od tureckých náhončích?“
   „Ach, horkyže ďaleko,“ povie tento. „Neminie ani dvanásť hodín a Turci sú tu, ba snáď nás i predbehnú.“
   Kým sa títo dvaja spolu shovárali, tretí z nich varoval chlapca.
   „Neplač už, Janko môj, môj poklade drahý, veď už nebudeš medzi cudzími. Oj, poklade môj najdrahší, tuším bych bola zomrela za tebou. Ach či sa bude radovať tvoj otec a tvoja mati…““
   Mňa už mrle od zvedavosti jedly, pretože nám babička nevravela, kto boly tie osoby a poneváč som svoju zvedavosť nemohol udusiť, spýtam sa vzdor svojmu sľubu, skočiac babičke do reči, aby nám povedala, jako prišiel sem malý Tornally.
   „Či sa pamätáte,“ povie babička, „na druhý deň po nešťastnej porážke na Moháči, rozprávala som vám, že na bojišti boly tri ženy. Tieto strateného Tornallyho hľadaly na bojišti a našly i vzaly so sebou. – Z týchto žien bola jedna naša prababa Zuzka; tie druhé dve ale boly Bašo z Čoltova a Ďurko Kováč, oba preoblečení za ženy, aby ich nepoznali. Kováč tam našiel, ako viete, malého Tornallyho a hneď sa s ním i dal na útek, v ktorom mu Bašo i naša prababa pomáhaly, až sa všetci traja šťastlivé dostali do samého Vacova. Vo Vacove sa Bašo i naša prababa preobliekli, lebo na ceste mali všetci turecké šaty, aby od nikoho neboli pristavovaní, keď už cesty všade boly zaplnené Turkami. Kováč ale chcel dohoniť čím skôr prchajúceho Tornallyho a jeho i matku vyslobodiť z úzkostlivých boľastí, preto ponáhľal sa čím skôr len za nimi, nedbajúc ani na záhubné turecké šaty, ktoré ako ste počuli, boly by ho čochvíľa stály život. A keby nie pádu Tornallyčkinho, kto vie, či by to nebol aj životom zaplatil.“
   „Nuž a s Tornallyčkou čože sa stalo? Veď sa snáď nezabila?“
   „Nie celkom,“ povie mi babka. „Po dlhom kriesení pošťastilo sa ju prebrať k životu, ale celkom už nikdy nevyzdravela. Jej rana sa zahojila, ale len na povrchu. Vo vnútri sa nedala zahojiť, lebo asi o rok zomrela na zapálenie modzgov. No ale, kde som prestala? Vidíš, zase si ma pretrhol… aha, už viem.
   Keď Kováča zpod prestreleného koňa vyslobodili, išli za družinou Tornallyho. Ale aké zadivenie; – na miesto radosti očakávala ich žalosť, obzvlášť ale Kováča, na ktorého Tornally až do smrti nemohol pozreť, aby sa buďto nerozhorlil, alebo nezaslzil; lebo nevedel, či ho má nenávideť – ale jako, veď mu ratoval syna, to najmilšie na svete. Nuž a rád ho videť? – Tiež nie, lebo on bol príčinou, že utratil to druhé, čo rovno so svojím synom miloval, svoju najmilšiu Drahúšku.
   Dlho to trvalo, čo sa Tornallyho družina na vrchu vacovskom bavila. Už mysleli, že padnutú veliteľku nikdy viac nevzkriesia, všetky spôsoby kriesenia boly marné, a kto vie, keby nie plaču dieťaťa, či by ju boli prebrali. Teda na plač chlapcov prebrala sa Tornallyčka zo svojich mdlôb, zápasiacich so smrťou. A veď by i škoda bolo bývalo kvietkov v rozkvete z hriadky vytrhnúť a preto že krásou žiari nemilosrdne pošliapať. Škoda, nastokrát škoda by bola bývala, mladú paniu z hriadky blaha, ktoré na ňadrách svojho muža a v poteche milunkého dieťaťa nachodila, škoda, vravím, by ju bolo uložiť do tône tmavého hrobu. A preca nebolo pomoci. Ona sa síce na nejaký čas zotavila, snáď aby svojho muža vyliečila z rán, so svojím synom sa ešte potešila a potom v tom najkrajšom veku, jako v najkrajšom rozkvete kvieťa, od nich na veky sa rozlúčila. Slzy z jej očú padaly ako hrach, keď sa lúčila so svojím mužom. A bolo pozorovať, že sa ešte nerada uberá s tohoto sveta. Jej posledné slová boly: „Mužu môj milunký, nie je mi dopriate ďalej s tebou v láske žiť, synček môj drahunký, ani teba opatrovať.“
   Tak zaplatila mladá žena svoju svojhlavosť a neposlušnosť vlastným životom. Lebo neprešly dva roky, ba málo viac ako jeden a ona sa už viacej necíti blaženou, ani sa tak neraduje, ako sa my radujeme zo života.“

Po porážke moháčskej

   Naša moháčska porážka bola pre krajinu nešťastie, a veľké nešťastie. Krv našich predkov, ktorú cedili na Moháči, zaplavila nielen nešťastné moháčske pole, ale kúpalo sa v nej celé Uhorsko. Nešťastná záhuba neuspokojila sa len s ich obeťou, ale musela byť obetovaná i krv ich potomkov. Lebo nebolo dosť na nich a na jednom nešťastí, ktoré našu vlasť zachvátilo, ale muselo prísť ešte druhé, ktoré bolo väčšie, nežli to prvé. Tisíce mrtvol ležalo na Moháči, ale nikto sa o ne nepostaral. Tie, ktoré z nich Turci nepohádzali do Dunaja, tie tam zostaly ležať a boly ponechané dravcom za korisť. Taký mali pohreb hrdinovia, ktorí padli v boji za vlasť. – Keď si bol zdravý, mocný, každý sa o teba, vlastne o tvoju silu uchádzal, aby sa mohol stať tvojím priateľom, keď si ale omrzačel, nuž sa potom o teba viac neobzreli. – Celá naša vlasť podobala sa smutnému pohorenisku, ktoré ľudia opustili, alebo v jeho požiari biedne zahynuli, takže sa na tom mieste nik viac neukázal, na ktoré noha Turkova bola stúpila. Zrúcaniny staviska slúžia potom buďto za pelech horským šelmám, ktoré sa oň ruvajú medzi sebou, alebo za útulok sberbe lotrov.
   Jako tie šelmy o ten biedny pelech, tak sa i o našu krásnu vlasť, nie síce divé šelmy, ale ľudia ruvali. Ľudia, ktorí nemali na jednom úpadku dosť, ktorých nezabolelo ich divoké srdce, keď v boji už tisíce padly, lebo sa tisíce iných do toho istého ešte divejšieho víru zamiešaly a tí všetci v ňom biedne zahynuli. Ten človek už ozaj musí byť bez srdca, ktorý vidí, že jeho súsed už väzí v nešťastí, nepoviem svojho brata, alebo snáď otca, ale on tomu svojmu bratovi, alebo otcovi, ktorý sa nachodí v nešťastí, miesto pomoci ešte do väčšej skazy pomáha a keď sa tento s veľkou námahou chce ratovať, chytí ho vo svojej chúťke, hodí ho nazpäť do víru už istej skazy, aby tam vzal večnú skazu. V zhubnom požiari bola naša vlasť, ale tieto požiare ju neudusily. Jej syn stál v dialke a jej brat sa tiež na ten požiar díval. A žiadnemu neprišlo na um, aby hasil, ale liali ešte obidvaja olej do horiaceho plameňa.
   Lajoš, nešťastný Lajoš padol! Vlasť bola bez kráľa. Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón a nestarali sa o nič inšie, len aby previedli svoje chúťky a aby mohli na trón dosadnúť. Blaho krajiny ani jednému neležalo na srdci. – Keď po smrti Mateja kráľa prišli vyslanci ku Štefanovi Zápoľskému, žiadajúc ho o mienku, kto by mal byť volený za kráľa, vyzdvihol tento svojho syna dohora s týmito slovami:
   „Keby si len toľký bol a Uhorsko by malo svojho kráľa.“
   Štefan zomrel, ale neodumrely jeho slová. Malý synček jeho vyrástol v muža a otcove slová hlboko do srdca zaryté, mocne sa ozývajú v jeho duši. Detské časy sa mu obnovujú v rozpomienke a on prechádzajúc sa práve vo svojom tokajskom paláci, snáď po prvý raz, čo mu otec zomrel, zasmútil za otcom.
   „Ach, otec môj, keby si teraz žil, tvoj syn by bol istotne pánom Uhorska. Hovoria, že som nevďačný, že som pyšný. Áno, pyšný som, ale na čo? Na teba, otec môj, ktorý si rod náš z nízkeho stupňa na výšku, na ktorej sa teraz nachodí, povýšil. A ja, práve preto, že mňa pyšným, ctižiadostivým a po tróne túžiacim prezývajú, chcem im dokázať, že je i to možné, že sa ich úštipky i v skutočnosť môžu premeniť. Ja, ktorý som človek sám ešte neznámy, chcem a musím byť niečím vyšším, ja musím byť kráľom a pyšní pávi, ktorí sa vypínajú so starobylosťou rodu svojho: tí sa musia koriť predo mnou, ako pred svojím pánom. Áno, Zápoľský bol človek v svojej osobe, okrem strýca a otca ešte neznámy, ale Zápoľský bude i kráľom.“
   Kto vie, dokiaľ by bol ešte sám so sebou hovoril, keby ho nebol práve prišlý Dóci z myšlienok vyrušil.
   „Čo nového Dóci,“ oslovil Zápoľský prišlého.
   „Všetko dobre! Vec naša sa darí. Varday je na tvojej strane; Verbőcy účinkuje znamenite medzi zemanstvom, ktoré sa všetko okolo tvojej zástavy shromažďuje. V Prešove, s ktorým je i Levoča spojená i Bardijov, máme 200 mužov, v Košiciach 100; títo všetci sú za teba. Ba mohli by sme povedať, že celý Gemer, Heveš, Boršod, Torna a Abaujvár. Čo deň sa viac stránka naša rozmnožuje. Poslanci so všetkých strán sa pohrnú do Tokaja. Čo ale zvláštneho mám pripomenúť, že Černý Jovan sbiera zástup veľký okolo seba. Musíme ho na našu stránku dostať, jako i Szerényho, oni veci našej mnoho prospejú. Tamten svojím húfom bojovníkov, tento svojou známosťou rozlične smýšľajúceho zemianstva, s ktorým zaobchodil.“
   „Má sa stať,“ odpovie Zápoľský.
   „Ešte niečo, Tornally bol pri Moháči ranený, ale jako počuť, uzdraví sa. On sa tiež pripojí k nám. Neviem čo Bebek zamýšľa. Doteraz ani sem, ani tam. Teraz je ale hlavné to, aby si zas hľadel získať zemianstvo, ktoré príde na snem, preto sa drž, Zápoľský! Nesmie cudzozemec vládnuť nad nami!“
   Onedlho po tomto rozhovore bol Zápoľský vyvolený v Tokaji za kráľa. Pretože ale na sneme tokajskom mnoho velikášov chýbalo ešte, a že tento snem nebol vydržiavaný v stolnom Belehrade, zriekol sa terajšej voľby, splnomocniac stavy ku svolaniu druhého snemu. Tento snem bol svolaný do stolného Belehradu, kam sa všetky stavy maly ustanoviť ku voľbe nového kráľa pod pokutou straty majetku, alebo života.
   Poverenci Zápoľského hľadeli mu získať priaznivcov na všetkých stranách. Ale ani Ferdinandova strana neodpočívala. I títo robili, čo kde mohli.
   I Ferdinand i Zápoľský mali svoje stránky. Tam väčšina vyššej šľachty, tu zas nižšia šľachta sa vyslovovala vo väčšine. Ferdinand i Zápoľský s napnutím očakávali výsledok volieb. Bolo to asi tak, ako keď u nás poslancov volia, lenže toto je v malom a to bolo vo väčšom rozmere a rozsiahlosti. Na stolnobelehradskom sneme bol Zápoľský druhý raz vyhlásený za kráľa a dňa 11. novembra i korunovaný. Načo opisovať tie slávnosti, načo tie hostiny; to sa už rozumie samo sebou, že sa o to Zápoľský náležite postaral.
   Vyvolenie Ferdinanda za kráľa od českých stavov spôsobilo veľký dojem na uhorské stavy, bo jeho moc sa týmto veľkým kráľovstvom rozšírila. Toto všetko ale nezmýlilo Zápoľského, aby neodstúpil od svojho predsavzatia. On už dosiahol, po čom tak bažila jeho duša. Jeho tvár sa síce usmievala, avšak zdalo sa, že je to smiech len na oko. Pred chvíľou bol uňho dákysi posol, ktorý, ako sa zdalo, mu doniesol nemilú zprávu.
   „Tvojím vyslancom,“ hovoril mu posol, „sa nepodarilo na sneme požunskom shromaždené stavy buď nakloniť na tvoju stránku, alebo ich získať pre nestrannosť.“
   „A Báthory, čo mi odkazuje?“ spýtal sa nie bez irónie Zápoľský.
   „Na tvoj list sa uškŕňal, že nie on, ale že ty budeš prosiť a to s plačom, že aby si len trošku počkal. A naložil mi: „Povedz tomu svätodušnému kráľovi, aby len počkal do Vianoc.““
   „Teda do Vianoc mi uložil?“
   „Áno do Vianoc. Ferdinand je už vyvolený. Budete dvaja. Lenže ten sľúbil tak sa chovať jako by bol volený do celého Uhorska; a to vraj i vzdor tomu, že mnoho zo stavov i zo šľachty a z miest okrem Prešporka všetky chybovaly.“
   „Či máš ešte niečo oznámiť?“
   „Nie.“
   „Môžeš odísť.“
   Posol odišiel. Za ním prišiel druhý, tretí, štvrtý a takto išlo celý deň. Každý mu niečo povedal, čo sa robí, jako stoja jeho veci a protivníkove; avšak žiaden mu neradil. Dlho sotrval Zápoľský v netečnosti, nestarajúc sa ani o svoju, ani o protivníkovu stránku. Vidiac, že Ferdinand neprichodí do Uhorska, darmo mu narádzal Frankopán, aby napadol jeho stránku, on sa pokojne a mierne choval proti nej a nedopustil, aby bola prenasledovaná. Zdalo sa, že táto miernosť Zápoľského napomáhala jeho veci, lebo sa mu všetko korilo. Ale celkom sa to preinačilo, keď prišiel Ferdinand do Uhorska. Naraz zostal Zápoľský opustený, a Ferdinand opanoval o krátky čas i Budín a za ním mnohé hrady a mestá, ktoré sa mu dobrovoľne poddaly, takže na ostatok už len Horvátsko a niektoré mestá hornouhorské zostaly pri Zápoľskom.
   Konečne bol Zápoľský prinútený utiahnuť sa do Poľska, lebo ho Ferdinand všade prenasledoval. Ale neskoršie sa šťastie posiaľ Ferdinandovi prajúce zvrtlo i zasvietila lepšia hviezda Zápoľskému. – Zápoľský totiž, navrátiac sa z Poľska, vydobyl nad stránkou Ferdinandovou skvelého víťazstva medzi Košicami a Šárošpatakom, pomocou Poliakov a hornouhorskej šľachty, medzi inými i Jakuba Tornallyho, ktorý sa zo svojich rán bol už dávno vyliečil, Štefana Báthoryho zo Šomlova, Pavla Artandyho a iných. Nemúdre ale bolo od Zápoľského, že sa dal pod Sulejmanovu ochranu, pomocou ktorého zase zaujal svoje miesto, čo kráľ na Budíne.
   „Smutné to boly časy,“ hovorievala moja babička, „po tej porážke moháčskej. Nielen že Turci, ktorí v Nitriansku a v Trenčíne toľko obyvateľov pozajímali, že ich ani na remene nemali už kde uväzovať, drancovali a vraždili pozostalé obyvateľstvo, ale sám Ferdinand a Zápoľský vycedili potoky krvi, trhajúc sa ako diví o trón nešťastného Ľudovíta. Oni zavdali k tomu podnet, že sa Uhorsko obrátilo na popravište, alebo pelech divých náruživostí. Kým totiž Zápoľský a Ferdinand zápasili o trón, vysoká šľachta robila, čo sa jej ľúbilo. Ani Ferdinand, ani Zápoľský nezakročili so žiadnou prísnosťou proti svojvôľam, ktoré sa páchaly, ba, aby si svojich velikášov ešte viac naklonili, nuž ich všemožným spôsobom hľadeli obohatiť. V týchto časoch bol i Tornally od Zápoľského obdarovaný mnohými statkami. Avšak Tornally nehľadel tak na bohatstvo, jako skôr na vyrazenie veľkého smútku, ktorý mu zavdala smrť jeho Drahušky.“
   „Vždy hľadám príležitosť,“ hovorieval priateľom, alebo keď súc sám niekde, sa zamyslel. „Drahuška moja, aby som sa s tebou shľadal, ale náš dedič je ešte malý, nesmieme ho obidvaja zanechať.“
   Keď sa konečne Zápoľský s Ferdinandom vyrovnali, takže Zápoľský zostal kráľom nad tými čiastkami Uhorska, ktorými vládol, po jeho smrti ale mal Ferdinand opanovať celé Uhorsko, – vtedy sa utiahol Tornally na svoj Muráň a to v spomienkach na Drahušku tešil sa vo svojom jedinom dedičovi, vo svojom Jankovi. – Za krátky čas bol veselý, neskoršie ale ubytovala sa zasmušilosť na jeho tvári, ktorá od počutia o smrti Zápoľského, nikdy nezišla s nej a jeho čelo sa viac nevyjasnilo.
   Po smrti Zápoľského onedlho zomrel i Tornally. Pred svojou smrťou dal zavolať svojich priateľov, aby sa s nimi ešte rozlúčil. Medzi inými bol prítomný i Kováč, ktorý sa mu od smrti jeho Drahušky nikdy nesmel ukázať na oči.
   Keď, už boli všetci pohromade, pozdvihne tíško hlavu a rečie nasledovne: „Priatelia moji! Vy viete, jak som mal rád Drahušku. Ona mňa už volá, dosť nerád odchodím, lebo môj syn je ešte malý. Ale keď ináč nenie: staň sa vôľa božia. Ja som hotový. Pôjdem teda s radosťou, len vás ešte o niečo prosím. A to: aby ste boli môjmu synovi priatelia tak jako i mne. Buďte mu po ruke vašou radou. Hľaďte z neho vychovať hrdinu pre vlasť a pre kráľa. Teba priateľ môj, Bašo, ustanovujem správcom mojich statkov, kým môj syn dospeje. Buď mu tým, čím som mu ja bol. Prísahaj mi ale na to, že chceš svoje otcovské povinnosti svedomite vykonávať.“
   Nastalo hlboké ticho. Bašo pristúpil bližšie k posteli Tornallyho. Slzy v jeho oku zdaly sa zablýskávať, ale jeho tvár pokryl nápadný rumenec. Trasúc sa na celom tele, pozdvihol pravicu k prísahe.
   „Tak jako je Boh živý nad nami, sľubujem, že tvoju poslednú vôľu svedomite vyplním. Tvojho dediča nikdy neopustím a čo by mňa to vlastný život stálo. Ten milerád obetujem za tvojho potomka. Sľubujem a prisahám ti sväto-sväte, že sa budem starať o tvojho syna, jako otec o vlastné dieťa!“
   Bašo dohovoril. Zase nastala predošlá tichosť a z očú prítomných sa prúdy bôľných sĺz valily po smutných tvárach nadol. – Tornally si hlboko vzdychol.
   „Uslyš Boh, Bašo môj! Áno, ty budeš otcom môjho opusteného syna, dobrým otcom, jako si mne bol neoceniteľným priateľom. Vy ste všetci počuli jeho slávnostný sľub. Modlite sa, aby ho Boh podporoval v jeho dobrých úmysloch. K vám ku všetkým sa obraciam: sľúbte mne i vy, že i vy budete radcami a úprimnými priateľmi môjho dediča.“
   „Sľubujeme, že tvojho syna nikdy neopustíme,“ odznievalo jako tichý šumot vĺn z úst prítomných.
   „Ty ale Kováču,“ hovoril slabým hlasom vládu vždy viac tratiaci otec, „ty si mi zachoval syna, ale pozbavil si ma mojej Drahušky. A to bola príčina, že som ťa od jej smrti, nehovorím, že nenávidel, ale pre žiaľ, ktorý sa zmohol v mojej duši pri pohľade na teba, videť nesmel. Za vyslobodenie syna z rúk musulmanských som sa ti snáď odmenil náležite, ale krivdy som ti tiež nikdy úmyselne neurobil. Som teda toho presvedčenia, že jako si ho pod záštitou Bašovou opatroval, opatruj ho pod ňou i teraz. A pretože je už väčší, viac rukám mužským, nežli ženským má byť sverený: buď jeho pestúňom. Ale Zuzku, doterajšiu jeho opatrovkyňu, bude mať Bašo doživotne na starosti.“
   Zatým sa ešte naklonil ku svojmu synovi a prehovoril pološeptom: „Syn môj, riaď sa podľa rady tvojich a mojich priateľov, ktorým Ťa zanechávam… S Bohom… Dra…“
   Ostatné slová nebolo viac rozumeť. Objal ešte raz svojho syna, bozkal jeho porosenú tvár, tichý vzdych, jakoby blahej radosti, rozplynul sa z jeho ňadier, – sklonil svoju hlavu na lôžku nazpäť. Jeho oči potiahol tichý spánok a Tornally sa viac z neho neprebudil

3
Muráň

   Kto pozná Slovensko, vie kde je šumná Rimava. Rimavská dolina je každému známa i s jej švárnou sestrou Muráňkou. A kto by nevedel, alebo aspoň nepočul o vysočizných, do modrín nebies vyčnievajúcich bralách, z ktorých sa s obľubou díva hrdý Muráň na tie dve krásne sestry. Cez ich lono sa preťahujú strieborné stužky v rozkošných závitkoch, kde radosť a spokojnosť prebýva snáď večným domovom. – Hoj, známy je vám ten utešený kraj, kde sa Hron, Váh, Nitra pení, znáte Vy šumnú Rimavu i striebropennú Muráňku? – Viem ja, že ju vy znáte, lebo Vás počúvam, jak si nôtite krásnu pieseň:

     Hej, pod Muráňom,
     tam je krásny svet.
     Tam rastú chlapci,
     bystrí jako kvet.
     Nebe tam len jasne svieti,
     tam má každý vesel býti.
     Pod Muráňom! pod Muráňom! pod Muráňom!

   Hrad Muráň prešiel na rodinu Tornallovskú okolo roku 1500. Do neho vedie len jedna veľmi úzka, príkra cesta, a keď posádka niečo potrebovala, dostávala to pomocou železnej reťaze vyťahovanej hore od oslov. Z hlbokej studne, ktorá sa tam nachodila, potrebovali tri štvrti hodiny, kým vytiahli nahor vodu v kožených vreciach. Sám hrad ležal na západnej strane, ale na východnej strane sa rozkladala hradná palota, alebo ako my hovoríme ináčej zámok s nádhernými staviskami, z ktorých už len pusté zrúcaniny svedčia o bývalej sláve zámku i hradu. Predtým hluk, – teraz nemota sa zdržuje v rozvalinách, ktoré sa preplňovaly rozkošami pred tri sto rokmi.
   Keď Tornally zomrel, tichý a spokojný hrad zmenil sa v hniezdo a pelech čeľade lotrovskej, ktorá tu prevádzala svoje zbojstvo, svoje rozkoše za dlhý čas. Teraz je ticho na hrade. Na zámku nevidno nikoho, tak ako by sa boli všetci obyvatelia razom vysťahovali. Zámocký dvor, ktorý preca vždy býval húfne navštevovaný, je teraz pustý. Deti, ktoré, nebolo dňa, aby sa tu neboly zabávaly, sa tu dnes viac neukazujú. Divne, veru divne to vyzeralo, a snáď po prvý raz po smrti Tornallyho, čo taká pustota zaujala zámok i hrad. Ešte včera sa tu bavilo do osemdesiat ľudí rozličného, dobrého i zlého druhu, hulákaním a dnes nevideť nikoho. Malý Tornally tu behal ešte včera i so švárnou Markou Bašovou, avšak ani jeho, ani jeho apoločnice, s ktorou sa tu hrával, s ktorou sem tam behával, nikde nieto. Nuž a čo by ste radi vedeli, kam se podeli?
   Janko bol poslaný do Poľska, aby sa tam vyučil dvorným mravom. S ním odišla jedna čiastka lotrov, kým sa druhá vybrala na lúpež. A Marienka sedí tíško pri svojej pestúnke, vypytujúc sa, kedy sa Janko vráti. „Pán Boh zná, Marienka drahá,“ odpovedá smutne pestúnka Markina, „kto zná, či sa do Poľska šťastlive dostane, či sa mu neprihodí nejaké nešťastie. A možná, že sa potom už ani nenavráti.“
   „Čo, že sa nenavráti,“ hovorí Marka, pustiac sa do plaču. „Veď mi otec hovoril, že príde skoro. Choď, ty si zlá. Ja poviem otcovi na teba. Janko príde skoro, lebo ja budem plakať. A s kým by som sa ja hrávala?“
   „Dieťa milunké!“ vzdychla si pestúnka. „Ňadrá moje sviera strašný boľ. Ale neplač, Marienka drahá, ja ti neviem povedať, kedy príde. Povie ti to pán Bašo.“
   „A ktorý pán Bašo, veď tu máme dvoch. I môj otec i môj strýk je Bašo.“
   „Tvoj otec, Marienka.“
   „No tak teda Janko príde skoro, lebo on mi to povedal. Ty nám ale vymysli nejakú novú hru.“
   „Vymyslím, Marka moja, ale nesmieš plakať.“
   „Nie, nie,“ zajasala nevinná tvár dievčaťa. „Len mi povedz, či si už vymyslela. A nauč mňa to, ja to potom Janka naučím. Ja sa s ním rada hrám.“
   Pestúnka sa zamyslela a nepozorovala, čo jej malá, dvanásťročná Marka všetko nahovorila. Konečne i dievča prestalo štebotať. Sadlo si ku zamyslenej pestúnke. Svoju peknú hlávku sklonilo do lona pestúnkinho a ako sa zdalo, usnulo. Nastalo v chýži ticho, ktoré nič viac nerušilo. Papršleky slnka sa vždy viac tratily z chyže, do ktorej od rána svietily. Bolo už popoludni. Parno dňa sa zmenšovalo, tichý vetrík počal povievať dolinkou a šuchotom listia prerušoval hrobovú tichosť. Od hradu cez južnú bránu, ktorou sa chodilo do zámku, blížila sa vysoká mužská postava. Jej široká, čierna tvár nie tak odporného, jako viacej niečo strašného vyzradzovala. Zdalo sa, že oči lakomosťou a úžerníctvom s divokou ukrutnosťou žiarily. Také nízke čelo, také drzé vlasy zvykly človeka naplňovať hrôzou. K tomu tá sila tela, ten podivný pohľad, tá smrtiaca zbraň, ktorú po boku nosí, vzbudzujú divné pocity v človekovi.
   Postava opustila hrad, príduc na zámocký dvor a poberala sa rovno do paloty. Vojdúc sem, obráti sa na ľavo, kráčajúc strmým krokom, až zastane pred železnými dvermi. Dvere boly zatvorené. Kľúča tu nebolo a celé dvere vyzeraly viacej ako železná plocha. Ale postava sa tým nezmýlila, čo boly dvere hneď i zavreté: ona vstúpila na prah, kde vyčnievala hlávka klinca, túto pritlačila a dvere sa samy roztvorily.
   Mužská postava vošla dnu a dvere sa samy zavrely. Ale poďme a nasledujme ju aspoň naším zrakom, lebo to je osoba pre nás významná. Kto ju videl pred pätnástimi rokmi, istotne by ju nebol poznal, tak sa pozdávalo, že ju čas premenil. Ale i skutočne sa premenil tento muž. Predtým chudobný, bezvýznamný zemaník, teraz chýrny bohatý pán; predtým verný priateľ bohatého Tornallyho, teraz snáď zradca nebohého. Predtým milý ku každému, teraz hrôza a strach široko ďaleko. Predtým vodca proti nepriateľovi na čele statočných bojovníkov, teraz tiež na čele, ale na čele vrahov, vodca lúpežníkov. Nuž a či viete kto to? – Námestník Tornallyho, ochranca dediča Muráňa, otec siroty, malého Tornallyho, je to ten istý, ktorý ho čo dieťa pomáhal s Moháča ratovať od tureckej záhuby, aby ho snáď sám uvrhol do večnej záhuby – je to: Matej Bašo.
   Tak sa človek v živote mení. Jak studená voda, ktorá nás občerstvuje, ale hriatím sa premení na smrtiacu; tak často sa sklame človek i v priateľovi, ktorý mu za krátky čas život ratuje, aby mu ho ukrutnejším spôsobom neskôr sám vyrval. Nešťastné dieťa, ktoré nemá rodičov! – Ale nasledujme Bašu do jeho skrýše.
   Chyžka, do ktorej vošiel, je nie veľká. Proti dverám na dvoch kostiach: umrlčia hlava. Steny čierne, jako v nejakej jaskyni, po nich rozvešaná zbojnícka zbraň. Tu pušky, tam meče, tam budzogáne, špatné, velikánske nožiská, všetko krížom poprekladané. V kúte stojí železná posteľ, neďaleko nej stolík tiež zo železa i s dvoma stolcami. Človek keď sem vojde, celý sa chveje strachom a zimou, ktorá mu cez všetky jeho kosti preráža. A to je najmilšie miesto Bašovo, kde sa najradšej zdržuje. Sem príduc Bašo, poskladal svoju zbraň. Posadil sa na železný stolec a pozeral sa von oknom, cez husté železné mreže von pozeral.
   „Teba by som mal s krku,“ hovoril sám k sebe a vstanúc zo stolca začal sa prechádzať. „Musím sa ale postarať o to, aby som ťa nielen s krku, ale i so sveta sprevodil. Ale dosť času k tomu, čo som usúdil, to ťa neminie. Som teraz pánom na Muráni a chcem ním byť navždy. Slúbil som síce, že budem otcom, ale panstvo Muráňa som nesľúbil popustiť z rúk. Svedkov môjho sľubu, ktorý som dal, pomaly odstránim, hoc ich už bez toho mnoho niet. A za nimi pôjde i môj dedič. Nech si ešte pár rokov v Poľsku požije, poteší sa, aby sa nesťažoval, keď k otcovi svojmu prijde, že mladý umrel. Keď dvacať rokov dožije, to mu dosť. Potom ho povolám – a – jestli pôjde a bude chceť to, čo si bude mysleť, že jemu patrí, postarám sa, aby neprišiel.“
   O chvíľu zastal, potisol niečo pod umrlčou hlavou a pred ním otvorí sa čierna stena. Za stenou sa tma ďalekým priestorom rozprestiera. Bašo vojde dnu, tu sa nachodily skrine z mocného železa, hrubými zámkami pozamykané. Zastane pri jednej, otvorí ju, a hľa, jaký to blesk z nej žiari, za ňou otvorí i druhú, i tretiu a tak všetky a z tmavej diery zostane zlatom a drahokamy osvietená izba. Mali ste videť to špatné cerenie jeho úst, jako sa usmieval na túto svoju lúpež s pažravolakomym okom.
   „Mnoho ešte chybuje, kým všetky plné budete. Ale karthuzianský kláštor je bohatý, ten musí niektorú z vás naplniť. Ostatné, čo bude chýbať, to naplní Poľsko a Sliezsko.“
   O chvíľku pozatváral zase skrine, vyšiel vonká a dvere, o ktorých by nikto nebol riekol, že sú dvere, len kto o nich vedel, sa mu samy otvorily i zatvorily. Vojdúc do svojej chyžky, opustil i túto po malej chvíľke.
   Prešlo niekoľko dní, bez toho, že by sa bolo niečo zvláštneho prihodilo. Tá istá tichosť, tá samá pustota. Bašo sa samojediný prechádzal po hrade hneď v tú, hneď v inú stranu, pozerajúc do šírej dialky jakoby niekoho vyzeral. Tu i tam nesrozumiteľne hovoril, pri čom častejšie nevrle i hlavou potriasol. A malo to i svoju príčinu. Už je druhý týždeň od vtedy, čo poslal čiastku svojej chasy do Poľska, na dvor bohatého Tarnovského s mladým Tornallym, kde sa mal priučiť dvorným mravom a životu. Druhú čiastku vypravil na Skalku Utočište, aby sa tam s majetkom mníchov podelili a ani odtiaľ, ani odtiaľto mu ešte nikto so žiadnou zprávou neprišiel. A čo by sa mohlo stať, keby sa to lakomý Bubek dozvedel, že v hrade niet nikoho, veď by ho naraz napadol a potom by s ním snáď lepšie nezaobchodil, ako so svojím bratom, ktorého dal zo svojho hradu vymrštiť, aby tam vzal skazu večnú v tých skalnatých prepadlinách.
   Jedného dňa, keď sa trudnými myšlienkami a plný starostí chcel utiahnúť do svojej milej čiernej izbičky, v tom počuje, jako omráčený, ale poznajúc dľa hlasu, že je to Šeríni, hneď sa spamätal a bežal mu v ústrety, chcejúc čím skôr vedeť, s akou zprávou tento prichodí.
   Sotva ešte z ďaleka shliadol Šeríni Mateja, volal: „Vivat náš Mathias!“
   „Vivat Šeríni!“ volá mu oproti Bašo.
   „Et pereant Carthusienses,“ bola odpoveď tamtoho.
   „No, čo mi nesieš, vyprávaj mi – či ste čo ulovili?“
   „Ha, ha ha!“ rozrehoce sa Šeríni. „To si tam mal byť a bol by si videl ten zmätok, ktorý sa uhostil medzi tie pobožné dušičky.“
   „Ale, čo mňa tam po dušičkách, tisíc ťa beťahov! Hovor mi, či ste čo ulovili?“
   „To se rozumie, že veru viacej, jako vtedy u levočského kňazíka. Títo sa ti lepšie vedeli zaopatriť so všetkým. Ach mali sme ti tam za hostinu. Bo práve sme ich prepadli pri obede na sviatok Petra a Pavla. Bysťu Bohu, tí ti také víno mali, že sa ani tvojím najlepším nedá zahanbiť. Ba čo, prisám, ani ty takého nemáš.“
   „No, mohol si sa ho na dva roky napiť, aspoň by si mi nebol tu o ňom toľko blabotal.“
   „Čo, bysťu Bohu, Matej moj!“ pretrhne ho v reči, „ja som sa ho nenapil? Keby si ho ty len bol okusil, každá žilka by bola v tebe hrala ako na husliach. Ale ja viem, že teba lepšie zaujíma tam to žiariace zlato, jako iskriace sa víno. No, neboj sa! Postarali sme sa i o to. Tvoja pokladnica bude zas bohatšia. Amice, také poháre ti prinesú, že ti srdce poskočí pri pohľade na ne, keď sa ti pred očima zaligocú.“
   „Tak ste darmo nešli?“
   „Veru nie, lebo požehnaný bol náš východ. O tom sa sám presvedčíš dosť skoro očividne. Len škoda, preškoda, že – —“
   Boli by sa snáď ešte dlho dohadovali, keby ich nebol vytrhol dupot koňský.
   „Vivat Mathias!“ ozývalo sa stopädesiat hrdiel lotrov Bašových, vracajúcich sa na teraz zbojnícky Muráň.
   Hrad im bol otvorený. Oni sa doň vrojili jako osy – a tichosť sa o pár minút premenila v hulákanie. Bašo vyjasnil na krátky čas svoje zamračené čelo, lebo s lúpežou, na ktorú svoje špatné okále vyvaľoval, zdal sa byť celkom spokojný.
   „Dobre ste sa zachovali,“ hovoril chodiac pomedzi šarvancami, „zaslúžite, aby som vás počastoval. Poďte so mnou niektorí, dám vám na občerstvenie.“
   „Vivat Mathias!“ zavolá chasa za odchodiacim Bašom. O chvíľu sa vracali tí, čo odišli s Bašom, jedni gúľajúc pred sebou ohromný sud vína, druhí viedli tučného vola a tretí donášali chlieb. Pred nimi šiel Demeter, brat Bašov. Keď prišli k ostatným, hovorí tento:
   „Tu vám posiela náš kapitáň hodnú odmenu, aby ste si na jeho zdravie zapili, a dnešný deň veselo dovršili.“
   „Vivat, vivat!“ rozliehalo sa na všetky strany. Bašova čeliadka dala sa hneď do práce k pripravovaniu hlučnej hostiny. Privedený vôl bol čochvíľa pozbavený svojho kožucha, porozkrajovaný, – tu na ražni, tam do kotlov, na panvice podelený a k hostine pripravený. Víno sa nalievalo – a pilo sa na zdravie Bašovo, mocného pána na Muráni.
   Zrazu všetko zastane okrem praskania ohňa a škvrčania masti. Pred bránou niekto stojí, búcha a žiada byť vpustený dnu. Všetci utíchli, opanoval ich nejaký strach, ani jeden sa neohliadol po zbroji, ale každý na mieste stál ako pričarovaný. Demeter si prvý dodal smelosti, išiel k bráne, kde sa ich nejeden, ale viac nachodilo.
   „Ha! vy zurvalci,“ zakríkol k ním nadol, zapálený hnevom až po uši, „či vás čert na rohu bere, že s takým hurtom sa sem ženiete?“
   „Takmer pol hodiny tu stojíme,“ ozval sa zdola Kováč, „a keď sme sa nikoho nemohli dovolať, museli sme volať.“
   „Pekné volanie, jako čo by medvedi revali,“ hovorí Demeter, mierniacim hlasom. „Zato by ste zaslúžili, abych vás aspoň hodinu tam ešte nechal postáť. Tu, kde toho neni treba, viete šturmovať, kde by toho ale bolo treba, tam ste ako ryby.“
   Snáď by bol ešte ďalej pokračoval vo svojom karhaní, keby ho neboli Beji i so svojím bratom, nepretrhli v tom.
   Kováč mlčal, ale jeho spoločníci sa začali durdiť a každý niečo mumlal popod nos. Martin kázal bránu otvoriť a nespokojenci sa hrnuli do hradu. – Bola to druhá čiastka Bašových holomkov, ktorí mladého Tornallyho sprevádzali do Poľska. Keď ostatný vošiel, bola brána zatvorená. Prišli a usadili sa medzi svojich spoludruhov okolo stola a okolo vola, ktorý už bol pripravený k jedlu. – Kováč, Martin a Demeter i s Bejim odišli ku Matejovi. Krik, vresk, škriepky, spev sa zase rozliehal po Muráni a to dvojnásobný. Kým kvapka vína trvala, hulákanie neprestalo. Už bolo pozde na noc, keď sa trochu utíšilo, ale niektorí ešte na svitanie sem a tam robiac garázdu hulákali po hrade. Na ráno ale všetko umlklo.
   Bašo sa ale na druhý deň nedal videť. Bol zaneprázdnený usporiadaním lúpeže, takže so svojej čiernej chýžky ani nevykročil. Staral sa o to, jako by sa svojim paholkom odmenil a povzbudil v nich novú chuť k lúpeži. Ale lúpežnícka chasa ustatá všerajším hulákaním, vylihovala dnes celý deň. – Martin, Demeter a Beji rozmýšľali o novej výprave – Šerínimu celý deň vrtaly výjavy u Karthausov hlavou – Kováč ale chodil zamyslený po hrade, nevšímal si nikoho a tu i tu, akoby sa niečoho bál, potajme si vydychoval. Marienka i jej pestúnka išly sa prejsť do lesa, kam vždy chodievali s Jankom. Obidve boly smutné. Marienka dnes málo hovorila, dívala sa na svoju pestúnku, ktorá tu i tu snáď zabudnúc sa, počala slziť.
   „Pravda, ty tiež plačeš za Jankom?“ spytovalo sa dievča pestúnky, ktorá trhla sebou a jakoby sa spamätala povedala:
   „Ach, čo by som plakala? To sa ti len vidí – padlo mi niečo do oka,“ a pri tomto si trela oči. Ale Marienka jej neuverila. A pestúnka skutočne i plakala za mladým Tornallym. Lebo i jeho pestovala a podstúpila preňho mnoho strachu. Jej bilo do očú Bašovo počínanie a obávala sa, aby mu niečo nevykázal pomocou svojich paholkov. Ale pred dievčatom hľadela slzy utajiť a preto sa hneď s ňou poberala zas do hradu.

4 V Poľsku

   Ján Tarnovský, jeden z prednejších vojvodov v Poľsku, bol rozchýrený pre svoje bohatstvo a celý dvor, ktorý viedol. Keď bol Zápoľský od Ferdinanda z Uhorska vytisnutý, našiel u Tarnovského nielen priateľské pohostinstvo, ale i svojho spojenca proti svojmu nepriaľovi. Tarnovský bol osobný priateľ Tornallyho. Prostredkovaním Tornallyho podarilo sa, že Tarnovský získal viacej priateľov Zápoľskému v Poľsku, ktorí ho nielen peniazmi, ale i vojskom podporovali. Keď Bašo po smrti Tornallyho sem poslal jeho syna, nielen že nabídnutie s ochotou bolo prijaté, ale Tarnovský sa tešil, že syna svojho priateľa bude môcť vychovávať u seba a svojou radou mu prispeť. Hneď ako prišiel mladý Tornally na dvor Tarnovského, prijatý bol do jeho rodiny, ako čo by bol jeho vlastný syn. Syn Tarnovského i s jeho dcérou ho ináč nevolali, jako svojím bratom. Prvé dni, kým sa oboznámili, hrali sa celé dni, oni mu ukazovali svoje rozličné hračky a on im rozprával, jako sa on doma hrával, a čo on všetko má. Spomínal svojich kamarátov a rozprával o Marke. Ale netrvalo to dlho. Sotva že boli oboznámení, Tarnovský ich zaviedol do mesta, sobral všetkých troch na voz. Chlapcov dal do škôl a dcéru do vychovávacieho ústavu. Každé prázdniny a sviatky prichodili všetci traja domov, kde sa zase zabávali. Avšak čo raz vždycky inakšie – až konečne na všetky staré zábavy pozabúdali. – Hedvika a Janko, tí najúprimnejší priatelia, stávali sa čo deň chladnejšími. Ešte v predposledných prázdninách si i v tej najmenšej veci dôverovali, teraz ale sotva, čo jeden ku druhému prehovoril, sotva sa opovážil jeden na druhého pozreť a usmiať sa. – Boh zachovaj, to by bola bývala tá najväčšia nezdvorilosť, tá najväčšia urážka. A preca sa im predtým oči a ústa celý deň smialy na seba. Ale hľa, tak sa mení človek. Koho sme voľakedy radi mali, kto nám predtým bol najmilším, tých sa teraz aspoň štítime, keď nimi neopovrhujeme, a Pán Boh zná, z akých pohnútok od nich teraz už bočíme. Častokrát sa bojíme im priblížiť sa, mysliac si, že by ich naša prítomnosť urazila a často im chceme dvoriť, lež oni našu zdvorilosť chladne prijímajú, takže potom sami nevieme, či sme na miesto milosti nemilosť nepritiahli. – Nuž, myslíte si, že to i s rodinkou Tarnovského a mladým Tornallym tak bolo? – Nie!
   Tornally s mladým Tarnovským zostali vždy tými najdôvernejšími priateľmi. Jeden bez druhého ani byť nemohol, že sa ale Hedvika, sestra Tarnovského, od nich uťahovala, to bola celkom prirodzená vec. Ktorá panna, keď raz vyrastie, pozre sa bez ostýchavosti do očí, čo jak známemu súdruhovi svojich detských dôb; a ktorý šuhaj by nezmenil chovanie svoje pred pannou, s ktorou sa predtým jako s dievčatkom hrávaval. Ja viem, že žiaden i z tých v detinskom veku najdôvernejších neosmelí sa, či panna, alebo mladík svojho bývalého súdruha, alebo súdružku – tak dôverne bez všetkých okolkov a ostýchavosti oslovovať, alebo sa s ním shovárať ako predtým.
   Tak to bolo i s Hedvikou a s Jankom.
   Hedvika už vystúpila z ústavu. Z malého dievčatka zostala panna. Jej brat i s Jankom chodili ešte do vojenskej školy, aby sa vo vojenskom umení vycvičili. Hedvika sa už mesiac predtým tešila vždy, keď písali, že prídu domov; avšak keď prišli, bolo po radosti. Ona bola ešte ostýchavejšia ako predtým.
   Bolo to v ostatné prázdniny. Deň pred odchodom do hlavného mesta, pri usporiadaní svojich vecí na cestu, boli naši priatelia sami dvaja.
   „Povedz mi brat môj,“ hovorí Janko, „čo sa stalo s tvojou sestrou?“
   „Ha, ha, čože by sa mohlo s ňou stať,“ zasmeje sa mladý Tarnovský.
   „Hm,“ pokrúti hlavou Janko, „divno je to. Mne jakási celkom iná prichodí, jako keď som k vám prišiel. Predtým bola vždy veselá, rada sa shovárala, teraz ale zdá sa byť zamyslená, málo hovorí a usmiať sa ju nikdy nevidím.“
   „Ha, ha!“ smeje sa mladý Tarnovský; „vy ste na museli ushovoriť. Jeden žaluje na druhého, práve tak, jako by kotol hrnec karhal, že je čierny. Vy ste skutočne podivíni, jako sestra, tak i ty. Predvčerom som vás pozoroval a málo chybelo, že som sa vám nevysmial. Obidvaja ste chceli byť sladkí ako med, ktorého sladkosť ste chceli očami okúsiť. Veru ste boli smiešni: Ty si poskakoval okolo nej, jakoby o závod a ona, tak sa mi videlo, bola rada tomu.“
   „Ty hneď si hotový s nejakým prirovnaním.“
   „Ale povedz, či v tom nemám pravdu?“
   Tornally neodpovedal. Zamyslel sa. Jeho priateľ ďalej usporadoval svoje veci. Keď už bol hotový, poobzerá ešte všetko a rečie:
   „No, už sme s tým hotoví. Budeme mať zajtra zas čo rozpakovať.“
   Tornally ešte vždy myslel, ale nič nehovoril.
   „Nuž, či už skoro dačo vymyslíš? A či si tak pred niekoľkými rokmi tiež myslieval?“
   Tornally sa obzre, akoby namrzený a povie:
   „No, už vidím, že budeš vtipkovať. Chvála Bohu, že už ideme zajtra preč. Nebudeš mať toľko času k tomu.“
   „Ho, ho, bračok! do zajtra je dosť času. Teraz to ale nechajme tak. Sme hotoví so všetkým. Poďme do záhrady; je tam sestra i s druhými dievčaty.“
   „Ale teraz?“
   „Nuž a kedy? Zajtra istotne nie?“
   „To viem, že nie! Ale ty chceš“
   „Čo chcem?“ pretrhne ho chytro Tarnovský, „ty vždy máš niečo. Prosím ťa, nebuď taký podivín. Či nechceš povedať, že sa hanbíš? Jano, veru sa ti divím!“
   „Nediv sa, nemáš sa čomu. Ja ťa poznám už dobre. Ty máš z toho radosť, keď ma môžeš priviesť do rozpakov, či ti to bolo treba nedávno verejne rozhlasovať, že som sa zmienil, že tvoja sestra má krásne oči? Kto zná, či sa ona i preto nenahnevala a hnevá sa snáď až doteraz.“
   „Ale nehovor také pletky a poď, keď máš ísť.“
   „Idem. Ale len pod tou podmienkou, že sa o ničom nezmieniš, o čom sme hovorili.“
   „No nie. Poď už!“
   „Ale potom, keď“
   Viac ho nebolo počuť. Tarnovský mu nedal dohovoriť. Ale chytiac ho za ruku, viedol ho zo svetlice do záhrady.
   Už bolo pozde večer, keď sa šuhajci i s ostatnou spoločnosťou poberali do paloty zo záhrady.
   Janko sa v záhrade i večer dlho shováral s Hedvikou. O čom ale, to znajú len sami. – Po večeri, ktorá nasledovala, rozlúčili sa Tornally i mladý Tarnovský so všetkými prítomnými. Ale len sa ráno trocha začalo brieždiť, už hrkotala cez Tarnov bryčka a na nej dvaja mladí šuhaji: Tarnovský a Tornally. Keď bryčka uháňala cez záhradu s bujnými koňmi, otvoril sa oblok na palote, z neho vykukla pekná hlávka, s peknými kaderami – bola to Hedvika, ktorá dávala ostatné „S Bohom“ mladým šuhajom. Ale šuhajci sa nezdali nazpäť obzerať, tým menej spozorovať peknú hlávku v obloku. Avšak Tornally ju preca dobre videl – jeho líca sa zbarvily ako malina i on chcel svoje ostatné „S Bohom“ dať krásnej Hedvike, v tom ale boli na uhle, za ktorým sa bryčka skrútila, už mal slovo na jazyku, keď zrazu mu uhol paloty nedal, aby sa s ňou mohol rozlúčiť. Spustí teda ruku s bielým ručníkom dolu, skloní hlavu a zamyslí sa.
   Hedvika ešte dlho pozerala v tú stranu, v ktorú bryčka zmizla, ale i ona sa utiahla. Kým bolo ešte pekné počasie, chodievala vždy do besiedky, v ktorej sa ostatný raz shovárala s Tomallym. V zime sa najradšej tešila, keď mohla niečo robiť v chyžke, kde bývali brat s Tornallym.
   A jaká to bola pre ňu radosť, keď brat písal a keď v tom liste bol pripojený i druhý lístok, písaný rukou Tornallyho. Vtedy ho dotiaľ čítala, kým každé slovo, každú písmenu, kde a jako je postavená, nazpamäť nevedela. Vtedy bola celý týždeň veselá. Vtedy ju nič nemohlo zarmútiť.
   Vianoce už prešly, blížila sa Veľká noc.
   Po Veľkej noci príde Svätý Duch a potom sa brat i s Tornallym navrátia.
   „Ach, jak sa teším na to,“ hovorievala vždy Hedvika. Prešla pomaly i Veľká noc i Turice a deň bratovho príchodu sa vždy viac a viac približoval. Hedvika celé dni chodila v záhrade, a pozerala, či sa už brat s Tornallym nevracajú.
   Raz, ako tak dľa obyčaje vyzerá a chodí po záhrade, spozoruje, že nejaká stará žienka sa zvedavo po záhrade a po palote obzerá.
   „Zkade si ženička,“ spýtala sa cudzej ženy, ktorá celkom ináč vyzerala, nežli iné ženy v tarnovskom okolí.
   Žena sa preľakne a nevie ani slova preriecť.
   „No, či nevieš hovoriť a či sa mňa bojíš?“
   „Ach nie, milostivá panna,“ hovorí žena, „ja sa nebojím – ale som sa vás ľakla.“
   „Ha, ha!“ usmiala sa Hedvika, „mňa že si sa zľakla? Nuž či som taká špatná, alebo máš zlé svedomie?“
   „Hriech by som mala, keby som neriekla, že ste krásna panna! Oj taká, jako naša panna a keby ste mali žltkasté vlasy, viac okrúhlastú tvár a nebola tak červená, uznala by som pannu za ňu samú. Čo sa ale toho druhého týka, či mám zlé svedomie? Mohla by som odpovedať: áno i nie.“
   „Nuž a odkiaľ si a kto je tá tvoja panna?“
   „Ach, naša panna, to je opravdový anjel.“
   „Ale jak sa volá, kde býva?“
   „Ach, my ďaleko bývame a moja panna sa volá Marienka. Ale všetko poviem veľmožnej panne potom, keď mi poviete, či tu býva vojvoda Tarnovský a či je uňho ešte mladý Tornally?“
   „Tornally!“ vykríkne Hedvika. „Žena, vrav, ty znáš Tornallyho?“
   „No, áno, poznám ho, veď som bola —“
   „Ha, už viem! Tvoja panna je Mária. Ona má Tornallyho rada!“ Pri tom sa líca Hedviky zapálily jak oheň, lež vzpamätajúc sa, pokračuje celkom mierne: „A ty prinášaš mladému pánovi odkaz, alebo snáď i ľúbostný list! Čo som neuhádla? Pravda, sa už stíska tvojej panne, že sa toľko v Poľsku zdržuje?“
   „Ach, veru sa nám všetkým stískalo. A ja i panna Marienka sa dosť za ním naplakala. A jakože by nie —“
   „Pravda, keď ho má rada!“
   „Ach, veď sa mali tak radi, kým sa spolu hrávali. A ja som sa nad tým tak tešila.“
   „Že sa niekedy zoberú a teba potom k sebe vezmú. Či som uhádla?“ hovorí Hedvika.
   „Ach, veď by mi to i pristalo!“
   „To si snáď len ty myslíš, ale mi už raz povedz, zkade si? Jako ťa volajú, aby som mohla mladému Tornallymu oznámiť, kto ho hľadal, a že si mu doniesla pozdrav!“
   „Teda Tornally tu nie je? Ach, tak som nadarmo tú cestu až z Muráňa sem konala!“
   „Čo, ty si z Muráňa?“
   „Ano, ja som Zuzka, pestúnka mladého Tornallyho i našej panny. Ale kam sa podel mladý Tornally, pre Boha, vzácna panno; veď celý Muráň na tom stojí, že sa jeho dedič nachodí v Tarnove.“
   Hedvika sa zamyslela. Nikdy si tak nepriala, aby Tornally neprišiel, ako teraz. Zuzke odpovedala len na každú jej tretiu otázku.
   „Starká moja,“ hovorila Hedvika a predošlá radosť zmizla z jej tvári, miesto nej usadila sa na jej tvári vážna prísnosť. „Tornally sa nenachodí v Tarnove. Mne nie je známo, kedy príde. Poď ale do nášho domu, môžeš tam počkať. Možno, že sa ešte behom tohoto týždňa vráti.“
   Sotva že to dohovorila, kráčala priamo ku palote, pokynúc nemo rukou, aby ju žena nasledovala.
   Zuzka si zhlboka vzdychla. Predošlý strach ju nechal a ona ticho nasledovala svoju veliteľku.

Návrat

   Bolo už po Turiciach. Okolie tarnovské bolo v plnej kráse. Lúčiny sa už pokryly zelenohodvábnymi poduškami, pretkávanými rozmanitou barvitosťou kvetov. Spev zádumčivých krakoviakov sa rozliehal po poliach, na ktorých pracovaly švárne Poľky. V diaľke vystupoval prach do výšky a onedlho bolo pozorovať, že bryčka uháňala po ceste. Pracovníci, zastaviac sa v práci, dívali sa v tú stranu, odkiaľ bryčka prichodila. Keď prišla bližšie, všetko ju pozdravovalo, znak toho, že nejaká vzácna osoba prichádzala, bo sa už dávno medzi domkami Tarnova stratila a preca oči mnohých sa obracaly v tú stranu, jako by ju ešte chcely videť. Nezdalo sa, že by sa mala bryčka zastaviť ani pri väčších, ani pri menších domoch. Jako i skutočne nezastala, ale ubiehajúc pomedzi rady nižších a vyšších domkov, uháňala v najväčšej rýchlosti, akoby mala ešte Boh vie akú dlhú cestu pred sebou.
   V prostriedku Tarnova vypína sa, jako kráľovna, krásna palota a nádherou nad všetky jej služobnice a nad všetky ostatné stavania, ktoré sa vôkol nej, jako jej poddaní rozprestieraly. Okolo paloty sa vinuly utešené sady ešte s krajšou záhradou, v ktorej tie najrozmanitejšie kvety v svojej nádhere túto veľmi okrášľovaly. Nádherná stavba paloty, to skvostné ozdobenie záhrady a sadov, poukazovaly na bohatého majiteľa. A skutočne: Tarnovský, ktorému tento palác i s okolitými osadami prináležal, bol bohatý. V sláve, nádhere a skvoste sa málokto vtedy mohol merať s týmto poľským vojvodom. Dvor, jeho bohatstvo, jeho moc bola každému známa – ale ešte známejšia bola krása jeho spanilej dcéry Hedviky. – Či mladí, či starí na pospol sa jej vnadám, jej spanilosti nevedeli vynadívať.
   Niekoľko sto krokov od paloty sa rozprestieral úhľadný rybník, s rozličnými výhľadmi na okolie ozdobený. Neďaleko od rybníka stál utešený letohrádok s pavlačmi. Na jednej z týchto pavlačí za husto tiahnucím sa zimozelom bolo pozorovať krásnu, asi 17ročnú devu. Jej tvár, nielen že bola krásna, ako madonina, ale ona mala pri svojej kráse ešte niečo inšie, čo ju milou, príjemnou, ba velebnou robilo. Jej čierne oči zdaly sa byť ako blesky, avšak ich pohľad bol jemný, zachvacující, jako tichý vývod červánok zore a jej hodvábny čierny vlas, ktorý jej splýval v bohatých vrkočoch po šiji, robil ju čarovnou sťa báječnú pannu slávských lesov. Slnko pieklo a ona krásna sedela tu v tôni brečtanu, jako rusalka v zeleni šumného lesa.
   Bola to Hedvika, dcéra Tarnovského, ktorá tu v dumách ponorená, Boh zná, čím sa zaoberala. Pred ňou ležaly papiere, na ktoré sa ona ale nezdala pozerať. Ticho bolo všade, bo ani vetrík nepodúval, že by listy stromu pohyboval. Dlho to, dlho trvalo, kým sa Hedvika prebrala zo svojho snenia.
   „Nešťastný Tornally!“ vzdychla si pekná Hedvika, keď sa prebrala zo svojho zahĺbania. „Ach, ale snáď ja som ešte nešťastnejšia! Teba možno ratovať, ale ja, ja som snáď stratená! Ty dôjdeš svojho cieľa, ale ja…“ v tom prestala hovoriť. „Oj, mne už ani mysleť nemožno na dačo podobného, ja som odsúdená boľnou cestou kráčať k svojmu cieľu. Kdeže je moja radosť, kde moje sny plné rozkoše, plné blaha na naše shliadanie – všetko zničené. Nešťastná žena! Prečo si ma vytrhla z mojich blažených snov, prečo si mi vrazila ostrú dýku do mojich ňadier, nedoprajúc mi viacej radosti? Ale načo sa tešiť, nač radovať? Či snáď preto, aby som tým väčší boľ, tým väčší žiaľ pocítila! Čím trň hlbšie viazne, tým väčšia bolesť; čím hrubší prút, tým sa ťažšie láme. Lež ten trň väzí už hlboko v mojom srdci a ten prút je mocný strom v mojej duši a preto: ranu hojiť i prút lámať, to bude ťažká práca!“
   Kto zná, či by Hedvika nebola i ďalej tak premýšľala, keby ju nebol vytrhol z myšlienok blížiaci sa hrkot voza. Bol to ten samý, ktorý sme sprevádzali pred chvíľkou do Tarnova. Vozík vošiel do sadovny a pred palotou zastal. Z neho vystúpili štíhle, pekne urastené osoby. Boli to mladí, asi dvacaťtriroční mladíci. Sotva bryčka zastala, obklopila ju hŕba služobníctva. Tichá palota premenila sa v hodovnú dvoranu. Všetko sa sbehlo dolu, všetko sa smialo, tešilo, šopkalo a Boh zná, čo hovorilo. Obidvaja mladíci sosadli razom s bryčky, jeden vpravo, druhý vľavo, tamten sa hneď do paloty poberajúc, tento sa ale po záhrade obzerajúc, i zdalo sa mu pri tom, že medzi stromami v diaľke pri rybníku zahliadol niečo. Chce volať na svojho súdruha, ale ten už zmizol na chodbe paloty. I on namieri teda svoj krok za ním. Skorej ale preca sa obzrel v tú stranu ku rybníku, kde sa mu pozdávalo, že niekoho uvidel. Obzre sa a zastane. Jeho sivé oko ho nesklamalo, on videl niekoho, snáď práve toho, koho si prvého žiadal v Tarnove pozdraviť. Po jeho bledej tvári sa rozliala spanilá červeň. Ale zdalo sa, jako by ho celá hbitosť razom opustila. Ani vopred, ani zpäť nevládal viacej, tak ho zjav Hedviky omámil, ktorá bola už dosť blízko neho, ale ktorá ho až posiaľ nespozorovala. To mu pomohlo z rozpakov. Vidiac, že ho deva nepozoruje, chytro zašiel za najbližší ružový ker, ktorý ho natoľko ukryl, že ho Hedvika nemohla spozorovať. Obíduc ker, išiel proste Hedvike v ústrety, ktorá bola síce pripravená na príchod vzácnych hostí, ale na nenadále prekvapenie, jako sa dalo pozorovať, ani najmenej. Objavenie mladíkovo ju veľmi prekvapilo. Kŕčovite stisla ruku jej podanú, jej oči zahorely ohňom, v ňadrách sa ale utajil hlboký vzdych.
   „Boh s pannou!“ pozdravil ju mladý muž. Nebolo však počuť žiadnej odpovedi z úst Hedvikiných, ba zdalo sa, že výraz jej tváre miesto radosti prejavoval odznaky hlubokého žiaľu. Na šťastie prišiel i druhý hosť, vedúc pod jedným ramenom starého Tarnovského, pod druhým ale jeho ženu, svoju matku. Obidvaja už vstupovali do vyšších rokov.
   Práve vhod prichodili, bo ináčej by Hedvika nebola mohla udržať slzy, ktoré sa jej v očiach počaly perliť. Teraz ale pustila mladíkovu ruku a bežala v ústrety druhému mladému hosťovi, ktorému vrhnúc sa na prsia, pustila sa do žiaľneho plaču. – Ale staručký Tarnovský i so svojou ženou srdečne sa vítali a pozdravovali s druhým hosťom.
   „Vítajte mi, moje deti. Chvála Bohu, že ste sa šťastlive navrátili,“ hovoril príjemným hlasom vojvoda. „No, poďte, budete nám rozprávať, čo a jako sa vám vodilo. Hneď i uvidíte, čo sa za obnovy s naším letohrádkom staly.“
   Jeho žena nič nehovorila, ale divila sa nad počínaním Hedviky, ktorá nevedela svoj plač utíšiť. Odišli.
   Čitatelia naši ešte ani neznajú s istotou, kto sú tí dvaja mladíci? Možno ale súdiť z toho prílišného behania služebníctva, ktoré zapríčinil príchod hostí, že sú to vzácni hostia. Áno, že sú to vzácni, to je isté, kto ale môžu byť, že ešte tak mladí a v takej vážnosti sa už nachodia u vojvodu. Vojvoda je síce prívetivý a úprimný ku každému bez všetkej pretvárky. Ale chovanie jeho proti hosťom je viac než prívetivosť, je to jako láska k vlastným deťom a jeho hostia sú i nie nik iný, ako jeho deti. Je to jeho syn a jeho chovanec, mladý Tornally.
   Radosť, ktorú ich príchod zapríčinil, jak u vojvodu, tak i v celom dome jeho, je takmer nie k opísaniu. Starý Tarnovský chodil s nimi, ukazoval, čo kde premenil, jaké okrasy dal porobiť kým boli oni preč. Mladíci sa tešili a všetko chválili. Len Hedvika sa zdala zamyslenejšou, nežli predtým. Od objavenia sa pestúnky Tornallyho v Tarnove málo kto ju videl tak veselou, jako predtým. Ale s návratom brata a jeho priateľa, zdalo sa, že všetká veselosť ju opustila. Keď spievala alebo hrala, bolo to vždy smutné a zádumčivé. Jej najmilšia pieseň bola, ktorú ju Tornally naučil:
   „Boly časy boly, ale sa minuly“ a keď bola samotná, tu si zanôtila: „Dolina, dolina,“ alebo:

     Nedobré to drevo,
     s ktorého list letí;
     nedobrá to ľúbosť,
     kde sa mieša tretí.

   Najradšej sa zaoberala s domácnosťou.
   Zo všetkých v dome Tarnovského bol ale najveselší mladý Tarnovský. Tornally, ač práve bol veselého ducha, teraz preca nemohol dákosi okriať.
   „Jano, Jano, ty si nepochopiteľný,“ hovoril raz mladý Tarnovský k Tornallymu.
   „Odpusť, braček, v tom máš pravdu: ja sa sám nechápem. Mne je tak úzko tuná, že tu nevydržím. Ja musím preč, musím preč.“
   „Čo – ty musíš preč? A už si sa natešil u nás? Či sa nepamätáš, čo si mi hovoril, kým sme boli v Krakove?“
   „Viem, viem! ale som sa sklamal!“
   „A tak teda, nie si spokojný s niečím?“
   „Sám so sebou – s ostatným ale všetkým. Ale musím, musím odísť. – Viac sa mňa ani nespytuj prečo? Hovorievam ti všetko, to ti ale nemôžem, nesmiem povedať. Časom ale možno, že sa to dozvieš.“
   Tarnovský sa ho viac nespytoval, ale odišiel. Cestou si však niečo nesrozumiteľného hovoril. Tornally zostal sám.
   „Podivín, veru podivín je človek a ja zvlášť,“ hovoril pre seba Tornally. „Obrazil som ho, je to na ňom zrejme badať. Musím ísť za ním, aby som ho udobril.“
   Nato soberúc sa, odišiel za Tarnovským.

Vojvoda Tarnovský

   Tarnovský, ač práve bol jeden z prvých vojvodov v Poľsku, jeho panstvá skoro najrozsiahlejšie, takže ho s hocktorým druhým mohol merať, ačkoľvek i skvelý dvor viedol, preca nebolo pri ňom videť tej pýchy a nadutosti, ktorú teraz pri hocktorom na oko bohatstvom oplývajúcom, v skutočnosti ale i hladom mrúcom zemanovi. Kým bol mladší, i on držal viac na svoju aristokratickú česť i so svojou vojvodovou, ale čím vyššie vstupovali obaja do rokov, tým viac z ich aristokratickej pýchy opúšťali, až konečne ju i zanechali.
   Vojvoda bol so svojou ženou jedna duša, nie tak jako dnes naši veľkí páni, kde pani žije osobite a pán tiež osobite, kde on má svoju a ona tiež svoju spoločnosť, ten v tejto a ona v onej sa zabáva a jeden o druhého sa málo starajú.
   Kto zná síce, keby vojvoda teraz žil, či by to tam tiež tak nešlo. Dosť ale na tom, vtedy to tak nebolo. Oni žili spolu. Vôľa jednoho bola vôľou oboch. Jeden bez druhého sotva chvíľu býval. Tak ich i teraz spolu vidíme. On sedí pri stolíku a fajčí zo svojej ľuľky, ona sedí pri ňom s druhej strany. Obyčajne i Hedvika bývala pri nich, teraz ale nie je prítomná.
   „Hm, hm!“ krúti vojvoda hlavou, „kamže si sa zamyslela? To si od Hedviky pochytila. I Tornally chodí od daktorého času, jako by mu nič nebolo po vôli. Najlepšie i ty ich nasleduj. Teba bude nasledovať syn a tak príde otec. To bude u nás potom veselo vyzerať.“
   „I ja sa toho bojím. A nerada som, že to tak ide. Neviem si ani domysleť, čo sa s tým dievčaťom robí? Predtým veselá, štebotavá, vždy sa tešila na bratov príchod: teraz sa ale ani nezasmeje, s bratom sa málo shovára a s Tornallym ani nehovorila.“
   „Čo tam po pletkách. O to sa ty netráp. Pohovorili si niečo, snáď sa poharkali a teraz sa trucujú. Či sa vieš rozpamätať, keď si ty trucovala a keď som si ja vtedy dovolil k tebe volačosi povedať? A udobrila a na jeho reči len hlavou pokrutila. Práve rozpáli. I tu to bude niečo podobného.“
   Týmto sa ale ani najmenej jeho žena neuspokojila a na jeho reči len hlavou pokrútila. Práve rozmýšľala, či má niečo povedať, v tom sa ale dvere otvoria a dnu vstúpi mladý Tarnovský. Na tvári mu bolo videť, že je nespokojný, že sa musí na niečo mrzeť.
   „Veď ja hovorím,“ vravel vojvoda, „že to pôjde jeden po druhom i že budeme hlavy svesovať, až sa odučíme naostatok hovoriť. Ký parom sa vám porobil? I dcéra i syn a mať i chovanec, všetko sa uťahuje, všetko mlčí; ja neviem, jak si to človek so zdravým rozumom môže vysvetliť. Všetko to chodí, jakoby so stratenou hlavou.“
   Vojvoda prestal hovoriť, na čo nastalo ticho. Až zase pretrhol tichosť on sám.
   „Nože mi už raz vysvetlite, čo sa vám porobilo, čo rozmýšľate?“
   „Či viete, otče, že Tornally chce odísť?“
   Otec i s matkou pozreli na syna, ktorý hovoril ďalej:
   „Jako ho ale na Muráni prijmú, keď sa tam chce odobrať, neviem. On mi síce nehovoril, kam chce ísť, len to mi riekol, že nás musí opustiť. Ale prečo, to mi nechcel povedať, udávajúc, že mi to povie neskoršie, alebo že sa toho sám domyslím. Ja som ho odrádzal na všelijaký spôsob, ale darmo. Kebych vedel, že nepôjde do Uhorska, nuž by ma to netrápilo. Ale tam je to teraz ešte vždy rozkvasené. Práva sa sám nedovoláš, jestli si ho nevydobyješ. Jako sme počuli, Bašo sa v jeho statky, nie čo plnomocník, ale jako majetník zapelešil. Miesto plnomocníka ostal zbojníkom, ktorý si privlastnil dedíctvo Tornallyho. Ale ani s tým ešte neni spokojný, lež zbíja, kde čo môže. Koľkoráz bol už i v Poľsku a jakej škody a zbojstvá tu porobil! Ja sa divím, že ešte i nás tu jeho lotri neprepadli. Izabella i Ferdinand sa vždy hryzú. Ani jeden nemá moci, aby pokoril buričov. Lebo pridá-li sa Tornally ku strane Izabellinej, pridá sa Bašo ku Ferdinandovi, sľúbi mu Muráň a tento ho bude napomáhať. A kto vie, kto môže zvíťaziť? To je neisté! Lepšie by bolo teda, keby Tornally čakal, až sa to všetko utíši.“
   „Syn môj!“ povie vojvoda, „na pokoj niet teraz žiadnych výhľadov. Turecko je na strane Izabellinej, väčšina velikášov uhorských prestúpila ku Ferdinandovi. Izabelle bude ťažko zvíťaziť. Ba jako chýry dochodia, počína jej stránka už veľmi klesať. Čo ale napadlo Tornallymu odísť, to neviem pochopiť. To mu asnáď len taká vôľa prišla; musíme ho lepšie oboznámiť s vecmi a on upustí od svojho zámeru. Mne ale o tom nič nehovoril.“
   „Mne sa vidí,“ pretrhne ho mladý Tarnovský, „že sa on hanbí zato, že sa v Uhorsku také skutky dejú. A najviacej to, že je taký jeho poručník. Musí to byť veľmi veľký divoch. Sestra mi rozprávala, že tu bola jakási žena. Hovorila, že je z Muráňa. Veď vy to musíte vedeť; bolo to pred niekoľko týždňami, keď sme mali prísť. Tá že rozprávala sestre o Bašovi. Medzi inším i to: že vypočúvala, jak sa Bašo kdesi rozprával so svojimi bratmi, ktorí mu radili, Tornallyho so sveta sniesť, keby si chcel statky svoje privlastniť. On síce tomu odporoval, ale že sa vyjadril v ten smysel, že on už má svoj plán. Na čom sa usniesli, to nevedela povedať. Chcela len s Tornallym hovoriť. Keď ale odchodila, prosila sestru na kolenách, aby nikomu neprezradzovala, že tu bola. Viacej povedať nechcela, ale prosila sestru, aby odovzdala Tornallymu akýsi lístok a riekla mu, aby sa pred cudzincami, ktorých nepozná, pre všetko, čo mu je milé na svete, chránil; aby sa na Muráň neodvažoval, kým mu to nebude oznámené jeho najúprimnejšími priateľmi, ktorí sa oňho starajú. – Sestra mu to všetko vykonala, jak jej to žena naložila. Od tej doby chodí Tornally jako bez seba. Vždy myslí na niečo, ale myšlienky jeho nemôže nikto uhádnuť. Ale dnes, snáď ani nechtiac, hovoril mi, že musí od nás. Ten divoký orientál, čo sa tu zdržuje, neľúbi sa mi od dajakého času, on vždy chodí lebo s Hedvikou, alebo s Tornallym. Kto zná, čo v ňom väzí. Či je to nie na ostatok i nejaký zlotvor poslaný od Bašu. Rozpráva vždy o Bašovi a všetko len pekné veci, ale my o tom počujeme vždy len opačné. Musíme dať naňho lepší pozor a Tornallyho všemožne zdržovať, aby od nás neodišiel.“
   „Mne sa samému Beji neľúbi,“ povie vojvoda. „Dvere mu ale nemôžem ukázať. Ale musíme pred ním varovať Tornallyho. Od nás nesmie odísť.“
   Pri všetkom tom vojvodová nehovorila ani slova. Ale tu i tu vykradol sa z jej ňadier hlboký vzdych a jej oči sa sperlily slzou viackrát. Vojvoda so synom sa radil ešte, čo by mohli konať k prospechu Tornallyho, v tom ich podporovala i vojvodová, ktorej najviac na srdci ležalo, aby sa Hedvika vyliečila z jej zádumčivosti.
   Príchodom Bejiho bola síce Hedvika veselšia, avšak bolo to len jak sa hovorí na oko. Alebo jak si naše dievčatá spievajú:

     „Spievam si ja, spievam, veselou sa byť zdám,
     ale nikto nevie, jaký žiaľ v srdci mám.
     Ústa mi spievajú, očká sa mi smejú,
     ale od srdiečka slzy sa mi lejú!“

   Veršíky tieto sa celkom srovnávaly so stavom Hedvikiným. Jako by jej boly vyňaté z duše. Ona sa tešila, ona bola veselá, keď s ňou Beji chodil, keď s ňou hovoril. Celá jej radosť bola len zdanlivá.
   Odkedy sa zahostil Beji u Tarnovských, málokto sa s ňou shováral, jeho vyjmúc. Beji viedol i s Tornallym časté rozpravy, ktoré však Tornallymu neboly milé; on sa obyčajne utiahol. Mal akúsi nechuť proti nemu, zdal sa mu byť známym, ale sa nevedel rozpamätať na neho. Jeho antipatia proti nemu siahala tak ďaleko, že sedával celé dni vo svojej chyžke, aby sa s ním nemusel sísť a keď videl, že sa nemá vôľu tak ľahko odsťahovať od Tarnovských, umienil si, že sám odíde. Či skutočne práve len preto chcel odísť, nemáme práva posudzovať ho, možno, že sa niekomu to bude pozdávať podivným. Nám ale neni viacej známe, lebo keď sa ho mladý Tarnovský neústupne spytoval:
   „Prečo chceš odísť?“
   „Pre Bejiho!“ bola krátka odpoveď. „Ja ho nemôžem vystáť, preto musím odísť.“
   Darmo ho prehovárali, že však Beji tu nebude bývať, že skoro odíde; na to všetko on nedbal. Stál vždy na svojom, od čoho ale na žiaden spôsob nechcel upustiť od tedy, čo mladý Tarnovský od neho odišiel namrzený; on sa za ním vybral do záhrady, kde sa nazdával, že sa s ním síde. Ale sklamal sa. Ale miesto neho videl niečo inšieho. Miesto priateľa našiel svojho nepriateľa. Bol tu Beji, ale nie sám: bola tam i Hedvika. Tak sa zdalo, že sa dobre zabávajú, bo ani nepozorovali prichodiaceho.
   „Tým lepšie,“ pomyslel si Tornally. „Nebudem museť sa ani s ním, ani s ňou shovárať.“ A išiel na druhú pešinku, ktorá viedla ku letohrádku. Práve išiel popri nich, keď Hedvika hovorila:
   „A čo by si z toho mal, keď ti poviem, že nie?“
   „Odpustíte mi to panno, ja čítam opak vo vašich očiach, ktoré mi prezradzujú, že ho ľúbite. Áno, ľúbite ho,“ hovoril tázajúcim hlasom Beji, pozorujúc pri tom pilne Hedviku, ktorá o niečom premýšľala a nič neodpovedala.
   „Vy neráčite odpovedať, vzácna panno. Povážte ale, že od vašej odpovede mnoho bude záležať. Moja spása a život.“ – Ďalej, jako by sa bol vzpamätal, nič nevravel. – Hedvika sa ho zdala nepočúvať.
   „Smilujte sa, milostivá panno, ráčte rozhodnúť,“ hovoril zase Beji, keď mu Hedvika ani teraz neodpovedala. A čakal dychtive na rozhodnutie; podobne i Tornally zastaviac sa, netrpezlive očakával, čo odpovie Hedvika. Beji sa ale priblížil k nej, chcel ju chytiť za ruku, ale ona ustúpila.
   „Jasná, veľmožná panno,“ povie Beji. – „Áno lebo nie?“
   „Áno, ľúbim!“ povie Hedvika a červeň pokryla jej líca.
   „Ľúbite?! Ona ho ľúbi!“ – Bolo razom počuť a z dvoch ňadier vinul sa hlboký vzdych.
   Slová Hedvikine preletely jeho ňadrá jako strely. Tornally viac nepočul, nevidel, necítil – jako by ho boly opustily všetky smysly. Ani nevedel, ako sa dostal do letohrádku. Nohy ho tam niesly bez jeho vedomia. Tu sa složil na pohovku. Vtedy v celej jeho duši len tie slová sa opakovaly:
   „Ona ho ľúbi!“ Hedvikine slová: „Áno ľúbim!“ jako oheň pálily ho na duši.
   „S Bohom Poľsko! Môj úkol je tu dokončený! Ale kam?“ hovorí sám k sebe, „kam pôjdem? Domov mi je zatvorený. Kto zná, či tam mám priateľa? Otče môj! Tí, ktorým si nechal svoího syna, zradzujú mňa i teba. Tvoj syn musí žiť z milosti druhého, bo jeho vlastný spôsob žitia mu je špatne odňatý. Oj, Moháč, Moháč, kedy sa zahoja tie rany, ktoré tam boly zadané státisícom?“
   Dlho a všeličo ešte hovoril Tornally až sa oddal dumaniu, v ktorom Snilko padnul na jeho oči a on usnul sladko.
   Bejimu tiež neprišiel nikdá snáď tak vhod vojvoda jako teraz. I Hedvike to bolo po vôli. Kým sa vojvoda s Bejim shováral, Hedvika sa vzdialila od nich, kráčajúc tou istou pešinkou, ktorou pred chvíľkou Tornally. O chvíľku zastala v letohrádku, kde odpočíval Tornally v náručí príjemného sna. S jakýmsi boľom, ktorý sa nedá vysloviť, spočívalo jej krásne oko na tvári spiaceho mladíka, na ktorej sa zdalo, že obletuje ľahký úsmev. Hedvika sa nezdržala, aby sa k nemu bližšie nepriblížila. Jako tôňa poľahunky príduc, zastala si pri jeho hlave, dívajúc sa do príjemnej tvári, jakoby z nej chcela tajomstvá čítať a prv než by bola odišla, naklonila sa nad ňu a jej pery, jako vetríček dotkly sa pekného čela Tornallyho. Jej líčka sa zbarvily, stiesnené ňadrá sa naplnily divným pocitom, jej dych sa zastavil, oči jej iskrily, že nevidela ani napred ani nazad, a len náhodou sa dostala na svoj obľúbený altan, do tône svojho obľúbeného brečtanu. Sem príduc, jako by jej centy boly so srdca padly, vzdychla si hlboko, s očí vyprúdil bohatý prúd krišťálov, čo uľavilo jej stiesneným ňadrám.
   Tu dumala pekná Poľka, – dumala a v duši svojej si stavala krásne svety budúcnosti. Ale kto uhádne dumky švárnej dievčiny, kto nahliadne do tých tajných plánov, ktoré si deva tvorí vo svojej samote, jestli len ona sama tieto pred svetom neodhalí. Ale nie, to ťažká vec! Keď všetko, tedy aspoň to žiadna neprezradí: to je tajomstvo, ktoré svet zvedeť nesmie; to je svätina, ktorá by bola urazená už tým púhym odokrytím. Čo Hedvika vtedy dumala, to nám nemožno vedeť – ale hádať slobodno každému. Či ale niekto práve uhádne, o to sa žiadna nestará. To je jej jedno: nech si myslí, kto čo chce: ona si tiež svoje myslí. Na čo Hedvika myslela, nehovorila. Keď by nám ale otázku predložila na hádanie: čo by sme riekli? „Na Tornallyho“ istotne všetci by sme odpovedali.
   „Na Tornallyho“ a či možno na neho mysleť a pri tom si ho nevšímať, jak to robila Hedvika? Divné je srdce, divné sú túžby jeho a tajnosti často nepochopiteľné! Hedvika sa vyhýbala Tornallymu, ale si ho preca všímala. A jako všímala, to sme v letohrádku pred chvíľkou videli. Ale to je už raz povaha devy, že ona vždy opak toho dáva na javo, čo sa v skutočnosti nachodí v jej tajných ňadrách. Bolo to i s Hedvikou podobne; ona nechcela svoje myšlienky odokryť nikomu: ona si na oko nevšímala Tornallyho. A Tornally? A snáď sa niekto spýta: „čo ten robil?“ Nie súc si vedomý, prečo s ním Hedvika tak zaobchodí, trápil sa nad tým dlhší čas, mysliac si, že sa snáď Hedvika časom zmení vo svojom chovaní, ale darmo čakal! Čo si raz Hedvika umienila, toho sa verne pridŕžala. Čo on vidiac, že všetko čakanie je bez prospechu, čo deň bol smutnejší. Všetko ho mrzelo, až si umienil opustiť dom Tarnovského. Dvacaťštyri roky mu už minuly, myslel si, že prevezme svoje dedictvo, ktoré sa doteraz nachodilo v rukách Bašových. Ale prečítajúc list, ktorý mu bola Hedvika od Zuzky doručila, upúšťal od svojho úmyslu. Na to ale prišla nešťastná náhoda a ešte nešťastnejšie slová, ktoré hovorila Hedvika Bejimu. „Ona ho ľúbi!“ vždy mu to v ušiach znelo, „ja musím, musím preč!“ A kto zná, keby Beji na tretí deň nebol odišiel, či by bol niekto býval v stave prehovoriť ho, aby zostal dlhšie.
   Pozrime sa len na Bejiho, jako tomu padla Hedvikina odpoveď? Jestli Tornally nebol s odpoveďou spokojný, Bejiho istotne tiež tak zarmútila, jestli nie väčšmi. Viac nemal stania a žiadal hneď o prepustenie vojvodovo, ktorý čo aj hosťov rád videl, Bejiho preca veľmi nezdržoval.
   „A kam mienite teraz?“ spytoval sa ho vojvoda, keď počul, že chce odísť.
   „Kam inam, jako na Muráň!“ hovoril s akýmsi hlasom žiadostivým pomsty. Hneď ale, jako by sa chcel opraviť, začne lichotiacim hlasom:
   „To jest, chcel som povedať, že zrovna pôjdem do Uhorska, ak mi to bude čas dovolovať, navštívim i splnomocníka mladého Tornallyho.“
   Vzpurný hlas Bejiho ale neušiel pozornosti vojvodovej, bárs to i na sebe nedal znať: i pokračoval ďalej:
   „Teda na Muráň? To pozdravíte Bašu a poviete mu, že dedič muráňský sa v dosť krátkom čase na Muráň nevráti, snáď i s nejakou dedičkou, aby mu tým väčšiu radosť spôsobil.“ Pri tom pozoroval pilno tvár Bejiho, po ktorej bolo pozorovať akési divné šklbanie nervov.
   „Z toho sa istotne veľmi poteší Bašo a bude vám za to povďačný!“ hovoril Beji a ústa jeho prebehol sarkastický úsmev. „Obzvlášte ale, keď takú bohatú nevestu dovedie!“ pri tom pozrel zvedavo na vojvodu.
   „Kto vie, či sa mu práve bohatá zaľúbi? On ešte nespomínal žiadnu.“
   „Keby sa mu bohatá neľúbila,“ skočí mu do reči Beji, „to by chudobných dosť našiel i v Uhorsku.“
   „Milý môj Beji, nezáleží to vždy na bohatstve.“
   „Rozumie sa, že keď je pekná a bohatá k tomu, že to má prednosť. Som ale presvedčený, že Bašo s vašou voľbou, vojvodo, bude spokojný.“
   „S mojou voľbou, ha, ha!“ zasmial sa z chuti vojvoda, „veď sa ja ženiť nebudem a podobne si ani voliť žiadnu nemôžem.“
   „No, ale ja myslím, že ste vy ráčil Tornallymu určiť niektorú z tých mnohých krásnych a bohatých slečien poľských.“
   „To sa nedá určiť nami, to Boh ustanovil!“ povie vojvoda.
   Beji chvíľu mlčal, potom ale obrátil reč na druhé veci. V jeho duši ale bol veľký nepokoj. Na inšie myslel a inšie hovoril. Dosť dlho ešte hovorili spolu s vojvodom, kým sa nerozišli.

Zločin

   Ku zvykom mladého Tornallyho patril i ten, že každý deň buďto sám, alebo so svojím priateľom Tarnovským chodieval do sadov, ktoré sa široko rozprestieraly a s najbližším hájom v okolí boly v dosť blízkom spojení. Na týchto prechádzkach, jestli sa nestretol, istotne aspoň zďaleka videl krásnu Hedviku. Ale od tých čias, čo Hedviku v záhrade v rozhovore s Bejim vypočúval: prechádzky jeho vystaly. Premena táto bola nápadná a to tým viacej, že sa zo svojej svetlice ani na krok nevzdialil. Keď sa ho jeho priateľ spytoval, prečo nechodí od dvoch dní na prechádzku, hovoril:
   „Kým je tu Beji, nevyjdem nikam. Nerád by som sa s ním ešte niekde sišiel!“
   Keď mal Beji odísť, urobil sa chorým a zakázal sluhovi, aby žiadneho nepúšťal k nemu okrem mladého Tarnovského. Darmo sa snažil Beji odobrať sa od neho, darmo niekto k nemu prísť, každý musel opätne odísť. Sluha rozkaz prísne zadržal, bo i vojvodovi, ktorý chcel k nemu, to zamedzil, reknúc, že mladý šľachtic spí.
   Jednanie Tornallyho bolo jeho priateľovi tajomstvom, ktorý si ho dľa svojho domnenia vysvetľoval, ale ostatní v zámku držali ho za nebezpečne chorého.
   Sotva ale, že Beji zámok opustil, opustila i choroba Tornallyho a on dľa svojho zvyku prechádzal sa po tých istých, žltým pieskom vysypaných chodníkoch v záhrade i v sadoch, lenže sa viacej nežli predtým varoval stretnutia s Hedvikou.
   „Čože sa ti to stalo Tornally,“ spytoval sa ho vojvoda, keď ho raz na jeho prechádzke stretnul. „Ty si od ktoréhosi času celkom zmenený, celkom druhej povahy. Všetci sa na teba v dome sťažujú, že žiadnemu nedôveruješ!“
   „Ba, že nedôveruje,“ dosvedčila Hedvika, ktorá pri otcovi stála. „Keď bol chorý, ani len žiadneho k sebe nechcel pripustiť. Ja bych ho vtedy bola tak rada navštivila, ale jeho sluha nechcel ma za svet dnu pustiť, ačpráve brata dnu pustil.“ Tu pozrel bokom na Tornallyho, ktorý s hlavou sklopenou pred nimi stál a ich výčitky s pokorou načúval. Čo vidiac Hedvika, tiež oči sklopila a po tvári jej rumenec prelietnul, bo Tornally hlavu povznesúc, chcel niečo povedať. V tom ale ich oči sa stretly a reč jeho mu uviazla v hrdle.
   „To samé i mňa stretlo,“ hovoril vojvoda. „Preca by mňa to ale tak nemrzelo, ako to, že si nás chcel opustiť beztoho, že by si sa bol so mnou poradil. A či ty vieš, v jakom stave sa Uhorsko nachodí teraz a tvoje statky, ktoré – —“ ďalej nemohol prehovoriť, bo ho v reči pretrhol Tornally.
   „Viem!“ bola odpoveď jeho, „a práve preto som chcel odísť, aby som v tej veci mohol niečo urobiť.“
   „A či si to dobre povážil, že v týchto okolnostiach mladému šľachticovi jako si ty, nielen že veľké nebezpečie, ale snáď i skaza hrozí. Či ty môžeš vedeť, ktorá stránka zvíťazí, abo ktorá padne? Jednej z nich sa pridáš a kto ti za to stojí, že tej pravej?“
   Tornally mlčal a kráčal ani sám nevediac jako po druhom boku vojvodovom, ktorý mu ešte mnoho všeličoho napovedal a jeho cestu mu celkom z hlavy vyhnal, takže by viac na ňu snáď ani nebol pomyslel, keby sa nasledujúce nebolo pridalo o pár dní neskôr.
   Tornally ako obyčajne vyšiel niekoľko dní pozdejšie na obvyklú prechádzku, na ktorej sa od tedy, čo mu vojvoda jeho odchod z hlavy vyhnal, vždy s Hedvikou sišiel, s ňou sa shováral a keď jej ihneď celkom nedôveroval – čo ju náramne mrzelo – preca ju to tešilo, že sa jej Tornally tak nevyhýba, jako predtým. Hedvika i Tornally zanechávali svoju melanchóliu a čo deň boli veselší a ich rozhovory a chovanie vzrastalo na dôveru.
   „Povedz mi, Tornally,“ hovorila k nemu Hedvika, ktorá sa s ním v ten deň v letohrádku sišla znenadania, „čo sa pánu vtedy a vtedy,“ menujúc pri tom i deň i čas, „keď pán tuná tak sladko odpočíval, snívalo pekného?“
   Tornally sa zamračil. Bolo pozorovať, že mu tá otázka nie je vhod.
   „A prečo sa pýtaš, najjasnejšia panno?“
   „Preto, že som pána tu našla a pozorujúc pána, tak sa mi zdalo, jakoby sa pán usmieval. Či sa pánovi nesnívalo o Marienke, už si si na ňu dávno nespomenul. Však ja to dobre viem, že keď pán od nás chcel odísť, bolo to len jej k vôli. – No pravda sa pánovi o nej snívalo i pre ňu chcel od nás odísť? Uhádla som?“ spytovala sa šelmovsky kukajúc na Tornallyho Hedvika.
   Tornally, ktorý nebol na tieto otázky pripravený, zdal sa trochu rozpakovať, čo keď Hedvika spozorovala, tým väčšiu radosť z toho mala, a žiadala odpoveď.
   „Áno, panno Hedviko, snívalo sa mi niečo, ja už ani sám neviem čo: len to viem, že to nebolo s Marienkou. Bol som šťastný, ale len do tedy, kým som sa prebudil.“
   „A či by sa mi pán nezdôveril so svojím snom, nakoľko si ho pamätáš?“ hovorila trochu váhavo Hedvika.
   „Poviem, veľmožná panno, ale jestli smiem prosiť, vyjdime si do sadov, ukážem panne i miesto, na ktorom sa môj sen dial. Jestli ale skutočne žiadaš, abych svoj sen rozprával: či by som chcel pannu tiež o niečo žiadať?“
   „Dôvera za dôveru,“ znela odpoveď panny.
   „Dobre, panno Hedviko, dôvera za dôveru. Poďme teda do sadov, jestli tvojej milosti ľúbo!“
   „Poďme!“ povie Hedvika a spolu vyšli z letohrádku.
   „Ale veď mi pán ešte ani svoju žiadosť nevyjavil, ktorú mám splniť,“ hovorila Hedvika. Práve prišli na to miesto, kde sa Hedvika s Bejim pred dvoma týždňami shovárala. Tornally zastal. „Máš pravdu, jasná veľmožná panno,“ a jakoby sa rozmýšlal povie: „Dôvera za dôveru panno! Či sa pamätáš, s kým si sa tu, panna, pred dvoma týždňami shovárala?“
   Tvár Hedvikina sa zapálila, pred očami sa jej robily kruhy, zdalo sa jej, že sa zem pod ňou borí. So sklopenou hlavou kráčala zase ďalej popri Tornallym, ktorému sa tiež hlava krútila a spozorujúc nesnádze, do jakých priviedol Hedviku, začal si robiť výčitky, že sa mohol spýtať a prísť na niečo takého. Chvíľu mlčal. Potom ale rečie:
   „Odpusť, jasná veľmožná panno, nechcel som pannu uraziť, ale…“
   „Viem“, pretrhla ho Hedvika, „chcel ma pán upozorniť, aby som bola druhý raz opatrnejšou. Ďakujem pánu! Pán ma vtedy vypočúval?“
   „Boh chráň, panno Hedviko, nepočúval som; šiel som náhodou do letohrádku. Panna tu stála s Bejim, ponorená v dôvernom rozhovore, že ani nespozorovala, keď som okolo vás prešiel. Čo ste hovorili spolu, to neviem, ja som zo všetkého, čo sa pamätám, len toľko začul, možno že som zle počul, tak sa mi pozdávalo jako tvoj hlas, že panna Hedvika hovorila: „Áno, ľúbim!“ viac nič neviem.“
   Pri tých slovách Hedvika sa hneď zapýrila, hneď zase zbledla. Nevedela viac ani hovoriť, ani ukryť svoju rozpačitosť. Tornally to dobre pozoroval a hovoril, chtiac ju vyviesť z rozpakov:
   „A že ma panna Hedvika ráčila s Marienou škádliť, dovolil som si ja tento žart, že som pannu, jako panna mňa, tiež podobným spôsobom chcel pokúšať. Pri čom som tie slová „ľúbim“ a „áno“, ktoré dľa počutia som sa nazdal, že panna hovorila, neznajúc ale na koho vlastne, alebo na čo ich vzťahuje; chcel som, jak hovorím len žartovne, na Bejiho poťahovať, čo asi na to ráčiš povedať.“
   Hedvika si oddýchla, jako čo by jej centové ťarchy s ňadier dolu sňal. Ale jej vzdych zdal sa, že celú tú ťarchu na Tornallyho preniesol.
   „Tak mi to pán len chcel odplatiť, čo som mu ja požičala. Mne sa to ale nezdá, že to vlastne bola panská žiadosť.“
   „Áno, veľmožná panno, tá bola. Lenže som ju chcel v tom smysle panne dobrodejke predniesť, aby si ten dôverný rozhovor s Bejim, nakoľko sa pamätáš, ešte raz opätovala.“
   „Ako to môže byť, že pán chcel rozhovor žiadať, keď počul len dve slová?“
   „Práve tie mňa robily zvedavým, že som nevedel, ba doteraz neviem, na koho alebo na čo sa vzťahovaly.“
   „A pán ich na čo vzťahoval?“ spýta sa ho nespokojne.
   „Ja – ja – panno —“ hovoril drkotavo, neznajúc čo má odpovedať – „ja som ich —“
   „Nuž, čo že?“
   „Na Bejiho!“
   Hedvika nič neriekla: okolo jej malinových úst prelietol ľahunký úsmev. Tornally tiež mlčal. Spokojnosť, ktorá sa u Hedviky zase uhostila, nezdala sa mu byť na mieste. On hľadal rozpačitosť, ako predtým, ba snáď ešte väčšiu, ale videl, že sa teraz prerátal. Medzitým prišli už skoro na kraj sadov, kde sa s hájom spojovaly, keď mlčanie Hedvika pretrhla:
   „Či skoro prídeme na javište pánskeho sna, pán Tornally?“
   „Sme tu, tu, panno!“ znela odpoveď Tornallyho.
   „Teda tu to bolo,“ pozrúc svojím prenikavým okom na neho, spytovala sa sladkým hlasom Hedvika. „To musel byť romantický sen, v tak romantickom položení!“
   „Veru román, a nič inšieho,“ doložil Tornally a ponúkol Hedviku, aby si sadla na pažiťovú pohovku, ktorá sa tu nachodila. Okolo nej boly zasadené kvety, zo dvoch strán stály po troch gaštanoch, medzi nimi sa rozkladala košatá lipa a pod ňou kamenný stôl. – Hedvika si sadla. Tornally popri nej a dívali sa do poľa, ktoré sa rozprestieralo pred nimi a v myšlienkach ako by boli zabudli na rozpravu a tu i tam mlčky spočívalo oko devuškino na krásnej tvári šuhaja, ktorému sa zdalo, že je blaženým, keď môže popri tak krásnej deve oddať sa chvíľku svojim dumkám. Ale všetka blaženosť zmizla s jeho tváre, keď pomyslel na Bejiho a na slová Hedvikine.
   Podobne sa viedlo i Hedvike. I ona sa cítila byť blaženou, celý svet by bola dnes vyobjímala. Nádej, že ju Tornally preca ľúbi, ožívala v jej duši a staré blaženosti, ktoré si kedysi maľovala vo veterných zámkoch, zdaly sa jej čo deň vždy viac a viac uskutočňovať. Keď ale pomyslela na tú starkú, ktorá jej o Tornallym a Mariene toľko rozprávala, prišlo jej na um vždy to príslovie „Stará ľúbosť neplesnivie“ a vtedy sa smútok rozlial po jej tvári. Pozrela na Tornallyho, ktorý pozoroval pilno každé jej hnutie a zdala sa robiť si výčitky, ba sa i zasmiala nad svojou mysľou, že na dačo podobného mohla mysleť. A jaká je ona detinská ešte.
   Tu pocíti jemné stisnutie ruky, ktorá spočívala v ruke Tornallyho. Jako mluno prebehnul ju stisnutím ruky, jakýsi rozkošný pocit, ktorý ju k Tornallymu natoľko pútal, že nemohla odolať, aby sa k nemu bližšie nenaklonila a ani sama nezvedela, len keď jej hlava spočinula na jeho ňadrách.
   „Oj, ja blažený! Môj sen sa splnil!“ Pri tých slovách Hedvika sebou trhla, chcela utiecť, ale darmo! Nohy ju nechcely poslúchať a ona klesla zpäť do náručia Tornallyho.
   „Tornally! prečo ma týraš!“ zvolala deva a skrývala perliace krišťály, ktoré jej padaly z očú. Prečo ma nenávidíš? Či je to tvoje srdce zo žulovej skaly, jako skalistý tvoj Muráň, o ktorom vravíš, že je nedobytný. A či že srdce nemáš, že ma necháš trápiť sa. Znič ten kvet razom, povrhni mnou, ale ma netýraj. To vieš, že ťa ľúbim, tys mňa vypočúval, ty si nesníval, bo to skutočnosť bola. Prečo nekarháš zjavne moju netečnosť, ktorej som sa dopustila, prečo vymýšľaš sny? Povedz, že ma neľúbiš, všetko, všetko povedz, len ničoho neskrývaj. Ach, ja nešťastná dievčina!“
   Tornally stál ako bez seba. Každé slovo mu odumrelo na ústach. On to všetko považoval za druhý sen.
   „Je to možné, je to pravda Hedvika? Pre Boha, vzpamätaj sa! Čo si to riekla? Ja ti nerozumiem!“
   „On mňa neľúbi a preto ma nerozumie,“ hovorila vo veľkom žiali a chcela sa vyslobodiť z náručia, do ktorého ju silne ovinul Tornally.
   „Ľúbim Hedvika, ľúbim! Ale či ty neľúbiš Bejiho?“
   „Bejiho?“ opakovala s udivením deva; „ja Bejiho? – Tornally, ako si na to prišiel? Ha už sa pamätám z mojich rečí, ktoré si zle počul, alebo zle rozumel. Ale, či ti to ešte opakovať, že ťa ľúbim. Ty mi neveríš?…“
   „Verím ti, duša moja! lež ver i ty mne: i ja ťa ľúbim, ľúbim, krásna deva; – oj, ja šťastný, že ťa môžem ľúbiť a šťastnejší tisíc ráz, že som od teba ľúbený!“
   Sotva dohovoril, zahvízdalo niečo povetrím; Hedvika vykríkla, siahla si k srdcu, kde ju niečo zabolelo a zďaleka bolo počuť divoký smiech, ktorý sa strácal v háji. Hedvika krvácala z ľavého boku, Tornally to nezbadal. Jeho ruka, ktorou objal Hedviku, bola šípom prehnaná, ktorý i Hedviku poranil, ale druhý šíp uviaznul v gaštane.
   „Prekliata zločinecká ruka!“ vykríkol Tornally, vytrhol šíp z ruky, opustil Hedviku a bežal v tú stranu, z ktorej mu dochádzal k ušiam divoký smiech. Keď sa na Hedvikin výkrik sišli k nej sluhovia, našli ju v mdlobách. Každý myslel, že je zavraždená, že už viac nežije, pretože jej krv uchádzala práve od srdca. Ako mrtvú odniesli ju do paloty. Že jej objavenie v tomto stave vzbudil úžas, to si každý môže domysleť. Šípy, ktoré na mieste činu našli, boly šípy mladého Tarnovského. Tarnovský zmiznul. Tornally sa tiež nevrátil. Ľudia rozprávali, že videli Tarnovského ešte s niekým v háji a okolo sadov prechádzať sa. A pretože deň predtým mal s Tornallym hádku, čo sa nikdy nestávalo, uzatvárali mnohí, že sa chcel pomstiť nad ním, že sa ale minul cieľa a poranil sestru a mysliac si, že ju zavraždil, dal sa na útek. Niektorí udávali s istotou, že to nik iný nebol, ba dokazovali, že ho na vlastné oči videli, keď sa tam skrýval i keď utekal pred Tornallym. Ale kam sa podel, nevedel nik povedať. Prešiel deň i dva týždne a o ňom ani o Tornallym ani chýru nebolo počuť.

5 Mariena

   „Povaha človeka mení sa každých sedem rokov,“ vzdychla si Zuzka súc o samote, „čo sa ale Bašu týka, ten jak sa raz zmenil, vždycky tak zostáva.“ A Bašo sa i skutočne nezmenil veľmi, leda, že sa lakomejším a divokejším stával. Ako Bašo, tak bol i život na Muráni. Shon sberby vždy trval a keď i prestal, trvalo to len dotedy, kým sa sberba neodstránila na lúpež. Plakala Rimava i s jej dolinou a Vzdychavka plná žiaľu vlievala sa do Muráňky zarmútenej, lebo zo šumných lesov číhaly strach a hrôza. Úbohý ľud sa tešil: „Však dá Boh, že sa to premení.“ „Dlho to trvať nemôže!“ vravely staré babičky, „Boh sa nebude môcť na to dívať.“ Ale prešiel rok, prešiel i druhý, i tretí a tak to i ďalej išlo: časy sa nemenily, zbojstvo sa rozmáhalo a ľudia neboli viac ani životom istí. Ľud už pochyboval, že sa to zmení. „Zlé semeno, tak ľahko nevyhynie,“ vraveli ľudia, na čo druhí: „Ej, horkáže nie. Ale človek musí vedeť, ako ho má kynožiť. Pominie ono i toto zbojstvo, nech sa len do krajiny pokoj a poriadok umiesti!“
   „Hm, veď je to, ale to hneď nebude. Jazvec nevylezie tak ľahko z diery a chytaj ho v nej. Čo urobia zbojníkom muránskym, keď sa do hradu zatvoria?“
   „Jazvecovi ľahká pomoc i rada, ten sa vyleje – podobne i s Muráňom to bude,“ hovorili druhí. „Veď Bašo nebude už dlho pánom, bo mladý Tornally prevezme už skoro svoje dedictvo. Divné je to ale s tým pánom, že o ňom nič nepočujeme. Bol by už i čas, aby domov prišiel, veď už veru bude dospelý. Na ostatok Boh zná, čo sa s ním porobilo, kto zná, kam ho ten Bašo sprevodil?“
   „Divno, veru divno je to,“ krútil nejeden hlavu nad tým keď prišla reč na mladého Tomallyho, čo sa nezriedka stávalo.
   Poddaní Tomallyho boli mu oddaní a preto často ho spomínali a všeličo znali o ňom jeden druhému povedať. Bašu ale nenávideli a keď počuli od Kováča, abo Zuzky, ktorí sa k nim zo zámku tu i tu pridružili, že chce Bašo svoju Marienu vydať za Tornallyho, zamračili svoje tváre, jak by im to nebolo po vôli. A preca ju mali všetci radi, všetci ju považovali za zosobnenú dobrotu. Keď Mariena sišla niekedy do Muráňa, všetko sa tešilo, všetko sa k nej tislo. Deti ju maly rady, bo ona im vždycky buď sama niečo priniesla, alebo po Zuzke posielala. Jestli komu chybovalo, niečo na živnosti a ona sa to dozvedela, hľadela každému odpomôcť vzdor tomu, že jej to bolo častokrát ťažké a stálo ju to sebazaprenie vyžiadať niečo od otca. A keď sa jej niekedy podarilo niečo vykonať pre dobro ubiedených, nečakala nikda na chválu.
   Dobrá bola Mariena a preca pri tom všetkom, že ju i radi mali, neradi počuli, keď sa hovorilo, že si ju Tornally vezme, že im bude paňou.
   Bolo to raz v nedeľu, keď prišiel Kováč dolu do dediny, kde bola pod lipami sídená skoro celá dedina Muráň. Mládež sa zabávala po pažiti, starší sa ale shovárali, alebo sa prizerali na hry. Sotva ale spozorovali Kováča, išli mu niektorí naproti a uvedli ho do kola, aby im rozprával. Po všeobecnom pozdrave z jednej i z druhej strany, keď sa pospytovali jak sa ktorému vedie, sú-li zdravi všetci doma, čo robia, prešla reč i na panstvo. Avšak všetci hovorili obozretne, bo sa báli, aby ich nik neprezradil: bo beda tomu, kto by sa len slovom bol opovážil zavadiť o panstvo nejak urážlive; toho by správca Muráňa keď nie celkom, teda z polovice umučil, že by zostal na večné veky žobrákom. Čo kto hovoril prísnejšie, abo nepriaznive o činoch panstva, robilo sa to medzi tymi najdôvernejšími. Preto i teraz reč nezačali poddaní, ale sám Kováč. Oni sa síce neobávali a neskrývali nič pred Kováčom, bo poznali samojediného na zámku, ktorý s Bašom nesúhlasí a divili sa len nad tým, že ho Bašo čo svojho protivníka už dávno nevyobcoval zo zámku, jako to urobil ostatným priateľom Tornallyho, okrem Kováča a Zuzky.
   „To je výskanie zas tam hore!“ hovoril Kováč, „neviem, veru neviem kedy bude tomu koniec? Tí lotri zase vyrabovali jeden kostol. Strieborné pokále, tuším jeden je zlatý z nich, vyrabovali z rima-brezovského kostola. Ja som sa tešil, že príde mladý Tornally už onedlho domov a že urobí tým lúpežiam koniec, ale jako počuť, nehodlá toho roku prísť. Nedávno prišiel Beji z Poľska, kam ho Bašo vyslal, neviem k akému účelu, ten rozprával, že je chorý. Keď vyzdravie skoro možná, možná že nás navštívi i so svojou nevestou. Má to byť, jak hovoril, veľmi krásna kňažná, vojvodova dcéra.“
   Po celý ten čas nik ho nepretrhol v reči, všetci načúvali s najväčšou pozornosťou. Pri spomenutí nevesty Tornallyho, tváre ich sa vyjasnily a jeden si vzdychol, keď počul, že si už nevezme dcéru zbojníkovu, ale dcéru bohatého vojvodu. Preca sa ale ani jeden neopovážil prezradiť svoju radosť nad tým. Kováč by bol ešte ďalej rozprával, ale v tom prišiel niekto k nemu, pošepnul mu niečo do ucha, na čo on vstal, podal každému ruku a odobral sa od nich s tými slovami:
   „S Bohom buďte, musím odísť do zámku, na niečo ma potrebujú. Keď mi bude možné, prídem ešte dneska medzi vás!“ S tým odišiel.
   Ustatá mládež už odpočívala od svojich hier. Starší sa shovárali ďalej. Dôvernejší si všeličo pošepkávali, čo druhí nesmeli počuť. Iní zas vyzerali, či sa Kováč nevráti. Čas sa míňal, jeho nebolo videť. A keď už i slnko zachodilo, a mnohí sa porozchodili, nastúpili i ostatní svoju cestu, každý do svojho príbytku sa poberajúc. My nebudeme každého sledovať po jeho ceste, ale obrátime sa za Kováčom rovno do hradu, ktorý po ceste o všeličom rozmýšľa, prečo bol z podzámku povolaný. Ale darmo, nič mu neprišlo na um. Jeho sprievodca mlčal. Prišli do hradu, zkadiaľ sa poberali rovno do zámku. Kováč vošiel dnuká do chodby, jeho sprievodca ostal vonku.
   V nádhere ozdobenej dvorany zámku muránskeho sedela šumná deva ponorená v myšlienkach. Na jej tvári zobrazená bola boľasť a smútok, ktorý ale robil jej krásu tým viac zaujímavou. Z peknej hlávky kol okrúhlej tvári vlnily sa pekné, jako hodváb jemno na žltkasté vlasy asi osemnásťročnej devy. Zpod bieleho vysokého čela, žiarilo pekných pár očiek. Deva bola veľmi zamyslená, bo sa zdalo, že nepozorovala, keď sa dvere roztvorily a dnu vošiel Kováč.
   „Ráčily ste ma volať, slečna?“ pýta sa vstúpivší, avšak až na druhom raze dostal odpoveď.
   „Áno, Kováč môj, ja som vás dala zavolať a to vo veľmi dôležitej veci. Preto by som si žiadala od vás, aby ste predo mnou celkom dôverne hovorili. Je tu reč o Tornallym, nechcem byť zdlhavá, preto vám to zkrátka poviem. Medzitým si sadnite,“ pri tom ukázala miesto, aby sa vedľa nej usadil.
   „Vy viete, Kováč môj,“ pokračovala slečna, „čo môj otec so mnou zamýšľal,“ a tu pozrela na Kováča, ktorý spustil dolu hlavu a nič nevravel. Na malé okamženie nastalo ticho. My toho použijúc, vyzradíme láskavému čitateľstvu, že pekná devuška táto bola dcéra Bašu muránskeho. Bola to tá istá, ktorá sa s Tornallym zabávala, jeho družka Marienka, s ktorou sa on tak rád hral, kým sa on čo chlapec na Muráni zdržoval. Odtedy ale už viac rokov prešlo. Z mladého dievčaťa vyrástla krásna panna, ktorá sa s otcom v ničom nesrovnávala a Tornally stal sa mladíkom.
   Dávno tomu, čo sa oba nevideli, preca ale ani ona jeho, ani on ju zabudnúť nemohol. Jak Marienka Janka, tak Janko Marienku neraz spomínal, neraz si jeden i druhý žiadal, keby sa len na chvíľku mohli videť.

     „A roky išly, letá sa míňaly,
     a oni čo den videť sa žiadali.“

   Keď Kováč neodpovedal, pokračovala ďalej:
   „Vy viete i to, že následkom zničenia plánov otcových zamýšľa nové plány, lebo nechce Muráň pustiť zo svojich rúk. Jeho plán je: skrze svazky rodinné panstvá Tornallyho v rukách podržať, ktoré následkom jeho zasnúbenia sú pre Tornallyho stratené. Od Bejiho a jeho bratov je môj otec podhuckávaný, hocjakými prostriedkami statky, ktoré mu právom neprináležia a na ktoré prisahal, že ich chce len dočasne verne a svedomite opatrovať, ako pozorujem od niektorého času, chce si otec, jakoby z pomsty, podržať.“
   Starušký Kováč bol ako dieťa, nemohol ani slova preriecť a tak rád by bol hovoril, tak rád deve zaďakoval, že sa aspoň jedna duša nachodí na Muráni, ktorá s ním rovnako myslí. Avšak pre veľký nával, ktorý sa mu nakupil v ňadrách, nemohol. Prenikavý pohľad starcov, vrelý bozk, snáď prvý v živote, ktorým poctil krásnu devu, že jej peknú ruku poľúbil, mal vyjadriť jeho vďaku za spoluútrpnosť k jeho chovancovi. Oj, jak by si teraz bol prial, aby to nebola pravda, že je Tornally zasnúbený!
   Dlho potom hovorila ešte Marienka s Kováčom, mnoho mu prezradila, čo mu bolo neznáme o úmysloch Bašových. Lež i ona prevládaná akýmsi pocitom, ktorý ju natoľko zaujal, že viac ani hovoriť nemohla; riekla ešte Kováčovi, aby chránil Tornallyho, že ho preto dala zavolať a vzdialila sa do bočnej svetlice. O chvíľu i Kováč opustil dvoranu.
   Pominul deň i druhý, Kováč myslel ako by vyslobodil Tornallyho z nebezpečenstva, ktoré mu skutočne hrozilo. Slová Marienkine boly pravdivé: jej otec premenil svoje plány. Bolo to na tretí deň po tom, čo sa Kováč s ňou shováral. Náhodou zablúdil ku čiernej izbietke Bašovej. Počul, že sa niekto tam shovára, proti svojej obyčaji zastal, aby počul, kto to tam? Čo chvíľa rozoznal tri hlasy. Bol to sám Baša so svojím bratom a Bejim. Z izbietky bolo počuť nasledujúce:
   „Ponechaj to na nás dvoch, my to všetko tak urobíme, že ani najmenšie podozrenie nesmie na teba padnúť. To ti ale hovorím, že len pod tou výnimkou, že mi k jeho neveste dopomôžeš!“
   „Myslíš ale moju dcéru a či Tarnovskú?“ bolo počuť druhý hlas, hlas Bašov, jako ten prvý hlas Bejiho.
   „Tarnovskú myslím,“ hovoril prvší.
   „To je síce ťažká vec,“ povie na to tretí, „ale myslím, že sa dá previesť.“
   „Svoju dcéru by som ti mohol prisľúbiť skôr, nežli tam tú. Čo budem môcť to urobím za teba a jestli si spokojný s mojou Marienou, rád ju mám, ale ti ju sľubujem, keď si v slove dostojíš. Keď bude možné vražde vyhnúť, to jej vyhni. Upotreb ju len keby nanajvýš nebezpečenstvo hrozilo. Máš môj sľub. Koho chceš, toho vezmi so sebou. Z hradu ale nechoďte razom, aby to nebolo nápadné. Pozajtra môžte odísť. Na druhý týždeň bude u Tarnovského veľká poľovačka, bolo by najpríhodnejšie v tej ho uloviť, lebo do zámku vlámať sa, jako ty myslíš a tak odviesť, je vec nesnadná.“
   „To je už naša vec,“ hovoril prvší hlas. „Ja som presvedčený, že budeš s nami spokojný. A o dva týždne si ty dedičom, čili dedičom nášho Muráňa, ktorý nám také služby koná, jako nik na svete.“
   Kováčovi sa hlava zakrútila, ani nevedel, jako sa odtiaľ vzdialil. A bol i čas, bo beda by mu bolo, jestli by sa bol obmeškal a Bašo ho tu zastihnul, a nielen jemu, ale i Tornallymu, bo sotva že sa vzdialil, čierna izbietka sa otvorila a Bašo i so svojimi dôverníkmi vystúpili z nej.
   Ešte ten samý deň vyžiadal si Kováč dovolenie opustiť na nejaký čas Muráň, aby mohol svoju rodinu vo Spiši navštíviť, čoho i obsiahnul.
   Umluvené i vykonané. Na druhý deň boly strojené výpravy na oboch stranách hradu a obe v skrytosti, aby ich nik nespozoroval a na tretí deň kráčalo päť mocných chlapov k poľským hraniciam, za nimi šli ešte niektorí. Prv ale nežli títo všetci, opustil Muráň Kováč, ale šiel cele druhou cestou. S ním ešte i druhí dvaja.
   Niekoľko dní neskoršie, čo uplynuly dva týždne, rozniesla sa tá povesť po Uhorsku, menovite na Muráni, že sa Tornally stratil. Jedni hovorili, že bol zavraždený i so svojou verenicou, tretí zase niečo inšieho vedeli rozprávať. Celý Muráň sa obliekol v smútok, ale nikto nesmútil tak, ako Mariena, dcéra Bašova. Ju stíhal najväčšmi osud. Sotva rok pominul, čo jej matka a pred niekoľko mesiacmi, jej po matke najmilšia pestúnka Zuzka, po nej zas priateľ, na ktorého si rada spomínala, zanechali ju samotnú.
   „Chudák Tornally, tys preca musel padnúť, padnúť len preto, abych ja sa trápila vo večnom žiali až k hrobu. Padnul si preto, že si mal bohatstvo. Otec, nešťastný otec, prečos ho zavraždil. Prečo si vo svojom slove nedostál? Nešťastná deva! Mati ma nechala! Srdce otcovo skala! Otec? – Zločinec! – Ha! Otec vrah!“
   A cez jej myseľ prelietaly strašné myšlienky, až žiaľom a plačom ustatá zaspala v mdlobách.
   Chýr o smrti Tornallyho sa čo chvíľa potvrdil. Sotva sa navrátil Beji so svojimi sprievodcami, opustil zas dosť skoro zámok. Bašo ho poslal ku Tarnovskému, aby ho požiadal o prepustenie Tornallyho, ku prejatiu panstva a otcovských statkov. Starušký vojvoda nevedel sa mu dosť vyžalovať nad svojím nešťastím. So slzami mu rozprával, jako zmiznul Tornally s jeho dvora, jako stratil syna a kto zná, či Hedvika nevykrváca, ač práve sa jej rana zacelila. Chudák starček! Darmo bys hyenu divokú svojou žalobou kojil. Nemá ona pre teba útechy. Divoký Beji miesto sústrasti sa mu ešte vyhrožuje, že on je príčina smrti Tornallyho, bo že chýr ide, že ho jeho syn zavraždil a preto on musí zaňho zodpovedať. S tým opustil Tarnov.
   Chýru o smrti mnohí nechceli veriť, ale teraz, keď sa navrátil Beji z Poľska, o ktorom vedeli, že ho Bašo ta poslal, aby snáď ani nie tak Tornallyho priviedol, jako radšej o jeho smrti sa presvedčil, ktorý predošlé chýry potvrdil: zaplakalo nad smrťou Tornallyho vďačné srdce poddaného.

     „Tornally! dobrý pán,
     Žiali ťa tvoj Muráň;
     Žiaľa ťa poddaní,
     Zbojníkom týraní!“

6
Čierna veža

   Zápoľský zomrel a nechal po sebe nedospelého syna, Jána Zigmunda. Stránky v Uhorsku ešte ani teraz neprestávaly. So smrťou Zápoľského nespojila sa i smrť nepokojov v krajine. Na vyrovnanie, ktoré sa stalo medzi ním a Ferdinandom, nepristávala strana zápoľovská. Verböcy, jak predtým pri Zápoľskom, podobne teraz pri jeho synovi stál verne i s druhými svojimi priateľmi, medzi ktorými najväčšími zastával kráľovnu Utešenič. Pozdejšíe ale od nej odstúpil, čo potom oželel, keď kráľovna musela opustiť Sedmohradsko. Na oko bol na Ferdinandovej strane, potajomky ale za kráľovnu účinkoval. Ale v prevedení svojich úmyslov, ktoré sa nepodarilo poteraz žiadnemu celkove vysvetliť, bolo mu zabránené zavraždením. Jeho smrťou bola zasadená veľká rana strane zápoľovskej.
   V bitkách ovdovelej kráľovny s Ferdinandom videl Bašo Čoltovský vhodnú príležitosť zmocniť sa panstva Tornallyho, menovite hradu Muráň, ktorý bol vtedy najsilnejším a najbezpečnejším útočišťom zbojnickým v horných Uhrách.
   Keď sa už chýr všade rozšíril, že Tornallyho niet, poslal Bašo mnícha Georgiusa a kapitáňa Petroviča k Izabelle, aby s ňou vyjednávali, že sa on chce k jej stránke pridať a proti Ferdinandovi ju napomáhať. Žiadal ale, aby ho, poneváč jediný syn a dedič Tornallyho zomrel a viac žiaden z tej rodiny sa nenachodí, uznala čo vlastníka Muráňa.
   K tomuto kroku by sa pyšný Bašo sotva bol odvážil, keby totiž snem bratislavský nebol ho čo buriča a nepriateľa vlasti odsúdil a čo takého zbrojou pokoriť uzavrel.
   Medzitým vyjednávanie s Izabelou neviedlo k cieľu, poneváč ona žiadala vydanie Muráňa do rúk svojho vojska, na čo, pravda, Bašo pristať nemohol. Obrátil sa k druhej strane, ale ani tu nepochodil lepšie. Rozhodol sa teda brániť sa.
   No, ale nezdal sa, že by to robilo starostí. Preto bol on vždy veselý. Zamračenosť sa zdala tratiť s jeho čela. Najveselejší bol ale vtedy, keď sa Beji navrátil z Poľska. Mnoho sa oni vtedy shovárali, avšak nik ich nepočul, bo nikto nebol svedkom ich rozhovoru. Beji bol od tých čias jeho tajomníkom, ktorý sdielal s ním mnohú tajnosť. Keď ale počul Bašo, že Izabella začína upúšťať, bo stránka jej ju opúšťa, viac menej sa jeho tvár zase zvráskovatela.
   „Vieš, čo nového?“ pýtal sa ho raz Demeter, jeho brat, ale on sa nezdal, že dáva pozor na jeho otázku, bo mu neodpovedal. To nebola nikda obyčaj Bašova. On mal rád noviny, rád vždy niečo počul, či ho to už zaujímalo, alebo nie. Teraz sa ale nespytoval. Istotne sa zaoberal nejakou myšlienkou.
   „Prepadený Poliak, čo s ním urobiť?“ hovoril a trel si čelo.
   „Čo tam po Poliakoch,“ povie mu Demeter. „Načím sa ti o Muráň starať. Kto zná, či nás nenapadnú a budeme-li nepripravení, nuž nám ani tie skaly nespomôžu pri všetkej ich pevnosti a nedobytnosti. Či vieš, že ťa v Bratislave odsúdili?“
   „Viem!“ povie Bašo. „Ale ty nevieš, že je Turek v Uhorsku. A čo by hneď i Izabella odstúpila, Ferdinand nebude mať času dobývať Muráň, bo bude mať dosť s nimi práce. Nemáš sa čoho strachovať. Viac mi ale robí starosti syn Tarnovského. Čo mám s tým urobiť? Či ho mám nazpäť poslať, ale ako? Vyjde celá vražda na javo a potom sme dvojnásobne stratení.“ —
   „Nevídali!“ povie Demeter, „ktože vie o tom? On je sám držaný za vraha. On ani nevie, že je Tornally zavraždený. Jestli chceš, môžeš ho dať slobodne odviesť do Poľska, príde-li tam, nuž ho chytia samí jeho domáci, aby ho vydali súdu. Ale môžeš ho dať zaviesť ty sám, abo jeden z nás, čo zločinca domov.“
   „To je dobrá myšlienka, len keby dobre vypálila.“
   „A vieš čo ešte? Poneváč sa mrtvola nenašla a nevie sa kde Tornally vzal skazu, neškodilo by, skrátiť nejakého holomka niekde o hlavu a za neho ho vyhlásiť, aby ľudia mali tým istejšie presvedčenie o jeho smrti.“
   „Nebolo by od veci, ale nepovažujem to za potrebné. Keď sa doteraz neukázal a nedal o sebe vedeť, už sa sotva ukáže. Ale urobím tak. Dám ho zaviesť na hranice. Beztoho nevie, kde sa nachodí, bo oči mal zaviazané, keď ho priviedli. Teraz sa tou tiež zaviažu, nebude môcť nič prezradiť. Jestli ho ale vskutku za vraha považujú, bude odsúdený, lebo bude všetko tajiť, čo mu istotne neuveria. Šaty, ktoré ste mu odňali, dáte mu nazpäť. A to z tej príčiny, jestli že vás niekto videl utekať, zapamätal si istotne šaty. Ako náhle sa teda v Poľsku octne, bude on uväznený čo vrah. – Vieš teda čo? – Tú vec ponechávam zas tebe a Bejimu. Vykonajte to tak, jak budete najlepšie môcť!“
   Po tomto rozhovore trocha odľahlo mračno s pošmúrneho čela. Demeter i Matej sa rozišli, každý za svojimi zámermi.
   O krátky čas utíchly reči o muráňskom dedičovi, len tu a tam si ľudia po tichu všeličo šepkali. Smútok bolo už málokde pozorovať. Ani Mariena nežialila, ba od toho času, čo sa Kováč zo Spiša navrátil, kde svoju rodinu, jako hovoril, bol navštíviť, celkom sa uzdravila zo svojho smútku. I Kováč, najúprimnejší priateľ Tornallyho neprezradzoval žiadneho smútku a preto ho Bašo teraz radšie ako inokedy videl. Kováč sa často shováral s Marienou, ale stalo sa to vždy pri najväčšej opatrnosti, aby ich nikto nepočul. Mariena ale bola zase od ktoréhosi času smutnejšia a keď k nej raz prišiel Kováč, pýtal sa po príčine jej smútku. Miesto odpovedi dostal od nej ponúknutie, aby prišiel bližšie k obloku. Kováč postúpil a Mariena ukázala mu na hrad, na jednu starú vežu s týmito slovami:
   „Už ho tam neni!“
   „Tak sa dal preca prehovoriť,“ hovoril Kováč, ale Mariena pokrútila hlavou hovoriac:
   „Kto zná, čo sa s ním stalo? Ja viem len toľko, že ho tam niet. Je odvedený, ale kam, o tom nikto nezná.“Čierna veža
   Zaujímavé by bolo pre čitateľa, niečo viac vedeť o starej veži. My môžeme len toľko prezradiť, že sa tu nachodilo väzenie, do ktorého od nejakého času tu i tam, keď už na zámku všetko spalo, veľmi pozorne, aby ju nik nevidel, kradla sa celkom v šaty obalená neznáma postava. Včera ju bolo tiež videť, nad obyčaj ale, veľmi skoro opustila vežu. Pred niekoľkými dňami bol z tej istej veže tmavej noci vyvedený väzeň, s ktorým sa hneď dalo niekoľko chlapov na pochod. Väzeň bol poviazaný, na očiach mal tmavý obväz, aby nevidel. Keď ho z hradu vyviedli, posadili ho na koňa, dvaja ho vzali medzi seba a uháňali s ním temnou nocou. Toľko o starej veži. Kto bol väzeň, kto postava, ktorá sa do väzenia kradla, uhádne čitateľ z rečí Bašových so svojím bratom. A kto tá postava?
   Väzeň bol istotne Tarnovský a tajomná postava nebol nik iný, jako Marienka. Marienka chodila tešiť mladého väzňa, ona mu neraz ponúkla útek, ktorý on však nikdy nechcel prijať. Tarnovský bol odvedený; žialila Mariena za ním a on súc na slobode, žialil tiež, snáď za väzením? Nie, ale za Marienou, ktorá mu prichodila čo anjel strážca a potechy. On ju neznal, on nevedel kto je, len to vedel, že je uväznený a Mariena že je pekná, že ju má rád. Ale prečo a jako k nemu chodí, nemohol sa domysleť. Teraz zrazu bol na slobode, s očú jeho padol závoj a on sa našiel v strašných lesoch. Obzerá sa po svojich katoch, ale nikde nič. On len sám a sám sa tu nachodil. Vôkol neho pustá pustina hôr a hluchých skalín. Dlho, dlho blúdil tuná Tarnovský, jak blúdi cudzinec v krajoch neznámych. Darmo sa usiloval dostať sa von, až po mnohom viac dňovom blúdení pošťastilo sa mu najsť ľudí. Ale jako bol prekvapený, keď zase stratil slobodu. Všetko jeho bránenie nič neprospelo. Všetko prehováranie nič neosožilo. On bol poviazaný a čo vrah, čo zločinec zase vrhnutý do temnice. Bašo dosiahol svojho cieľa so svojimi fígľami. Tarnovský bol obžalovaný z vraždy, bol povolaný pred súd, kde mal svoju vraždu na svojom priateľovi zodpovedať, za vraždu, ktorej sa nikdy nedopustil. Jeho výhovorka nič neprospela. Oj, a jaká to bola rana pre neho, keď musel počuť, že nielen svojho priateľa, ale vraj aj sestru svoju chcel zavraždiť. Nechajme ho ale jeho osudu, ktorý ho stíha a obzrime sa za Tornallym.

7 Tornally

   Dlho prenasledoval Tornally vrahov svojej milej, ale nadarmo; nie snáď že by ich nemohol dostať, ale keď už bol blízko, keď ich už mal pred očami, zrazu zostal jako z kameňa. Ani napredok ani nazpäť nevládal. Vrahovia už dávno zmizli a on tu ešte stál.
   „Je to možná?“ hovoril sám k sebe, „oči moje, či ste dobre videli, či vás nezaslepil zlý duch a vy ste na miesto priateľa vraha videli? – Nie, vy ste ma oklamaly, vy ste dobre videly. To on nebol!“
   Tu ale spočinulo jeho oko na šípe, ktorý držal v ruke, videl ešte krvácajúcu ruku. – „Vy klamete, ale tento šíp neklame. To je jeho šíp. Hedvika, to šíp tvojho brata, ktorý ma mal rozlúčiť s tebou. Ale prečo? Čo som zavinil? Či snáď ľúbosť, ktorú som mu vyzradil, on mal za hriech a nechcel, aby som ťa ľúbil? S Bohom, Hedvika, moja! Môj sen, môj sen sa vyplnil. S Bohom Hedvika! Tvoj brat môj vrah; môj priateľ tvoj vrah, s Bohom, s Bohom!“
   Mesiac už vyšiel a svietil na bledú tvár mladíka, ktorý bez cieľa kráčal pustým poľom. Jeho srdce bolo žiaľom preplnené. A kto by nežialil, keď v jednom okamihu nielen priateľa, ale všetko, čo ho tešilo, utratil! V ustavičnom boji medzi istotou a pochybovaním kráčal ku predu, lebo nevedel si vysvetliť zradu Tarnovského a preca jeho šíp, jeho postava vydávaly svedectvo pravdy, že on bol. Tornally nepočul, nevidel. On bol zanorený v myšlienkach a preca nevedel, čo vlastne myslí, nevedel, čo chce, kam ide. Kroky jeho už chvíľu stopovali dvaja cudzinci, čihajúc na každé slovo, ktoré povedal.
   „To je on!“ povie jeden z nich. „Poďme za ním!“
   Cudzinci zrýchlili krok, a o chvíľu prikryla ich húština; v nej dostíhli Tornallyho.
   „Ha, tu ste vrahovia mojej ľúbosti! Mám vás, vy hadie plemeno!“ oboril sa na cudzincov Tornally, keď ho dostihli a šípom sa rozohnal po jednom z nich, druhý ale zadržal mu ruku, keď ho už chcel uhodiť. Cudzinci ho vzali medzi seba, všetké zdráhanie nič neprospelo. Žiaľ a boľasť odňala celú jeho silu, že na ostatok premožený, ako dieťa pokojne kráčal v stredu svojich sprievodcov.
   „Tvoja ruka krváca, ukáž nech ti ju zaviažeme,“ vravel mu jeden. On neodpovedal, ale dal všetko so sebou robiť. Keď mu bola ruka poviazaná pri svetle mesačnom, kráčali cudzinci s Tornallym ďalej.

Pustovňa

   Na hraniciach medzi Poľskom a Uhorskom, v bok cesty, kade sa chodí z Levoče do Tarnova, videť kríž. Neďaleko od tohoto kríža vypína sa ohromná skala, do nej vedie veľká rozpuklina. Ľudia ju menovali: Medvedím brlohom. Pred niekoľko rokmi ubytoval sa v nej starušký mních a ľudia prezvali jej meno Pustovňa. Nábožný pustovník vystavil onen kríž a na vôkol porobil sedátka, kde si chutno odpočinul nejeden pocestný v tôni stromov. Kto bol pustovník? Zkade prišiel, o to sa málokto staral. On rád hovoril s ľuďmi u nebolo pocestného, ktorý by sa nebol pri ňom zastavil. Ale od ktoréhosi času bolo vídať z pustovne vychodiť dvoch pustovníkov. Oba kľakávali pred krížom, pomodlili sa a zase sa utiahli do pustovne. Podivné to bolo, že sa ten druhý s nikým neshováral. Ak zbadal, že niekto prichodí, hneď sa utiahnul stranou, akoby ani nechcel, aby ho svet videl.
   „Viete, aké chýry idú zase od Levoče?“ spytoval sa starušký pustovník svojho spoluobyvateľa, keď dokončili svoju modlitbu.
   „Nie, duchovný otče!“ povie tento, „vy viete, že sa každému rozhovoru vyhýbam, že nerád obcujem s ľuďmi, ktorí sú pôvodom môjho nešťastia! No, ale povedzte mi, rád vás vypočujem.“
   Starček mlčal chvíľu, díval sa pátravým pohľadom na mladíka, ktorému lepšie šabľa, nežli tie mníšske šaty by bola pristala.
   „Včera pomimo nás idúci rozprávali, že Bašovi zbojníci vydrancovali „Útočište“. Chýry, ktoré išly o smrti dediča muráňskeho, nadobúdajú čo deň väčšej istoty, ba, jako čuť, vyjednáva Bašo s Izabellou i s Ferdinandom a ktorá strana ho potvrdí čo dediča muráňskeho, ku tej že sa pridá. Ľud ale ešte vždy má nádeje, že Tornally žije a nechce veriť chýrom.“
   „A z Poľska nič nepočuť?“ pretrhol ho v reči mladík; „či je vojvodova dcéra zdravá?“
   „Ona vyzdravela, hovorí sa vôbec, že rana nebola veľká, bo že viac len strach ju do nemoci uvrhnul. Ale že jej nemoc záleží v túžbe po Tornallym a keby sa ten bol objavil, možno, že by bola vraj i skôr vyzdravela. Jej brat je tiež nie k najdeniu a to je podneť nedôvery v smrť Tornallyho. Hovorí sa, že boli nerozlučiteľní priatelia.“
   Slzy a pohnutie, ktoré vzbudily v mladíkovi starcove slová, nemohol tento ďalej utajiť. S plačom sa vrhnul starčekovi na prsia, ktorý si nevedel vysvetliť, čo sa s ním robí, prečo plače.
   „Čo vás tak pohlo k slzám, pane Lipnický?“ spytoval sa ho starček, keď sa o chvíľu uspokojil.
   „Ach, otec môj drahý, či viete, kto som ja? Nevolajte ma viac Lipnickým, to nie je moje meno: Ja som Tornally, dedič Muráňa!“
   Starec zostal jako hromom omráčený, nevládal preriecť ani slova. Dlho, dlho sa díval na šuhaja, ako by jeho slovám nedôveroval. Konečne sa preca sobral, pozrel ešte bystrejšie do mladíkovej tvári a jako by sa spamätal, povie:
   „Áno, ty si to, ja som si to myslel. Tvoja podobnosť s tvojím otcom často ma na neho upomínala.“
   „Vy ste poznali môjho otca?“ skočil mu do reči Tornally, „vy ste snáď boli i jeho priateľom!?“
   „Áno, syn môj, ja som ho poznal, ja mu bol priateľom, my sme spolu boli u Zápoľského a keby tento bol počúval našu radu, nikdy by nemecký kráľ nebol býval kráľom Uhorska a Zápoľský, snáď i tvoj otec nemuseli by už ležať v hrobe. Tvoj otec vykrvácal za Zápoľského a Zápoľský pre svoju neprozreteľnosť.“
   Tornally načúval s dychtivosťou hovoriacemu starcovi, ktorý sa niekedy v kruhu Zápoľského ctiteľov i s jeho otcom nachodil. Starec ešte neukončil svoje reči, keď ich pokračovanie prerušil príchod cudzincov, z nich jedného Tornally poznal, totiž Bejiho, vraha to svojho šťastia.
   Cudzinci boli ešte ďaleko, Tornally sa ale už dávno vzdialil. Starec ho nezdržoval, ani nedal pozor, v ktorú stranu odchodí. Tornally blúdil pohrúžený v myšlienkach.
   „Ona mňa ľúbi – pre mňa nemocnie – ja by som ju mohol uzdraviť. – Oj, Hedvika ľúba, prečo nemôžem byť s tebou, prečo mne nie je dopriate do tvojich rajských očú sa dívať, prečo nie v tvojej blízkosti bývať?“
   Tieto a podobné myšlienky križovaly cez jeho hlavu. On kráčal hľadiac pred seba, bez cieľa. Ňadrá jeho úžila bolesť; spomienky na Hedviku, na Tarnovského, nedaly mu pokoja. Tie ho hnaly, hnaly preč od pustovne, bo myšlienka na Bejiho, že sa tam nachodí, ktorého, ani sám nevie, prečo nenávidí, zhrozila ho náramne. On išiel, bežal od pustovne. Pustovník urobil cudzincom miesto a oni udávajúc, že sú ustatí od dlhej púti, uložili sa nielen na noc, lež i na druhý deň zostali u pustovníka. Po celý ten čas sa Tornally neukázal. Na tretí deň Beji odišiel, avšak Tornally ešte i teraz sa nevracal. Jeho neprítomnosť znepokojovala starčeka. Ale prešiel i týždeň a Tornally sa nevracal.
   Na dvore vojvodovom od prihodivšieho sa nešťastia, ačkoľvek Hedvika i vyzdravela, bol vždy smútok. Rodina Tarnovského oplakávala domnelú smrť Tornallyho a s ňou spolu i smrť mladého Tarnovského. K ich pamiatke na mieste nešťastia dal vojvoda vystaviť peknú kaplnku pod gaštanmi. Sem chodievala Hedvika oplakávať každodenne smrť bratovu a milencovu.
   Raz išla tiež na zvyknuté a jej najmilšie miesto, aby sa tam v modlitbe potešila; ale jaké užasnutie. Pred kaplnkou kľačal mních so sopjatýma rukama, a s tvárou obrátenou do neba. Modlil sa. Hedvika nechtiac ho v modlitbe pretrhovať, zastala chvíľku, kým on svoju modlitbu vykonal. Mních ale nevstával. Ona sa tíško prikradla až ku kaplnke, kľakla vedľa mnícha, bez toho, že by ju bol tento spozoroval. Vykonajúc svoju pobožnosť, odišiel. Druhý deň však, keď prišla Hedvika ku kaplnke, už zas našla tam mnícha. Dnes viac než včera dodajúc si smelosti a vykonajúc skôr modlitbu, uprela zrak svoj na modliaceho sa.
   „Janko môj!“ vyvinul sa bolestný výkrik z jej ňadier a padla mu do náručia. Mních útle vinul devu na svoje ňadrá a nevdojak dotkly sa pery ich v sladkom poľubku.
   „Hedvika moja!“ šoptal mních devuške, ktorá sa zdala reč stratiť, ale útlym svojím šepotom:
   „Tvoja, tvoja, Janko môj!“ dávala na javo, že žije.
   V prvom návale svojich citov zabudla Hedvika, že šuhaja, ktorého svojím menuje, kryje rúcho, ktoré jej nedovoľuje s ním, jako so svojím zachodiť. Hedvika i Tornally, lebo on to bol, sa rozišli a jej to ešte nenapadlo. Pri rozchode jej ešte riekol Tornally:
   „Dušička moja, chráň sa ma niekomu vyzradiť, lebo sme stratení.“
   „Nie, nie, Janko môj!“ bola jej odpoveď a jej pery dotkly sa pier milencových. Rozišli sa a len na druhý deň napadlo Hedvike rúcho Tornallyho a jeho príkaz, aby ho nevyzrádzala.
   Dnes bola Hedvika skoršie ako obyčajne pri kaplnke, kde ju Tornally už očakával. Dnes sa chovala Hedvika k nemu s väčšou ostýchavosťou.
   „Jako vidím, duša moja,“ povie Tornally, „ostýchaš sa môjho rúcha. Neboj sa ho, je to rúcho pustovníka, ktoré som vzal len z príčin vlastnej bezpečnosti. Ono ma neviaže k ničomu. Ja som slobodný!“
   „Ty si slobodný!,“ vzdychla si Hedvika a slzy porosily jej líca.
   „Čo tým chceš povedať, Hedvika?“
   „Nič, nič, pre Boha nepýtaj sa, ja viem, že mu ty nemôžeš odpustiť a preca, kto zná, či je vinen?…“
   „Ale kto? – veďže ma netráp, tvoje slzy mi pôsobia veľkú bolesť. Povedz mi, o kom hovoríš, kto nie je slobodný?…“
   „Môj brat!“ povie Hedvika a skryje horký prúd slz na ňadrá Tornallyho.
   „Tvoj brat!“ povie Tornally a čierne mračno pretiahne sa jeho telom.
   „Ten!“ povie Hedvika, „on je vo väzení pre zločin na tebe vykonaný. Všetci ťa držia za mŕtveho, bo sa nazdajú, že ťa on zavraždil. Oj, milý môj, ty by si ho mohol vyslobodiť, keby ti bolo možno odpustiť mu. Jediné slovo, že žiješ, mohlo by ho ratovať. Ale ja to nesmiem preriecť, ja som sa ti zaviazala, že ťa neprezradím a preca, jak rada bych videla svojho brata slobodného!“
   Tornally, ktorý bol pevne toho presvedčenia, že ten zločin na ňom vykonaný pôsobil jedine Tarnovský, nemohol sa ďalej ubrániť rečiam a prosbám deviným. Oj, veď, ktože by mohol odolať prosbám milujúceho srdca, kto by bol tak mocný, aby sa postavil na odpor kráse devinej a čo víťaz sa chlúbiť mohol!? Proti kráse ženskej nemohla odolať ani sila Samsonova ani múdrosť Šalamúnova; i Tornally odpustil na Hedvikinu prosbu jej bratovi.
   „Vysloboď ho, jestli to v tvojej moci, ja ti dávam tvoje slovo nazpäť!“ hovoril Tornally.
   „Ty mu teda odpúšťaš?“ hovorila s vyjasnenou tvárou Hedvika a pozdvihnúc hlávku svoju dívala sa do svetlých očú šuhaja.
   „Áno, Hedvika drahá,“ povie tento a dotknul sa tíško bieleho čela ľúbice, ktorá ho vrelo zavrela v svoje náručie.
   „Ach, brat môj milený!“ vyvolá ona, „dovoľ Janko môj, že mu to zvestujem, že ho vyslobodím. Kto zná, či je i vinen? S Bohom, ja idem; oj, jak sa poteší úbohý otec a drahá matka, keď sa dozvedia, že ty žiješ a že ich syn, môj brat nie je tvojím vrahom.“
   Ešte raz privinul ku svojim ňadrám Tornally Hedviku a ona jako srnka prebehla sady, záhradu a zmizla v dome. Tornally smutným okom pozeral za ňou a ústa jeho šeptaly tiché: „S Bohom!“
   Druhý deň túžobne, túžobnejšie ako kedykoľvek predtým očakávala Hedvika Tornallyho, ale všetko darmo, on neprichodil. Hedvika kľakla pred kaplnkou, pozdvihla oči hore a tichá modlitba vinula sa z jej srdca. Pri skončení modlitby padol zrak jej na schody, kde sa jej pod skalkou niečo zabelelo. Bol to malý lístok. Hedvika ho otvorila a čítala nasledujúce:

   Hedvika moja!
   Kto zná, či ti môj lístok do rúk príde a keď áno, buď uistená, že som už vtedy ďaleko od teba, preto ma nečakaj. Tvoj brat príde na slobodu a kto zná, či by ho predošlá náruživosť nenapadla, keby náhodou jako dakedy, videl svoju sestru po boku nešťastného svojho priateľa Tornallyho. Oddaj mu môj bratský pozdrav. Ja odchodím na Muráň pokúsiť sa o vydobytie svojich statkov a o usídlenie sa v svoje dedictvo; čo keď sa mi pošťastí, ani ja viac nebudem chudobným, okrem mena, ničím nevládnucím šľachticom a ty mne vernou zostaneš, snáď sa nám pošťastí i rodičovské požehnanie a bratovo privolenie vyžiadať k nášmu manželskému spojeniu. Buď stálou a nedaj sa zlomiť osudu, ktorý nás oboch prenasleduje. Spomni si na svojho Jána, jako si on spomínať bude na svoju Hedviku. S Bohom
   Tvoj
      Janko Tornally.
   „Prečo si aspoň dnes nezostal ešte, Janko môj!“ vzdychla si Hedvika a pritisnúc list k ňadrám, kráčala sadom k záhrade. – V palote sa tešili objaveniu sa Tornallyho, ale tešili sa ešte viacej tým, keď im Hedvika prisľúbila, že ho prehovorí, aby sa navrátil ku Tarnovskému, ktorý hneď vyslal posla na Muráň, že je Tornally zachovaný. Vojvoda hneď podal i prosbu o prepustenie svojho syna, čo mu i prisľúbené bolo, jestliže totiž bude môcť dokázať, že Tornally žije a že jeho syn nemal v úmysle zavraždiť Tornallyho.
   „To sa všetko stane,“ hovoril sám so sebou vojvoda, „čo tu sudca požaduje, len keby Tornally čím skôr prišiel!“ Vtom sa otvorily dvere a Hedvika s plačom, držiac list od Tornallyho, vrhla sa mu do náručia.
   „Otče!“ hovorila ona, „Tornally nepríde, on už odišiel. Tu mi list zanechal!“
   Po starcovej vyjasnenej tvári tiahly sa nové mraky. Ale po prečítaní listu bolo pozorovať, že ho zaujal nepokoj. On nebol s tým spokojný, že Tornally obviňuje jeho syna zo zločinu, ale ani s tým, že sa Tornally vydáva do nebezpečenstva, chcejúc odňať mocnému Bašovi vládu z rúk. On sa obával o jeho život tým viac, pretože od toho závisel život jeho syna.
   „Bašo môže teraz sám zavraždiť Tomallyho, aby sa len na Muráni mohol utvrdiť!“ hovoril vojvoda, „čo, keď vykoná, vynesie výrok smrti i nad mojím synom?“ Vojvoda rozmýšľal, jako by Tornallyho a s ním i svojho dediča, svojho syna ratoval. Ale jako nájsť Tornallyho, kto zná, v ktorú stranu išiel a či sa hneď na Muráň vybral. Tieto a podobné myšlienky križovaly hlavou starcovou.
   „Poď, dcéra moja,“ povie Hedvike, „pošleme ho hľadať, snáď sa im pošťastí vynájsť ho. Možno ale, že sa premenil, musíš ho tým, ktorých vyšleme, dobre opísať, bo kto zná, či naň nezabudli!“
   Vojvoda i s Hedvikou odišli. —
   Tornally rozlúčiac sa s Hedvikou, zanechal Tarnov, zanechal i Poľsko a navrátil sa do pustovne, ku staruškému pustovníkovi. Ale pustovníka darmo tu hľadal, bo starček po odchode Bejiho, keď sa nemohol dočkať Tornallyho, opustil pustovňu a odobral sa na Muráň v tej nádeji, že tam najde Tornallyho. Ale i v tom sa sklamal. – Medzitým, keď sa starček nevracal, Tornally složil svoje pustovnícke šaty a tiež opustil pustovňu.

8
Lovec

   „Živio Tornally! – Tornally žije – Sláva Tornallymu!“ Tieto a podobné reči odznievaly po doline muráňskej. A cestou k Muráňu uberá sa tlupa ľudu a v ich čele kráča starušký pustovník.
   Pri samom hrade zastala tlupa i žiadala si, aby ju správca pustil dnu. Na hrozný krik objavil sa Bašo i pýtal sa, čo by chceli?
   „Dediča Muráňa videť!“ zahučala tlupa.
   „Tornally žije!“ volal jeden hlas.
   „Nech žije náš dobrý pán Tornally!“ kričali všetci.
   Bašo svraštil čelo a jeho pery sa začaly triasť zlosťou. Ale zlosť hľadel nateraz premôcť. I ukázal sa na oko veselým, jako by sa s ľudom radoval, ale každé slovo o Tornallym, jako keď čierny krkavec v mrtvolu klobe, bodalo v jeho srdce. Na jeho rozkaz vošli niektorí do hradu, medzi nimi i pustovník. Ale ostatným kázal, aby sa rozišli, javiac pred nimi radosť nad dedičom muránskym. Ľud sa rozišiel v pokoji, v radostnom privolávaní na slávu Tornallyho. Bašo s pustovníkom a ešte s niektorými odišiel do hradu. Sotva ale, že ľud bol v doline, sotva sa Bašo s pustovníkom počal shovárať o Tornallym, zas sa niekto pýtal do hradu. Bašo odišiel.
   My zatým oboznámime čitateľa s pustovníkom. Tento pustovník bol Serémy, do kola Zápoľského sa počítajúci, verný radca jeho. Keby bol Zápoľský počúval jeho radu, nebolo by toľko vylievania krvi v Uhorsku; Ferdinand by iste nebol dostal prevahu. Od žiaľu nad záhubou vlasti a svojimi zmarenými plánmi, utiahol sa Serémy do známej nám pustovne, kde mu bol Tornally doručený, ale aj odňatý bol. Po zmiznutí Tornallyho odobral sa Serémy prvý raz, čo sa usadil v pustovni, von z nej. Vyjdúc z pustovne, všade sa dopytoval po Tornallym; no, nikto o ňom nič nepočul, nikto mu nevedel o ňom nič povedať. Prišiel i do Muráňa, ale i tu mu nikto nevedel žiadnej zprávy dať. Ľud ale valne shromažďoval sa okolo neho i vybral sa s ním na hrad, v tej nádeji, že tam najde svojho pána. Sklamal sa Serémy, sklamali sa i poddaní Tornallyho, bo hľadajúc, nenašli ho.
   Bašo sa navrátil. Jeho tvár bola nabehnutá zlosťou. S ním prišiel i niekto, kto mu iste veľmi nepríjemné zvesti musel ohlásiť. Po vypočutí Serémyho, ktorý mu rozprával príbehy s Tornallym v pustovni, jeho prezradenie i zmiznutie, čo je už čitateľovi známe, opustil Bašo i s neskôr prišlým miesto, kde sa so Serémym shováral. Kto zná, čo by sa bolo so starčekom Serémym stalo, keby ešte v ten samý deň poslovia Tarnovského na Muráň neboli prišli s tou radostnou zvesťou, že je Tornally zase v Poľsku, odkiaľ sa len vtedy prinavráti, keď dcéra vojvodova s ním vstúpi vo sväzok manželský. Nič nemohlo viac zraniť Bašu, jako ten chýr o živote Tornallyho a jeho spojenie s dcérou vojvodovou.
   Ticho bolo v Muráni. Bašo bol nespokojný, ľud sa pod hradom schádzal a Boh zná, čo si pošopkával; ale to pošopkávanie čím diaľ, tým viacej sa všeobecnilo, že konečne povstalo i medzi hradným ľuďom.
   „Čo si počul,“ hovoril jeden v službe Bašovej nachodiaci sa svojmu súdruhovi, „prečo sa naši nevracajú?“
   „Daj si pozor na reč,“ povie mu druhý, „bo beda nám, keď by nás Bašo počul. Nechce, aby to kto z jeho ľudí vedel.“
   „Keby to už všetci nevedeli! Čo ale myslíš, kto to môže byť? Ja myslím, že i Bebek z Krásnej Hôrky má v tom prsty zamiešané.“
   „Ja tiež nepochybujem o tom; ale vieš,“ tu sa poobzeral okolo, či nie je niekto na blízku a ač ihneď nikoho nevidel, preca sa obávajúc, nahnul sa k súdruhovmu uchu i ticho mu šeptal, „ten mladý vodca nik iný nie je, jako dedič Muráňa Tornally.“
   „Tornally?“ šeptal tento, nechtiac veriť ani svojmu sluchu.
   „Tornally ver,“ opätoval tamten. V tom ale videli, že Bašo so svojím bratom a Bejim kráča cez dvor; nechcejúc, aby ich spozoroval, rozišli sa každý v druhú stranu. Bašo utiahnul sa do svojej obľúbenej komôrky i so svojimi sprievodcami. Poďme i my za nimi do tej tajnej chyžky Bašovej; kto zná, či sa niečo nového nedozvieme?“
   „Tak, jako ti je už známo,“ hovoril Bašo, obrátiac sa k Bejimu, „v tvojej záležitosti s Hedvikou nie je mi možno nič viacej urobiť. Jestli si sám môžeš niečo, alebo si myslíš, že budeš môcť niečo vykonať, nuž dobre, – a keď k tomu mojej pomoci potrebuješ, chcem i ja byť nápomocným. Skorej ale musíš hľadeť vyskúmať, zkade tie nápady prichodia na našich ľudí, aby sme sa mohli odmeniť. Keby som nemal istotu, že Tornally žije v Poľsku a že je u Tarnovského, nuž podľa popisu jeho osoby, vzdor jeho zakukleniu, riekol bych, že je on.“
   „Neviem iste, ale i ja tak myslím,“ povie Beji, „avšak nech sa trasie ten holobrádok, ak sa s ním ešte raz stretnem, prvá moja guľka omočí sa v jeho mliečnej krvi. To mu ale prisahám, že to dievča nedostane. Nie, nesmie ho dostať. Potupa a večitá hanba by to pre mňa bola, aby taký niktoš, ktorý ešte sotva prežil roky chlapčenstva, mňa muža premohol. Počkaj chlapiatko, ešte si to nepreskočil. A čo by hneď v tvojom útlom náručí spočívala, silou mocnejšou lva ti ju z neho vylúdim. A keď si nepadol prvou ranou, druhou istotne padneš. Ja si mám od teba pomoc žiadať,“ hovoril Bašovi, „keď mne ju chceš dať, daj mi šesť chlapov, o druhé sa nestaraj. S nimi možno bude tebe i mne ak nie obom, teda jednému iste spomôžené. O inšie sa nestaraj. Ak budem ešte viacej potrebovať, požiadam ťa o to. Celú vec ale ponechaj mne. Jestli nepotrebuješ Demetra pri sebe, mohol bys ho pustiť so mnou. Teraz nás pusť oboch, jestli sme ti nie potrební. Čo by som ti ale mal ešte povedať, je to, aby si dal dobrý pozor na všetky kroky Kováčove. Mne prichodí podozrivým.“
   „To som si už tiež myslel,“ povie Demeter, ktorý po celý čas mlčal; „a čo sa mne pozdáva, že kuje zradu proti nám. Častejšie vychodí z hradu, tu i tu sa tajne usmieva, ba som pozoroval, že skrz jakési znaky sa s mnohými shovára. Toho človeka nenávidím a radšej by som ho na šibenici videl, ako na Muráni. On s nápadníkmi nášho ľudu iste stojí v porozumení, bo ináčej neznám si predstaviť, zkade by to tí vedeli, kedy, kde a v ktorom meste sa schádzajú. Od dlhšieho času ani jedna vychádzka sa nám nepodarila. A keď sa nachodí v čele našich nepriateľov Tornally, to bych chcel prisahať, že s ním drží.“
   „To vyskúmať bude už mojou vecou,“ povie Bašo, „ale zradu svoju ťažko zaplatí. Jestli sa mu len najmenšie dokáže, čo by nevedel ospravedlniť.“
   „Čo ospravedlniť?“ skočí mu do reči Demeter.
   „Ospravedlniť sa dá všetko. I to by sa dalo podľa zákona na ostatok ospravedlniť, že sme my zaujali Muráň a kto by nás z lúpeže obviňoval, prepadol by trestu.“
   „A tomu i prisahám, že prepadol!“ zkrikol podráždený Bašo. „Ak máte ale čo pokonávať k prevedeniu svojich zámerov, oba ste slobodní. Hľaďte ich len múdre vyviesť, aby moje meno nebolo zamotané do pletiek. Toho sa prísne chráňte, bo viacej vám nikto nespomôže, pretože toho všetkého ste len vy na príčine. Vy ste ma nahovorili, abych sa v dedictve Muráňa usadil, vy radili k jeho smrti, vy ste mňa urobili zbojníkom, krivoprísažníkom, všetko vy a vaši náhončí! No, teraz postarajte sa, aby sa vec dobre skončila, bo to vám prisahám, že vás jako myši dám poškrtiť. Teraz choďte!“
   Žiaden sa z nich neopovážil Bašovi odmlúvať. Nikdy s nimi ešte tak nehovoril. Oba odišli, Bašo ostal sám.
   „Či napredok, či nazpäť sa odhodlám, všade hlboká priepasť predo mnou, ktorá mi vyhráža pohltením, so svojou strašnou papuľou otvára sa mi pred očami. Zpäť ísť? – Nie! Zpäť viacej nemôžem, bo záhuba tým istejšia. Ak ale pôjdem napred, tiež jej nijako nevyhnem, preca ale dlhšie. Musím teda napred, keď už zpäť nemôžem!“
   Tieto a podobné myšlienky trápily Bašovho ducha, až ustatý uľahol na železnú posteľ. Tá zvesť, že Tornally žije, jako vidíme, narobila mu mnoho žiaľu, no, nielen jemu, i mnohým iným, medzi ktorými najviac snáď Demetrovi a Bejimu. Oba mu smrť, oba pomstu prisahali.
   Na Muráni pravda bolo už málo verných Tornallyho, preto sa ich i málo radovalo jeho žitiu. Medzi tých ale, ktorí sa srdečne z jeho života tešili, patri Kováč a Marienka, dcéra Bašova. Na zvesť, že Tornally je v Poľsku, jej bledé líčka sa znovu začervenaly, jej oči znovu ožily, jej zádumčivosť zmizla jako sneh na jar a v jej tvári miesto žiaľnej zimy, zobrazila sa veselá vesna.
   „On žije, Tarnovský je slobodný, on nie jeho vrah, ja som šťastlivá“ – hovorila Marienka a vrhla sa do náručia otcovho, ktorý práve vošiel do jej svetlice.
   „Oj, jak som šťastlivá, otče môj!“ opätovala ešte raz a prúdiaci tok sĺz splýval s jej očú dolu. Jej slzy zdaly sa účinkovať na srdce Bašovo, no, nemohol sa dívať na ne, preto dosť skoro opustil tešiacu sa Marienu, ktorá našla viac sústrasti v Kováčovi, ktorý ju jako svoje dieťa a ona jeho sťa svojho vlastného otca milovala. Pre jej radosť bol jej Muráň priúzky; ona chcela von z neho do slobody, tam sa tešiť nad slobodou svojho miláčka Tarnovského, nad slobodou Tornallyho, jeho život zachoval život tamtoho. Oboch slobodu chcela osláviť v slobodnej prírode, na čo sa robily na Muráni prípravy k slávnej poľovke.
   „Na slobodu, ta von chcem ja,“ hovorila Mariena, keď ju odhovárali od jej predsavzatia. „Nie, ja musím a čo by za každým tým stromom stál jeden zákerník, číhajúc na mňa s vytiahnutou dýkou v ruke, ja preca chcem slobodu Tornallyho v slobode osláviť.“ I ostalo pri tom.
   Bol krásny deň. Sotva vyšly červánky ponad vršky Gemera, ozýval sa hlas loveckých trúb po vrškoch a doloch muráňských. Lovci sotva opustiac hrad, rozpŕchli sa po húštinách, kade ktorý. Mariena, sprevádzaná svojím panošom, uháňala tou stranou k Veľkej Revúci. Prijdúc ku Vzdychavke, kráčala so svojím Sivkom popri nej, potom sa obrátila ku Kohútu. Slnko vždy viac a viac sa opieralo a vzdor tomu, že už nastávala jaseň, bola veľká horúčosť. Panoš sa kamsi vzdialil a ona samotná zostala. Bystro pozerala na všetky strany, ale žiadna zverina sa nikde neukazovala. O chvíľu ale, jako tak samotná stúpa, začne jej Sivko fŕkať. Mariena natiahne svoj luk, chvíľu postojí, díva sa dokola, načúva, ale nikde nič. Bodne zase Sivka, ten urobí niekoľko krokov, zastane a ďalej ho dostať nemožno. Mariena sosadne, popôjde napred, kde sa pred ňou rozprestieral hustý ker. Ale sotva niekoľko krokov urobí, zostane ako z kameňa. Luk jej vypadol, chcela vykriknúť, ale hlas jej v ústach odumrel. Čoho sa Mariena naľakala, bol mladý poľovník, ktorý tu v tôni pustého listia stromov na mäkkom mechu odpočíval.
   Mariena zmužiac sa, keď sa na poľovníka dobre prizrela, priloží svoju loveckú trúbku k malinovým ustám a začne trúbiť. Sotva sa ozvaly prvé zvuky, poľovník trhne sebou, vyskočí a trúbka Marieny už bola v jeho rukách.
   „Čo je to, zrada! Kde som?“ Tu vloží prst do úst a zahvízdne, že sa všetko len ozývalo. Lež hvizd ten skôr zajatie, nežli slobodu by mu bol privolal. Mariena len že z noh nespadla. Sotva prešlo niekoľko okamihov a nablízku sa ozývaly kroky Marieniných sprievodcov.
   „Mne, lebo tebe, zradca, čierna smrť nastane,“ povie trasúcej sa Mariene.
   „Bože môj! kde som, v rukách zbojníckych?“ vykrikne Mariena a padajúc, klesne v náruč poľovníka.
   „Áno, v zbojníckych,“ povie tento trpko a sám nechtiac pozre sa na svojho zradcu, ktorého nevdojak v náručí objíma bez toho, že by bol spozoroval, že miesto zradcu sa k nemu pekná zradkyňa túli.
   „Ha, čo je to?“ volá celý udivený, „či vidím dobre, či ma zrak klame, Mariena!“
   Mariena otvorila oči a dívajúc sa okolo, nikoho pri sebe nevidela. Poľovníka tu nebolo i vrátila sa domov so svojím sprievodom, ktorý sa darmo vypytoval po príčine jej kriku.
   „Ach, či to bol Tornally?“ hovorila Mariena na druhý deň, dívajúc sa v tú stranu ku Kohútu. Jej oko blúdilo po tých pekných vŕškoch vôkol Muráňa, po milej dolinke, cez ktorú sa kolíše Muráňka šumným tokom ku Jelšave. „Oj, keby vedel, jaké chmáry sa nad jeho hlavou snášajú, iste by nebol tak neopatrný, aby sa vydával v nebezpečenstvo, iste by opustil miesto, na ktorom z každého kúta číha len záhuba a smrť. Oj, ale prečo som ho nechránila, ja sama nechtiac, čo chvíľa bych ho do záhuby bola uvrhla, ja sama som chcela svolať naňho otcových ľudí, netušiac ani, kto môže v tom lovcovi väzeť.“ Sklopila oči a zdalo sa, že sa zamyslela, že si nad niečím hlavu láme. Potom ale zoberúc sa opustila miesto na ktorom bola.
   Medzitým Bašovi ľudia čo deň vždy viac sa tratili. Mnohí boli polapaní, mnohí ležali ranení, takže sa Bašovi žiadna zbojnícka výprava nedarila. Nájomníci vypovedali mu službu a on prichádzal do väčších a väčších nesnádzí. Celá dolina muráňská si rozprávala o podivných poľovníkoch, ktorí hneď tam, hneď tam sa ukážu, nikomu ale, vzdor tomu, že ich menujú hornými chlapcami, nič neurobia. Každý ale v službe veliteľa muráňskeho sa nachodiaci, triasol sa pred nimi, bo oni boli ich úhlavní nepriatelia, ich záhuba. Na ich čele sa nachodí na pohľad mladý, ale na silu bohatier, šuhaj v loveckej šate, pred ktorým sa všetko triaslo, čo ho popudilo k hnevu. Mnohí z poddaných Muráňa si pošepkávali, že je to vyhnaný a svojich statkov pozbavený dedič Muráňa. Bodaj, že sa ani neklamali.
   Kto videl Tornallyho opúšťať pustovňu, ten by bol iste v ňom na Kohúte, kde ho Bašova dcéra našla spiaceho, Tornallyho poznal. A keby ho na čele svojich horských chlapcov videl, tiež by sa ho bol chytil, bo on to i skutočne bol.
   Keď Mariena Bašova rozprávala Kováčovi o svojom stretnutí sa s Tornallym, zostalo jeho čelo jako pooraná roľa. Keď sa ho ale deva dopytovala s veľkou sústrasťou horekujúc nad losom Tornallyho, nemohol sa starček udržať, aby jej o ňom a o jeho osudoch na krátko nepovedal.
   „Boh dá,“ hovoril on, „že sa časy premenia, šľachetná slečno. Kto zná ale, čo nás všetkých očakáva.“ Na to rozprával Mariene všetky príbehy Tornallyho, vražedný nápad Bejiho, Tornallyho pomer k dcére Tarnovského, utiahnutie do pustovni, návštevu v Poľsku, rozlúčenie s Hedvikou, to je už všetko čitateľovi známe.
   „Čo sa ale potom s ním stalo, keď prišiel do pustovne, či tam ešte je, kde sa vzal na Kohúte?“ spytovala sa Mariena zamlčavšieho sa Kováča. Čelo starcovo poryly zase brázdy. I pozrel smutným okom na Marienu.
   „Závisí to od vás,“ povie Kováč, „chcete-li moju prostorekosť použiť ku mojej a Tornallyho skaze.“
   „Vy mne teda nedôverujete?“ povie veľmi bôľnym hlasom Mariena a jej oči sperlily sa krištálovými slzami. „Teda preca som sa klamala, keď som myslela, že aspoň jeden muž je hotový na celom hrade poctiť mňa svojou dôverou, ktorému sa i ja môžem sdôveriť. Oj, to mňa bolí, to bolí veľmi! Nehovorte mi nič, keď sa bojíte o vyzradenie, ale o mojej vernosti sa časom presvedčíte, že ani vaše, ani Tornallyho zlé som nehľadala, ale oboch dobré. S Bohom!“
   „Nie, nie, slečno, prosím vás, zostaňte, mám vám ešte niečo povedať.“
   „Len nič o Tornallym a o vás,“ povie táto.
   „Odpustíte, slečno, ja som vás nechcel uraziť. Ale keď nechcete o Tornallym počuť, budem vám rozprávať o lovcoch, ktorí napadajú našich ľudí. Na ich čele stojí mladý šuhaj, takého asi vzrastu, ako ste vy toho lovca na Kohúte opisovala, práve v tej istej šate, toho chovania. Naši ľudia sa ho strašne boja, viac než smrti. Vy sama ste o ňom i o jeho druhoch počula rozprávať. On si vás žiadal videť a ešte väčšmi s vami hovoriť.“
   „So mnou hovoriť? A on mňa pozná?“
   „Ano, slečno, pozná. Vy sama ste s ním hovorila, bez toho, že by ste ho bola poznala.“
   „Ale ja?“
   „Vy, slečno.“
   „Kde?“
   „Na Kohúte.“
   „Ten lovec?“
   „Ten.“
   „Vy ho znáte?“
   „Znám. On je náčelníkom tých horských chlapcov, o ktorých ste už toľko počula a ktorý neni nik iný, jako Tornally sám.“
   „Tornally!“ vykrikla Mariena.
   „Tornally, slečno. On zo zúfalstva, v domnení, že ho Tarnovský v priateľstve zradil, že on nechce, aby ho Hedvika ľúbila, z ktorej príčiny ho chcel zavraždiť. Zo zúfalstva, že jeho statky sú mu odobrané, opustil pustovňu, shromaždil okolo seba šuhajcov, ktorí s ním našu zbojnič napadajú. I chce sa mstiť na vašom otcovi, proti ktorému, jak viete, už je i žaloba zavedená, áno i snemom je odsúdený k ukráteniu majetku. Tornally sa teraz skrýva pod cudzím menom, bo viete, že mu Beji a váš strýc prisahali smrť. Vy ste sa teda už s Tornallym shovárala, jako som sa dozvedel, on si tiež žiadal s vami hovoriť. Mne je nie možné stretnúť sa s ním, bo viete, že celý dvor strežie na mňa a upodozrievajú ma zo zrady. Jestli by ste sa s ním nebála, mohla by ste sa s ním sísť. Závisí to od vašej vôle a smelosti. Ale pri tom musela by ste byť veľmi obozretná, bo beda vám i jemu, ak by bola vaša schôdzka prezradená. Nakoľko je ale možno, strežte sa strýca a Bejiho, ktorému vás otec za život Tornallyho chce darovať čo odmenu.“
   Pred očami Marieny sa zatmelo, vôkol sa jej zdalo, ako by všetko kolom utekalo. Zem pod jej nohami mizla, Kováč sa vzdialil, ona zostala sama, bez toho, že by bola vedela len najmenšie, čo sa s ňou dialo.
   Medzitým míňal sa deň za dňom. Mariena opúšťala častejšie Muráň. Chýr horských chlapcov vždy viac a viac strašil muráňsku sberbu, ba mnohí z nej tvrdili, že videli svojich protivníkov už i pod samým Muráňom, ktorí sa sem vybrali na špehy. Tento chýr tak poľakal všetkých, že sa žiaden neopovážil von z hradu, okrem Marieny, ktorá teraz vychodila tým častejšie. Mnohí obdivovali jej smelosť, druhí zase šepkali potajme, že je v spojení s jedným z poľovníkov, bo že ju jeden s ním videl prechádzať sa pri Muráňke. Jej vychádzky staly sa nápadnými i samému Bašovi.
   Raz vybrala sa Mariena jak obyčajne len sama z hradu. Obvyklou dráhou kráčala ku šumnej Muráňke na dobre známe miesto. Strach otcových ľudí, ktorý mali pred poľovníkmi, odňal celú jej obozretnosť, tak že ani nepozorovala, keď opustila hrad, že ju prenasledujú tri osoby. Stromovím krytá prišla až ku samej riečke. Prenasledovatelia pozorujúc, že tu zastala, nezameškali utiahnuť sa a pozorovať na blízku, čo bude robiť. Mariena, nasbierajúc kvieťa, sadla si na breh, urovnávajúc ich v kytku, pri čom si takto nôtila:

     Zpod Muráňa tvrdej skaly
     Bystrý potok vyteká,
     Pri ňom deva v túžbach žiali,
     Na šuhaja tu čaká.
     Tečie voda, vlnka vlnku
     V bystrom toku naháňa;
     Len čím skôr teč, vodička preč
     Od strašného Muráňa.
     Tečie voda, ale šuhaj,
     Kto zná, kde sa zabáva,
     Že mňa devu v strastných túžbach
     Toľko čakať necháva.
     Zablúdila srnka v lese,
     No lovci ju stopujú,
     Beda tebe, slabá devo,
     Keď o tebe počujú.
     Poranená jestli môže
     Ujde srnka do strani,
     Ktože teba, devo slabá,
     Pred pohromou ochráni?

   Oko Marienkino blúdilo po šumnom toku Muráňky, ona ani nepozorovala, že mladý lovec na prvú ozvenu vyjdúc zo svojej skrýše, s obľubou počúval zvuky prúdiace sa z jej ňadier. Oj, jaká bola pekná!
   „Marienka, odpusť!“ privolal jej poľovník, stojací za ňou a jeho pery už primrely na jej milom čielku. „Odpusť, ja som sa nemohol ďalej opanovať, abych sa nedotkol tvojho jasného čielka. Oj, prečo mne nebolo dopriane tvojím ochráncom byť!“
   Tvár Marienke zčervenela. Ona sa pousmiala, avšak bol to úsmev viac trpkého žiaľu, nežli radosti. Kto bol ten poľovník, neni mi treba ani hovoriť, on je čitateľovi známy. Známy z poľovky na Kohúte, kde ho Mariena našla spiaceho. Neni už ten zúriaci, čo tam, on nehovorí viac o smrti s Marienkou, keď mu snáď viac nebezpečenstvo hrozí, nežli inokedy. Kto by ale pamätal na nebezpečenstvo, keď sa nachodí v náručí svojho priateľa?
   Kto by myslel na záhubu, keď priateľa k srdcu vinie a keď sám tiež spočíva v objatí verného priateľa. Zabudol Tornally, zabudla Mariena na možné nebezpečenstvo, oba sa tešili, oba žili radostnému okamženiu svojho shliadania sa. On jej a ona jemu bola teraz svetom, žiaden sa teraz o nič nestaral, bo oni si boli všetkým. Nechajme ale mladých priateľov na čas v ich radosti a pozrime sa do Tarnovských.

9 Lesť

   „Tak ešte raz oprobujem svoje šťastie,“ opakoval Beji, keď ich Bašo i s Demetrom prepustil, „ešte raz a to naposledy. Keď to nepôjde dobrovoľne, musí to ísť násilne.“ S tými slovami opustil neskoršie i Muráň s Demetrom a ešte niekoľkými, medzi ktorými sa i vyslanci Tarnovského, ku Bašovi prišlí, nachodili. S nimi cestoval Beji zase na dvor Tarnovského.
   V Tarnove bolo ticho, ticho v palote vojvodovej, keď sa jeho poslovia i s Bejim do nej vrátili. Celý park, záhrada i s domom jako čo by boly vymreté. Smútok ešte vždy spočíval v rodine Tarnovského, bo syn vojvodov bol ešte vždy vo väzení. Sotva že sa ale Beji v palote usadil, všetko začalo okrievať novým životom, všetko sa prinavracať k predošlej veselosti, bo jeho prímluvou bol Hedvikin brat oslobodený zo žalára, ba vyhlásený cele za nevinného. Nechcem byť zdlhavým opisovaním hostín a plesov, ktoré nasledovaly na vyslobodenie Tarnovského. Ale časom opúšťali dvor vojvodov, až na samého Bejiho i jeho súdruha. Obyčajný spôsob života vrátil sa do rodinného kruhu vojvodovho. Starušký vojvoda sedel i dnes, jako obyčajne sedával na pohovke s fajkou v ruke, z ktorej sa oblaky dymu vznášaly po svetlici. Vojvodová sedela pri ňom, zaneprázdňujúc sa nejakou prácou. Hedvika nebola prítomná, keď vošiel mladý Tarnovský k rodičom. Na jeho čele sa zobrazovala nejaká nespokojnosť, ktorá neušla matkinmu oku.
   „Prisadni si k nám, syn môj,“ povie vojvoda, robiac miesto synovi na pohovke, „jako vidím, znepokojuje ťa niečo. Či si nebol s Hedvikou?“
   „Prechádza sa s Bejim,“ povie vojvoda. „Videl som ich v záhrade.“
   Pri otcových slovách potiahly sa ešte viac mračná tvárou mladého šuhaja, ktorý vždy mlčal. Matka, chcejúc ho do hovoru priviesť, dávala mu rozličné otázky, ktoré on ale len zkrátka zodpovedal. I preberajúc sa v jeho vlasoch a s pohľadom spokojným divajúc sa v jeho tvár, riekla:
   „Ach, syn môj drahý, jak si len mohol v tak teba tak nedôstojné podozrenie vraždy upadnúť?“ A slzy pokryly jej tvár.
   „Mne je len to podivné,“ povie vojvoda, „že ho sám Tornally má v podozrení, ktoré si neznám vysvetliť, zkadiaľ môže pochodiť?“
   „Zkadiaľ?“ povie tento so žiaľno-boľastným výrazom v tvári. „Z nedôvery, ktorá sa vkradla do Tornallyho. Chýr, ktorý mu došiel z Muráňa, že Bašo sa tak zamiloval do jeho majetku, že viac mu ho ani nemieni prepustiť, potom moje škádlenie, ktoré pochodilo síce zo žartu, že si bude museť nevestu čo bohatier z dravých rúk svojho súpera vymáhať, ak ju chce preca dostať, čo je spojené s nebezpečenstvom života. On, jako znáte, neľúbi žiadne žarty, vysvetluje si všetko prísne, kto zná, jak si vysvetlil moje žarty. Z toho mohla povstať jeho nedôvera ku mne, jako mi to vyčítala aj Hedvika. Kto by ale na to bol pomyslel, že sa uňho tak málo dôvery ku mne nachodí, keď sme spolu od mladosti. Na moje žarty prišla i tá nehoda, že práve v ten čas, keď on, jak sa mi Hedvika sverila, túto prvý raz vinul ku svojmu srdcu, ja som poľoval. On vedel o tom. Na poľovačke, jako som vám už hovoril, bol som prepadnutý od zakuklených ľudí, ktorí, jako sa domnievam, boli vyslaní od Bašu ku skaze Tornallyho. Títo lapiac ma, zaviazali mi oči, pozbavili mojich šiat a obliekli do cudzích. Tornally, jako to rozprával sestre, nedá si to vyhovoriť, že mňa videl utekať, že mňa poznal. Z toho uzatváram, že zbojník použil moje šaty ku vykonaniu zločinu. Ztadeto pochodia tie reči u ľudu, ktorý svedčil proti mne a ztade i domnienka Tornallyho, že som mu nepriateľom, že ho chcem pozbaviť skôr žitia, aby snáď Hedvika nešla za neho, keď je teraz pozbavený statkov.“
   Rodičia načúvali s veľkou pozornosťou reči synove, ktorý, prestanúc o chvíľu, zase pokračoval:
   „Svojich šiat nemal som na sebe po celý čas svojho väzenia, boly mi ale doručené, keď ma z neho vyviedli, chcejúc ma vystaviť záhube, keď ma z našich hôr zase privliekli a zanechali osudu, ktorý mi po väzení pritiahol zas len väzenie. Všetko to ale pochodí jedine z návodu Bašovho, v ktorého službe je i Beji, ktorého ja tak nenávidím. A preto ma to i mrzí, že sestra s ním toľko obcuje.“
   „Ale to sú všetko liché príčiny, pre ktoré by ťa mohol z tak podlého činu upodozrievať,“ pretrhne ho vojvoda.
   „Pravda, že sú liché, ba ani pravde nepodobné. Ale prečo inšie by ma upodozrieval. Nemám okrem toho ničoho. My sme mali síce v ostatných dňoch rozličné spory medzi sebou, no, myslím, že by sa ho daktorý tak dotknul, abo na také myšlienky bol mohol priviesť, že by som ho chcel zavraždiť. Ja som ale presvedčený, že to bol pôvodca toho nápadu Beji. Hlas jeho, ač práve ho vtedy zmenil, preca tu i tu prešiel do vlastného, čo som si ja dobre zapamätal. On, alebo jeho náhončí prepadli ma na poľovke, pozbavili mojich šiat a preobliekli sa. Tornallyho chceli zavraždiť a síce z tej príčiny, že Hedvika jeho lásku odmietla s tým, že už je zasnúbená s Tornallym. Ostatne ale vec sa preca kedy tedy dostane na svetlo a mňa moje tušenie neoklame. Bejiho ale i s jeho druhom radšej by som hockde inde videl, len nie u nás. On mi je podozrivý s celým svojím chovaním, v ničom sa mi neľúbi. Ja ním opovrhujem, nenávidím, ako len môžem.“
   Nastalo ticho, jako čo by razom reč boli potratili. Vojvodova fajka dohárala, i odložiac ju, hovoril:
   „Divno, veru divno je to, ani sa to len vysvetliť nedá. Tornallyho chceli zavraždiť, teba uviesť do podozrenia z jeho vraždy. Človek by o rozum prišiel, keby si to chcel vysvetliť.“
   „Mne je to celé jasné. Bašo nenávidí Tornallyho preto, že by rád jeho statky. Beji nenávidí mňa preto, že by rád sviesť Hedviku, v čom som mu vždy prekážal.“
   I vojvoda i jeho syn chceli niečo povedať, keď vošiel sluha do chyže a oznamoval, že čaká nejaký posol od Bašu, chcejúc hovoriť s vojvodom.
   „Nech vojde!“ bola odpoveď vojvodova.
   Posol vošiel. Po obyčajnom pozdravení s oboch strán, vyriadil pozdrav Bašov pre vojvodu, pri čom vyslovoval veľmi vrelými slovami i jeho vďaku za pohostinnosť mladého dediča Muráňa, ktorú mu vojvoda tak ochotne poskytnul. Posledný odkaz dotkol sa všetkých jakosi divne. Chýry, že Bašo chce odňať majetok Tornallymu, reči mladého Tarnovského, že Bašo chce Tornallymu siahnuť na život, nedaly sa nijako s tým porovnať, čo teraz Bašov posol vyriadil. Matka mladého vojvodu vzala ostro na oko, jako by mu chcela výčitky robiť, že Bejimu a Bašovi ubližuje. Čo keď on spozoroval, obrátil sa ku poslovi, ktorého párkrát premeral od hlavy do päty i pýta sa:
   „Jak dávno tomu, čo sa Tornally vrátil domov?“ Posol nie súc na takú otázku pripravený, jako čo by nedopočul, ešte raz sa spytoval na otázku mladého Tarnovského.
   „Jak dávno tomu, čo sa Tornally vrátil domov?“ opätoval Tarnovský.
   „Hneď po odchode vojvodových poslov z Muráňa,“ bola poslova odpoveď.
   „Teda už prevzal správu svojich statkov?“ bola druhá otázka Tarnovského.
   Na túto bol posol tým menej pripravený, avšak jeho odpoveď bola zodpovedaná bez najmenšieho znaku rozpakov.
   „Hej! už je jako doma, to jest, chcel som riecť, jako čo by u vojvodu bol, a už všetko sám vedie. Dosť skoro budeme i oddávky sláviť na Muráni so slečnou Marienkou. Na mieste otcovom ostane teraz dcéra na Muráni. Poteraz bol on tútorom Tornallyho, teraz Tornally prevezme tútorstvo, keď nie Bašovo, teda jeho dcéry.“
   Nad rečou a výrečnosťou poslovou krútil Tarnovský hlavou, ale vojvoda i s paňou načúvali jako prikutí. Posol obávajúc sa podobných otázok od mladého vojvodu, spytoval sa po Bejim, ktorému má tiež niečo vykonať. Ale sotva že stačil dohovoriť, keď sa zrazu otvoria dvere a dnu vojde Hedvika v sprievode Bejiho, ktorému Bašov posol ihneď doručil zprávu od jeho veliteľa, pri čom mu dával na vedomie, že by s ním rád o samote hovoril. I odporúčajúc sa, vzdialil sa od spoločnosti.
   Pokývnutiu jeho Beji nerozumel. Otvoriac zprávu doručenú poslom, prerečie s vyjasnenou tvárou:
   „Radostnú zprávu mám vám sdeliť, osvietený vojvodo i vám osvietená slečna! Dedič Muráňa, mladý Tornally, nachodí sa na Muráni. V jeho mene mám tú česť sdeliť vám, že jestli vaša osvietenosť proti tomu nebude nič mať a osvietená slečna na to privolí, osmeľujem sa o ruku jej u vás a u nej uchádzať sa pre Tornallyho. Činím to v tej sladkej nádeji, že jestli vaša osvietenosť, pane vojvodo i s osvietenou pani vojvodovou i s osvieteným mladým pánom vojvodom proti tomu sväzku nebudete, osvietená slečna na to iste pristane.“
   Vojvoda pokrčil len ramenami a položiac ruku na čelo, sťa by si chcel na niečo spomenúť, nehovoril nič. Vojvodová sa dívala na Hedviku, ktorá sa jej celá zapýrená túlila k boku. Mladý vojvoda, pokrčiac hnevivo čelo, stal od matky a opustil svetlicu. Výjdúc von nevdojak zaškrípol zubami a niečo temno sám pre seba hovoril. Ale v svetlici bolo ticho. Kým vojvoda niečo rozmýšľal, pozoroval Beji účinok slov svojich na tvárach prítomných a zdal sa byť sám so sebou spokojný. Netrvalo to dlho, i mladý Tarnovský sa navrátil zase do svetlice, vedúc so sebou i Bašovho posla. Na čele mladého vojvodu bol hnev, ktorým mu oči a celá tvár horela. Vstúpiac do svetlice, strmým krokom šiel prosto ku Bejimu, ktorý, pozorujúc jeho rozčulenosť, postúpil o krok zpäť.
   „Vy holomok, ničomník. Jak sa opovážite s nami žartovať? Vy ste zbojník a nie statočný človek. V tom okamžiku sa mi practe s očú, kým vás nedám vyštvať psami. Vy ste uhorský šľachtic? – Či sa to patrí na šľachtica v horách napádať? Či sa to svedčí niekoho uvaľovať do podozrenia a stáť na jeho skaze? Tornallyho si chcel zavraždiť, použijúc k tomu mojich šiat; teraz používajúc mena Tornallyho, chceš sprzniť dom môjho otca a naše meno! Rodičom dcéru, mne sestru, jako lotor, jako zákerník chceš zničiť. Vykáž sa plnomocenstvom od Tornallyho, že ťa splnomocňuje požiadať o ruku mojej sestry. Či sa môžeš, lotor.“
   „Vojvodo! beriem vás za slovo, žiadam —“ chcel ho pretrhnúť v reči Beji.
   „Mlč! Nechaj ma dohovoriť. Ukáž mi splnomocnenie Tornallyho a potom dostaneš zadosťučinenie. Dá ti ho, keď nie ja, tak tvoj spoločník, tvoj náhončí, ktorý ti tú zprávu priniesol, že je Tornally na Muráni.“
   „A tá zpráva je tu“ – skočí mu zase do reči Beji.
   „Od koho tá zpráva?“
   „Sám Bašo mi to píše.“
   „Čo ti píše?“
   „Že je Tornally na Muráni.“
   „A ešte čo? – Nie, že ste zlodeji? – Že by ste chceli rodinu Tarnovských pripraviť o ich poctivosť? Vy lúpežníci! Kto tu teraz už lúha? Ty ošemetníku, či tento tvoj súdruh a či váš pohlavár lúpežnícky. Pýtaš ruku mojej sestry pre Tornallyho, tento spojuje sväzkom manželským Tornallyho s Bašovou dcérou a Bašo, čo ten kuje za kukle? Koho mu ten vyhľadá? Snáď ho zasnúbi s nevestou, ktorou ho už tvoj šíp chcel zasnúbiť? Vy potupy uhorského zemianstva! Choďte, vzdialte sa, kým vám zostáva čas, bo kto zná, či budete môcť po malom okamžení.“
   „Za všetko to mi zodpovieš, chlapčisko!“ zareve Beji, celý zelený od zlosti a opustil i s poslom Bašovým svetlicu a v krátkom okamihu i vojvodovu palotu.
   Starušký vojvoda stál jako zarazený a neznal si hneď vysvetliť synovu rozhorčenosť. Hedvika, ktorá si spomenula na slová Tornallyho, že ho jej brat nenávidí, že on nechce, aby jeho bola, neznala si inak výbuch brata vysvetliť, jako že z nenávisti proti Tornallymu, nechce, aby sa on uchádzal o jej ruku. Preto teda i s matkou hneď na počiatku pôtky opustily so slzami v očiach dvoranu.
   Po vzdialení sa Bejiho a jeho náhončieho bolo ticho v dvorane. Vojvoda rozmýšľal ako vo sne, čo sa dnes uňho prihodilo, jeho syn ale hľadel sa uspokojiť a podať lepšie vysvetlenie otcovi, jestli že by ho bolo treba. Avšak otec tomu všetkému dobre porozumel.
   „Len teraz som na čistom,“ hovoril starý vojvoda synovi, keď mu tento začal bližšie rozprávať, prečo tak napadol Bejiho.
   „I ja, otče, prišiel som na čisté, bo teraz istotne viem, že medzi tými, čo ma v hore prepadli a pozbavili mojich šiat, keď bola sestra i Tornally ranení, bol i Beji. Poznám to na jazve, ktorú má za ľavým uchom a ktorú som len teraz badal. Tú jazvu nosí od tedy, čo mňa bol prepadol v húštine. Ja som mu ju vtedy vylepil s týmto prstenom, že ho hneď krv zaliala. A kebych mu to miesto nebol prehnal až do krvi, istotne by tam bol odznak i s menom vyrazený.“
   Vojvoda počúval i tešil sa, že syn tak odpravil Bejiho i mrzelo ho to pre roztržky, ktoré mohly z toho povstať, ba snáď i nepokoje, jakých v ten čas nebolo treba dlho hľadať medzi šľachtou. A preto vravel:
   „Syn môj, ale teraz sa musíme mať na pozore. Slová, ktoré si Bejimu hovoril, ani on, ani Bašo nenechajú bez pomsty. Musíme i náš ľud na to pripraviť a to čím najskôr.“
   „Kto zná, či to až tak ďaleko príde? Bašo, ja viem, i s celou svojou rotou je pomstivý a ešte viacej lakomý človek: preto ani najmenej nepochybujem, že by sa mu zachcelo zase niečo na svoje lúpežnické hniezdo odniesť. A to tým viac myslím, jestli Tornally zaujal už skutočne svoje dedictvo, o čom ja ale pochybujem. To viete, že ho prešporský snem vyhlásil za nepriateľa vlasti, jako i ostatných, ktorí žijú na podobný spôsob. A jestli sa nepoddajú a svoje hrady neodovzdajú kráľovi, ktorý už dostáva prevahu nad Isabellou, iste budú zbrojou prinútení.“
   „Mnoho sa, syn môj, na našich kongregáciách, tak i na uhorských snemoch pohovorí, ale je vždycky otázka, či to príde do života. Bo každé to uzavretie dá sa na rozličný spôsob poprevracať a poprekrucovať.“
   „Máte pravdu, otče! No, ale keď i príde, nenájde nás nepripravených. Že by ale prišiel, ja pochybujem.“
   „Ja nepochybujem, ale si to ani neprajem,“ hovoril starý vojvoda. Poďme sa ale podívať, kde je Hedvika i matka, tam sa bližšie o tom ešte poradíme, či by nebolo dobré, opustiť Tarnov na krátky čas a oddialiť sa niekam inam.“
   „Pre vás to bude výhodnejšie, snáď i pre matku, sestra môže ísť tiež s vami, no, ja ostanem k obrane Tarnova tak dlho, kým nebudem istý, že mu nehrozí viacej žiadne nebezpečenstvo.“
   S tým opustili dvoranu a išli ku matke a dcére, ktoré až posiaľ, neznajúc spolu ani dobre prečo, nariekaly. Ale výsledok porady straniva opustenia Tarnova bol ten, že ani dcéra, ani matka sa nedaly nahovoriť ku odchodu z Tarnova. Zostalo teda pri starom. Hedvika sa pomerila s bratom a žiadala, aby jej odpustil, že tak o ňom smýšľala. On ju za to nekarhal, že mu nedôverovala, ani sa nehoršil, že ho obviňovala z niečoho, čoho si ani najmenej nebol povedomý.
   „Viem, že si zaľúbená a preto sa ti ani nedivím, že si prišla na také myšlienky,“ hovoril jej mladý Tarnovský, keď ho žiadala za odpustenie. „Ľúbosť je slepá. Ty i Tornally v nej väzíte, preto i vy nevidíte.“

10
V žalári

   Ach, sladké sú to mladých hodiny,
   V ktorých žiaľ sladko hovorí,
   V ktorých hneď v nebies lietať výšiny,
   Hneď živlov zemských priestory.

//-- Sládkovič --//
   Sladké to boly hodiny, ktoré dcéra Bašova s dedičom Muráňa trávili pri Muráňke, sladké to hodiny milého shliadania sa. No, chvíle bežia, časy sa míňajú. Každá chvíľka, ktorá príde, je neistá. Ešte pred hodinou sme sa cítili blaženými a sotva sa tá minula, už sa naše blaho premenilo v biedu.
   Tak to bolo s Tornallym a s Hedvikou, keď po prvýkráť usadili dôverne popri sebe. Sotva že chvíľa prešla, i jeden i druhý kráčali v ústrety záhube a nešťastiu. Prišla hodina, ktorá ich obsypala blaženosťou, prišla však druhá, ktorá všetko to, čo prvšia doniesla, zahubila. Tak to bolo i s Marienou Bašovou pri shliadaní sa s Tornallym. Ani on, ani ona neznali, čo im najbližšia hodina prinesie, ani jedon z nich netušil, či šťastie, či nešťastie, či blaho, či pohroma príde.
   Dlho sa bavila Mariena pri Muráňke a nie ako obyčajne. Ešte ani raz tak dlho nevystala, lež ani raz sa jej tak ťažko nebolo lúčiť, jako dnes. Jej hruď opanovala jakási tajná obava. Oj, veď divné to city obklopia začasto mladušké srdce devino. Ta by rada niečo a nemôže. I myslí, že je spokojná a preca to v jej duši búri, v jej hrudi vedie boj. Kto zná, či by Marienka bola ešte odišla, kto zná, či by bola bývala v stave, keby ju k tomu nebol prinútil Tornally.
   „Choď, Marienka,“ povie jej šuhaj, „kto zná, či ťa nehľadajú? Choď, aby ses’ neprezradila, že sa schádzavaš s horským chlapcom. I tebe, i mne by to mohlo zaškodiť.“
   Ešte raz pozrela deva do bystrých očú šuhaja, ešte raz podala mu ruku na rozlučnú a chytrým krokom, no s boľastným žiaľom opustila Tornallyho. Nič nepreriekly jej ústa; ale tým viacej hovoril jej pohľad a vrelé stisnutie ruky.
   Ale i oko Tornallyho so žiaľom sprevádzalo svižnú rusalku Muráňa.
   Odišla.
   Húšťava ju už čochvíľa kryla. A Tornally ešte vždy dumno stojac v myšlienkach ponorený, pozeral pred seba i nezbadal ani, že je ktosi pri ňom. No, prebral sa z dumania. I bolo pozde.
   Siahne po zbroji, tá mu bola odcudzená. „Ha, holomok kýsi, kde mi je zbraň,“ zakrikol i schytiac po boku nepovolaného hosťa už ho tisne k zemi.
   „Dolu s ním, srazte ho!“ bolo počuť hlas druhý a dvaja na blízku držali už Tornallyho v svojich drápoch, „srazte ho, poviažte i privlečte na Muráň!“
   „Hoho, to už nie, sberbo zákernická!“ skríkne Tornally, i válajú sa už dvaja pri jeho nohách. „A koľko vás ešte, že vám poustielam do mäkkej pažiti i hlavy poodtrhám jako makovice!“ Chce sa obzreť, priloží prst na ústa, chce zahvízdnúť, lež tu jeden z tých, ktorých na zem pokládol, spamätá sa i podchytí mu nohu a Tornally stratiac rovnováhu padol na zem. Sotva ale bol na zemi, už je na rukách i na nohách poviazaný, tak že sotva mohol sebou pohnúť.
   „Hej, horský chlapče, už sú obťažené tie tvoje ľahké nožky. Počkaj, odpočinieš si, abys nikdy viac nemohol behať! Už si dolietal, milostný holúbok, dohrkútal, i tá tvoja sivá holubička. Tej sa istotne nesníva, do jakej klietky bude zatvorený jej miláček,“ hovoril jeden z tých, ktorí boli Marienu striehli, kam sa vybrala.
   „Dostriehli sme vás, vtáčatká pekné. Iste sa vám nebude zajtrá tak sladko cukruškať jako dnes.“
   „Mlč, lotre! Bo svoje diabolské úsmechy draho zaplatíš,“ odvrkol mu Tornally, „šibenica ťa neminie i s týmito zákerníkmi.“
   „Ha-ha-ha,“ rozchichotali sa Bašovi sprievodci i s ním. Bo on to bol sám, ktorý svoju dcéru chcel vypátrať i s niektorými, kam chodieva? „Hahaha, to nám každý prorokuje a každý pochodí so svojím proroctvom tak, jako trójska Kassandra, že na ich proroctvo nik nedá a že čo prorokuje, vždy sa skorej na nich vyplnilo.“
   „Ale ty obluda čierna, neujdeš šibenici, to ti svätosvate sľubujem,“ hovoril ku Bašovi, bo on to bol, ktorý tak posmešno k nemu hovoril.
   „Hahaha,“ rozosmial sa tento. „No, ale keď mi to tak prorokuješ, musím i ja tebe niečo. Ja ti navzájom prorokujem, že ma nikdy na šibenici neuvidíš, ale že ty prv pôjdeš na druhý svet než ja; i žiadam, keď tam prídeš, abys urobil tam i pre mňa nejaké pohodlné miesto. Budem sa ti hľadeť náležite odslúžiť.“
   Sotva to stačil dohovoriť, zablyskne sa v hore, rana padne i prerazí Bašovi klobúk.
   Ticho bolo v Muráni, keď bol poviazaný Tornally „abys sa polepšil, bo nebudeš sa mi môcť odslúžiť, keď preca prvý na druhý svet povandruješ.“
   „Ha – to bola streľa z roty Tornallyho,“ zareval Bašo a oči mu celé nabehly zlosťou. To ti hovorím, chlapče, že keď ešte jedna padne, či ma trafí, či druhého, či nikoho, si syn smrti!“
   „Od ktorej sa ty nevykúpiš, a ktorá z každého kúta na teba číha,“ odpovedel zmužile Tornally.
   I prišli na Muráň. Tornally sa pýtal, aby ho doviedli ku Bašovi, bo ho nepoznal. I dovedený bol ku čiernej veži, kde mu sobrali putá, ale temnota a vzduch špatný, ktorý sa tu rozširoval, bol mladému šuhajovi obtiažnejší, nežli centové okovy.
   Ticho bolo v Muráni, keď bol poviazaný Tornally vedený do čiernej veže, ticho bolo i vtedy, keď sa dvere veže zatvorily, aby zamedzily slobodu slobodného šuhaja. Ticho a pusto bolo všade. Nazdal by sa človek, že nikto nevidí, nikto nepozoruje Bašu a jeho pomocníkov, čo konajú. Ale dvoje očiek daly dobrý pozor na ich príchod i na biednu obeť, ktorá padla do ich rúk. Slza žiaľu, horká slza tiekla z pekného očka po hodvábnom líčku.
   Všade človek nájde dobré duše. Našly sa ony i na lúpežnom Muráni, kde by ich málokto v tom čase bol hľadal.
   Nastala tichá, pekná noc. Na Muráni sa už všetko do lona sladkého sna uložilo, len dvoje očiek nezadriemalo. Marienka bola hore. Jak sa zdalo, netešil ju sen. Dlho, dlho pozerala na hviezdnaté nebo; zatvorila okno i zmizla v svojej izbičke.
   Zrazu bolo videť postavu v bielom rúchu zahalenú, jako kráča sťaby toňa ku železným dverám čiernej veži, v ktorých zmizla.
   Bola to postava Marieny.
   „Ja som toho vina, že upadol do záhubných rúk; ja musím byť i tá, ktorá ho vyslobodí,“ hovorila sama k sebe, keď zatvárala oblok svojej alkovny i chcela to vyplniť.
   Keď vošla do veže, vyňala malú pochodeň, aby si posvietila vo tmách. Tornally spal sladko, kolo jeho úst zdalo sa, sťa by si poletoval ľahunký úsmev. Deva s rozkošou pozerala na mladého šuhaja, no, žiaľ zaujal jej srdce, keď si pomyslela, v jakom stave sa nachodí. Dlho, dlho tak stála, dlho sa dívala naňho, i nakloniac sa bližšie k nemu, slza bôľu vyhrkla z jej očka i padla na tvár šuhajovu, ktorý sa tíško prebral zo svojho sna.
   „Kde som?“ boly jeho prvé slová. „Kto to pri mne? Hedvika, tys to? O ja šťastlivý, že ťa zase mám! Ach, to bol strašný sen! Oj, poď, poď sem, duša duše mojej!“
   „Tornally môj,“ rečie Mariena.
   „Tornally? Čo to za divný hlas! Kto ma to volá? – To neni hlas mojej Hedviky. Kde som, čo to za cudzina?“
   „Tornally, srdce mi pukne!“
   „Ach! – to nebol sen – to strašná skutočnosť! Čo chceš odo mňa, ty sirena svodná? Prečo ma búriš, prečo ma znepokojuješ? Či sa nehanbíš za svoju zradu? Neni ti dosť na mojom väzení, mojej nevôle, do ktorej ma tvoje zrada vrhla, neni na tom dosť?“
   „Tornally môj, nevinná som!“
   „Nevinná! Ha, to pekné slovo! Ale skry sa i so svojou nevinnosťou, ktorá tak vyzerá jako vlkova, čo celé stádo oviec poškrtil.“
   „Tornally, Tornally môj, ubližuješ mi, počuj ma.“
   „Nie, nie, nemôžem ťa počuť. Vzdial sa čím skôr, bo zavolám na stráž. Veď som sa zabudol spýtať, v čom mene ráči slečna sem prichodiť, je vyslaná od môjho záhubcu, aby sa tešila na mojich mukách? Ráčte sa vysloviť.“
   „Sama od seba prichodím,“ riekla smutne deva, „nevie nikto o mojom príchode.“
   „Tak jako o tom pri Muráňke! Preč, preč, nič nechcem počuť,“ kričal rozhorlený mladík na trasúcu sa devu.
   „Idem, idem, keď si toho žiadaš,“ rečie i bere sa von, strápená, uplakaná deva.
   Tornally zostal samotný. Mariena zmizla tak rýchle, jako bola prišla, len že so srdcom o veľa ťažším.
   Oj, veď je to tak v živote! Človek hneď blaženosťou, hneď šťastím je zachvátený. Hneď nás potešenie, hneď smútok objíma. Mladý svet hneď v nebies výšinách, hneď v strastných priepastiach sa potápa. Hneď objíma predmet milený, hneď ním pohŕda, raz sa mu korí a zas ho tupí, raz ho vzýva, druhýkrát snižuje. Pred chvíľou mu najväčšiu radosť, najväčšiu rozkoš pôsobil, sotva niekoľko okamihov minulo, ten najväčší boľ ryje sa v mladistvé ňadrá dvoch mladých duší. Vrtkavý je osud, ktorému kráčame všetci v ústrety, sťa vrtkavý čas apríla. Jaká spokojnosť, jaká blaženosť len pred pár hodinami spočívala v dvoch srdciach mladuškých, Janka a Marienky, keď sa bavili na brehoch Muráňky! Jaký žiaľ, jaký boľ zaujíma teraz tie samé srdcia! Kde tá dôvernosť, kde tá potecha, ktorú vzájomne jeden druhému poskytovali? Zmizla v niekoľko okamženiach. Nedôvera, opovrženie a strastiplný boľ zaujal oboch. S boľastným srdcom zostal Janko odpočívať v náručí strašného osudu, s boľastnejším ešte srdcom opúšťala Mariena jeho žalár. Pekná to bola noc, ale divno bolo v doline Muráňa. Ešte nikdy snáď nebolo počuť toľko hvizdov, toľko ozývania sa kuvičích a soviných hlasov, ktoré tú nočnú tichosť, čo panovala, prerušovaly. Ale i tie ustaly. Na Stoškách a Kráľovej Holi objavily sa dva ohníky. Chvíľku horely a zas shasly, čo sa trikrát jedno po druhom opätovalo, až konečne vyhasly. Čo to malo byť? Je neznámo! Na druhý deň kolovaly chýry, že na Stoškách i na Kráľovej Holi bolo shromáždených množstvo horských detí. Tieto chýry nikoho tak nepostrašily jako zbojnič Muráňa, najme ale jej kapitáňa Bašu. Zdvojnásobil stráž Muráňa, postaviac k čiernej veži dvoch mužov, aby ani okolo nej nikto prechodiť, tým menej do nej nakuknúť a nového väzňa vypátrať mohol. Priateľ vyhľadá vždy svojho priateľa a neopustí ho ani v najväčšom nebezpečenstve. Verná duša vynájde prostriedky, vždy premôže i tie najväčšie prekážky, ktoré by jej v ceste stály, keď sa jedná o shliadanie sa, abo o vytrhnutie z nebezpečenstva s ňou spolucítiacej duše a čo by hneď i sama v obeť mala padnúť. Tak i cez túto stráž vedelo srdce Marieny vynájsť si cestu do hlbokej temnice. Avšak jak prvší, tak i tento raz nebola šťastlivejšia. Tornally ju nechcel ani videť, tým menej jej rád počúvať.
   „Tornally, odpusť mi, že ťa znepokojujem. Boh mi je svedok, že ma bez príčiny obviňuješ. Toto je posledný raz, čo som ťa navštívila. Ale mám ti ešte niečo sdeliť, čo mi Kováč hovoril.“
   „Nič ti neverím!“ pretrhol ju v reči Tornaly. Ale Mariena sa nedala odstrašiť, a pokračovala ďalej.
   „Jako som riekla, neprídem viac k tebe a kto zná, čo sa môže stať? Môj strýc sa vrátil z Tarnova, Beji zostal tam. Tajné rozhovory s otcom, ktoré vydržiava strýc, sú mne strašné a tebe nebezpečné.“
   „Ha, mne nebezpečné?“ zasmial sa trpko Tornally.
   „Nielen tebe, ale i tvojej neveste, po ktorej Beji číha; a nielen jej, lež i tvojmu priateľovi Tarnovskému! On ti je až posiaľ verným priateľom, i bolí ho to práve tak, jako mňa, že ho obviňuješ zo zrady. Jestli chceš vedeť, kto je tvoj zradca, nuž ti poviem.“
   Tornally mlčal a jako omráčený načúval slovám devy, ktorú ešte nikdy nepočul tak odhodlane hovoriť. Ale pri spomenutí ostatných slov spočinuly jeho oči na jej útlej postave, jako by sa chcely spýtať po nebezpečnom nepriateľovi. Mariena nečakajúc ani na ústne vyzvanie, pokračovala:
   „Nie ja, ani Tarnovský, ale Beji je tvojím nepriateľom i s mojím strýcom! Keď tých nie, môj otec sa nedopustí toho, čoho sa dopustil. Keď tých niet, ty nebudeš tým, čím si teraz. Toto sú reči tvojho ochráncu Kováča. A čo ti viac môžem povedať, že Beji chce odviesť tvoju nevestu a proto hľadá tvoju smrť a tak zamýšľa i s Tarnovským, ktorý mu stojí v ceste. Ak mi to chceš veriť, ver mi. Vnútiť ti to na silu? to mi nemožno. Ale moja posledná rada je tá, jestli i seba, nehovorím v žalári, alebo ešte v horšom nechceš videť a svoju nevestu tiež pri tom nechceš zničiť, hľaď sa vyslobodiť a to hneď, pokým máš čas. Ja ťa uisťujem ešte raz o dobrom svojom smýšľaní; keď chceš, môžeš mi veriť, – no i nie. Ak mi veríš, nasleduj moju radu: navráť sa do Tarnova, čím ochrániš nielen seba, ale i Hedviku i svojho priateľa.“
   Tornally sa zamyslel, hlava mu šla kolom. A Mariena s tázavým pohľadom dívala sa mu do tvári.
   „Ty si hovorila, že so mnou dobre smýšľaš. A či mi to môžeš dokázať?“ riekol v rozpakoch Tornally.
   A tie dôkazy majú byť?“ spýta sa pevným hlasom Mariena.
   „Tie dôkazy toho budú, že ma zajtra zase navštíviš a že si tu dnes nie naposledy, jako si mi povedala. Ja si rozmyslím, či ťa mám počúvnuť a uvidím, či so mnou ozaj úprimne jednáš.“
   „Ja bych ale radšej chcela, aby si pristal dnes na moju radu. Nevieme, čo sa môže stať.“
   „Keď nepristávaš na môj návrh, ktorý mi má byť dôkazom tvojho dobrého smýšľania, nemôžem ani ja tvojmu návrhu dnes urobiť zadosť.“
   „Dobre, pristávam na tvoj návrh i chcem i so storakými závadami sa potýkať, aby som si dostála v slove. Tu je moja ruka.“
   Tornally vzal peknú rúčku devy a tíško ju stisnul.
   „Povedz mi ale, Marienka, keď tak zastávaš česť a nevinnosť Tarnovského, či vieš i k jeho ospravedlneniu niečo?“
   „Vím a jestli chceš, môžem ti ešte dnes vyrozprávať.“
   „Veru som zvedavý,“ prehodil Tornally a Mariena opisovala všetko podrobne, jako šiel Beji k jeho skaze do Tarnova, jako sa Kováč vychystal k jeho ochrane, jako neskoro prišiel, a jak natrafil na raneného už Tornallyho, zkade ho do pustovne priviedol. Keď to Mariena vyrozprávala, nechala Tornallyho v myšlienkach.

11
Strašlivá noc

   Strana Ferdinandova dostávala zo dňa na deň väčšiu prevahu. Priateľov Zápoľského ubúdalo, áno i niektorí dedičia ho opustili. Ovdovelá Izabela ponechala záležitosť svojho syna Utešinovičovi, ktorý bol aj spolu jeho vychovateľom. Utešinovič za dlhý čas vrele zastával zájmy svojho chovanca.
   Ferdinand zaujmúc väčšinu krajov, v ktorých predtým Zápoľský panoval, i bol čas po čase v celom Uhorsku uznaný za kráľa. Okolnosť táto ho prinútila k tomu, že venoval viac pozornosti Uhorsku. Aby bol čím skôr lepší poriadok uvedený, svolal snem do Bratislavy. Tu medzi inšími pojednávaniami prišly na stôl snemovne i ponosy na šľachtu, že táto svoje hrady, ktoré jej k obrane krajiny boly sverené, nie ku tejže obrane, no ku skrýšam lotrov a zločinu používa. Medzi tými hradmi, ktoré za lúpežnícke boly držané, bol i hrad Muráň, na ktorom Bašo z Čoltova sprevádzal snáď tie najväčšie zbojstvá. Bašo a s ním ostatní boli za nepriateľov vlasti vyhlásení a čo takí zbrojou mali byť podmanení. Nemilá táto zpráva zarazila síce Bašu zo začiatku, lež čochvíľa zmizol strach z jeho čierneho srdca a myseľ strašná zaujala čiernejšiu jeho dušu.
   „Ha, mám ťa,“ povie, chodiac vo svojej izbe, „lež neviem, či ťa božskou a či pekelnou myšlienkou mám pomenovať.“
   Pri tom sa roztiahly jeho veľké ústa a pekelný úsmev pohrával sa s nimi.
   „Tvoja to vôľa, pekný poľovníku, ak chceš sa jedom sám dobrovoľne zrieknúť sveta, alebo ťa druhý povrazom toho sprostí. No nielen ty i druhý padne s tebou, ktorý sa miešal do toho, čo ho nepálilo. I tebe by bolo lepšie v pustovni, nežli tu svoje kosti skladať. Keď máš dlhý jazyk, musí sa ti to zo života odňať. I tak si už starý, veľká škoda ťa nebude! Tys mi doniesol zprávu o živote dediča muránskeho, ja ti donesiem zprávu o jeho a spolu i tvojej smrti.“
   Tieto slová cielily na Serémyho.
   Dnes bola stráž od čiernej veži odstránená. Všetci sa tomu čudovali. Na pekný deň nastala čierna noc, ktorá sa sťa oblaky valila dolinou muránskou. Hustá tma, hustá čierňava pokryla Muráň. Denný hluk zmizol. Nastala tichá, ale hrôzyplná noc a tichosť tá strašný zločin v sebe ukryla. Tichosť noci prerývaly pištiace hlasy kuvikov a sôv, ktoré sa zo všetkých strán Muráňa, jako nikdy predtým, ozývaly. Ale i tá tichosť pominula a víchrica, ktorá sa strhla, predpovedala strašnú búrku. Blesky počaly preletovať nebom, na ktoré nasledovalo strašné dunenie hromu, až sa otriasaly mocné hradby. Nikto by sa vtedy nebol odvážil von zo svojej skrýše ani za tri svety. A preca, keby bol niekto pozoroval priepaste muráňske, nie jednoho, ale celé tlupy bol by uzrel pri mlunnom blesku. I na Muráni všetko nespalo, bo pri ožiarení blesku bol by mohol pozorovať, že niekto kráča po pustom dvore a že sa ponáhľa ku strašnej Bašovej čiernej izbe. Prídúc ku dverám, zaklope na ne, ktoré sa o chvíľu otvorily.
   „No, jakú zprávu nesieš?“ rozliehalo sa hneď hrmotne slovo Bašovo v izbe.
   „I dobrú i zlú,“ bola odpoveď vstúpivšieho Martina, brata Bašovho.
   „Skorej povedz tú dobrú.“
   „Serémy i Tornally sa už niekde v nebi spolu objímajú. Tamten dostal hodvábnu šnúru jako pustovník, tento ale napijúc sa šampanského, zaspal na veky.“
   „Teda mu chutnalo?“ rozosmial sa Bašo.
   „Muselo mu, bo sa mu ešte ústa penia.“
   „Ten krátky pôst teda preca učinkoval.“
   „Inu, kto sa tri dni postí, tomu na štvrtý dobre chutná. Keby bol ale vedel, že mu to tak dobre poslúži, kto zná, či by radšej i dnes nebol ešte postil.“
   „Možno a čo ešte dobrého znáš?“
   „To, že Beji sa dnes s dobrým prospechom, jako prišlý posol oznamuje, blíži už ku Muráňu. Nevesta Tornallyho navštívi Muráň i s mnohými pokladmi.“
   „Išla dobrovoľne?“
   „Nie, Beji s našimi napadol palotu. Čo bolo zo zlata pobrali, jako i všetko, čo sa dalo uniesť. Vojvodu tiež vedú sem, jeho žena zahynula v požiari; mladý Tarnovský sa ratoval útekom. Hedvika ale vidiac, že otca odvádzajú, nasledovala našich dobrovoľne. Čo sa koristi týka, má byť výdatná.“
   „Tak kedy príde Beji?“
   „Možno, že ho tá búrka zdržala, síce by bol už tu. Zajtra príde istotne.“
   „No, a čo máš ešte?“
   „Dobrého nič!“
   „A zlého?“
   „Salm i s vojskom je na ceste proti Leviciam, ba hovoria, že Balassa i so svojimi podľahol a že tiahne proti Muráňu.“
   „Haha, nech len príde,“ rozosmial sa divoko Bašo, nech len príde i so svojimi hrdinami, aspoň si porozplieskajú tie ich nemecké tekvice. Muráň je nie pevnosť vystavená zo špinátu; i nech len prídu skúsiť!“
   „Tarnóci aspoň radí, aby sme hľadeli tomu vyhnúť,“ povie Martin.
   „Hej, ten strachofuk sa vždy strachuje, on by bol v stave i o milosť prosiť toho votrelca nemeckého.“
   „Šeríni s ním tiež súhlasil.“
   „Hej, ten by len tam rád sa bil, kde by videl, že sú pekné dievčatá, aby im strachu mohol nahnať. Na ostatok i ty prejdeš na ich stránku. Čo, nemal by si tiež vôľu?“
   „Všetok žart teraz na stranu. Kto zná, jak to môže vypáliť. Ale ja len pod čestnými podmienkami by som sa chcel pokoriť.“
   „A čože to za podmienky?“
   „Tie isté, čo ty myslíš.“
   „A tie by boly?“
   „Teba, čo dediča Muráňa uznať!“
   Bašo sa zahľadel na Martina, nepovediac ani slova.
   „Nazdávam sa, že s tým súhlasíš?“ povie Martin. „A máš k tomu i právo. Tornallyho už niet.“
   „Nuž a jako to myslíš, že by sme toho mohli dosiahnuť?“ pýta sa Matej.
   „Jako? Povieme, že dedič Muráňa zahynul v Poľsku. Vyšleme poslov k Izabelle, ktorej stránka je už celkom zoslabnutá: ponúkneme jej naše spolčenie, jestliže nám statky Tornallyho, čo dedičné odovzdá. Ona iste na to pristane. Ak nepristane ona, budeme so Salmom vyjednávať, ktorému tie isté podmienky predložíme, doložiac i to, že i my sa pod jeho zástavu ku strane Ferdinandovej proti Izabelle a jej synovi postavíme.“
   „Skusíme to hneď zajtrá,“ povie Matej, „i vyšleme ku Isabelle pátera Gregorija i s Petrovičom, nech s ňou vyjednávajú. Podarí-li sa nám to a príde-li Salm s cisárskými, budeme môcť rátať na pomoc Isabellinej stránky; nepodarí-li sa to, tiež nič nestratíme.“
   Kým sa Matej s Martinom radili, čo počnú v páde obľahnutia Muráňa, dialy sa na hrade nasledujúce veci.
   Sotvaže Martin opustil čiernu vežu, sblížilo sa ku nej viacej dobre ozbrojených mocných chlapov. Dvere veže boly síce zavrené, ale netrvalo to dlho, že ich prišlí otvorili pomocou primeraných nástrojov. Kým niektorí mlčky vošli do veže, zostali druhí vonku, každý o múr opretý, sťa by vartu stál.
   Ale strašný to výjav, ktorý im žalár predstavoval. Nikto netušil, čo oči jeho v niekoľkých okamihoch pozorovaly. Pustá tma a hluchá nemota panovala v čiernej veži, keď do nej priatelia mladého Tornallyho vošli. Zapálené svetlo robilo ju ešte strašnejšou nežli vskutku bola. K tomu bôľné, sťa by so smrťou zápasiace vzdychy naplňovaly všetkých hrôzou. Vstúpia až do posledných dier, zkade vzdychy k nim prichádzaly, i zostali všetci sťa by bleskom omráčení. Čo ich zarazilo, boly slová, ktoré sa v temnici ozvaly.
   „Ja zomieram!… Boh mi buď milostivý. Po mladom živote si túžil – máš ho v obeť dostať. – Boh sa nad tebou smiluj – ne – šťast – li-vý o-tec!“
   Bolo ticho.
   Z prítomných nikto sa neopovážil prerušiť posledný vzdych nešťastného väzňa. Mlčky prišli, mlčky sa vzdialili priatelia Tornallyho, jak z čiernej veže, tak i z hradu.
   Sotva sa spustili s vysokých hradieb, kuvičie hlasy sa ozvaly kolom, na čo húkanie sovy bolo odpoveďou. Sotva prešlo niekoľko okamihov a už bolo niekoľko chlapcov na vrcholci „Šancov“, ku ktorým sa vždy väčší a väčší počet shromažďoval a kam i tí, ktorých sme na Muráni mohli pozorovať, sa tiež pridružili.
   „Pomsta – Božia pomsta!“ bola odpoveď ostatných.
   „Kde je Tornally?“ bolo zase počuť.
   „Tornally?“ povie boľastným hlasom jeden z prítomných: „Tornally je slobodný!“
   „Nech žije Tornally!“ zase to zaznelo kolom.
   „Slobodný, bratia drahí,“ povie dôrazným, čo i bôľnym hlasom predošlý, lenže sloboda jeho je rozdielna od slobody našej. On je slobodný od zbojníka Bašu, ale nie tak slobodný, aby slobodu svoju s nami mohol sdielať. Telo jeho je zbavené naveky života slobody. Slobodu požíva teraz len jeho duch. Slobody žitia pozbavil ho ukrutný zbojník Muráňa a preto mu pomstu, večitú pomstu prisahajme!“
   „Pomsta, večná božia pomsta mu!“ opätovali všetci, za ktorými i tie skaly pustých dolín svoju ozvenu odrážaly.
   Bôľnym srdcom a rozovrenou krvou načúvali ostatní zprávu, ktorú ich poslovia k oslobodeniu Tornallyho na Muráň poslaní, im priniesli.
   Po ukončení zprávy a porady všetci sa ponorili v dumanie. Mračná sa po nebi začaly riediť, búrka prestávala a čosi kamsi počalo sa brieždiť.
   „Kosy zapadajú bratia,“ povie jeden, pretrhnúc to mlčanie. „Čas je, aby sme sa rozišli. Čo sme si sľúbili, hľaďme to i splniť. Vy ste mňa zvolili za vašu hlavu na miesto Tornallyho, ja ňou teda chcem i byť a spolu s vami pomstím smrť Tornallyho. Dnes zajtra príde i Salm i s cisárskými, buďte teda na pohotove a v každú minutu prichystaní. Komu z vás ľubo, prídite ku mne na Krásnu Hôrku, komu ale domov ľubo, nechže tiež odíde, bo už máme svrchovaný čas, aby sme pozornosť na seba neobrátili, ináč by sa nám ťažko bolo na tie skalné hradby dobývať, ešte ťažšie ich zaujať.“
   „Nech žije Bebek, vodca náš!“ zvolali prítomní rečníkovi. Naraz ďaleko v húšti bolo počuť zahúkanie sovy a dvakrát škrekľavý hlas kuvíka. Prítomní zostali sťa by prestrašení a všetci sa zdali načúvať, vzdor tomu, že mali už v úmysle rozísť sa. A keď druhý i tretíkrát tá istá ozvena sa opakovala, zmocnil sa ich jakýsi nepokoj.
   „Čo je to?“ spytovali sa jeden druhého.
   „To je znak Tornallyho,“ hovorili niektorí.
   „Nie,“ povedia druhí, „to je zrada. Majme sa na pozore!“
   „Kto z nás chybí?“ spytujú sa tretí.
   „Nikto, krem Tornallyho.“
   „Dajme mu teda znamenie, že sme tu,“ hovorili zas niektorí.
   „Dajme,“ bola odpoveď viacerých, a oči všetkých boly uprené na Bebeka.
   „Bratia,“ povie tento, „jako vy i ja si neznám vysvetliť, čo je tuná vo veci a keby som nebol videl Tornallyho v žalári zomreť, bol bych veril, že je to jeho znak. Buďme ale na všetko pripravení, ktokoľvek je, som i ja za to, aby sa mu dal podobný znak: jestli je náš, nuž príde k nám, ak je nie náš, buďme teda i na to pripravení. Dajte mu teda znak.“
   I napodobnil jeden z popri Bebekovi stojacích trikrát, jedon po druhom húkanie sovy.
   „Nebuďme pospolu,“ povie Bebek, „ale i nie ďaleko jeden od druhého, v čas nebezpečia aby sme si boli po ruke. Zostaňme tu len niektorí, ostatní dajte pozor, čo sa bude robiť na okolí, či nám nehrozí nejaké nebezpečie.“
   Nastalo ticho. Niektorí sa vzdialili, druhí zostali na mieste, medzi nimi i Bebek. Minulo niekoľko minút, čo bolo ticho. Ale o chvíľu v diaľke bolo počuť, že sa niekto približuje. Pozornosť všetkých bola napnutá. Kroky bolo na blízku počuť.
   „Kto to?“ zavolá Tornally, prichádzajúc k nim.
   „Tornally!“ bola radostná odpoveď. A zase bolo ticho, až skutočne sa Tornally k nim priblížil.
   „Čo ste takí zarazení,“ povie Tornally.
   „Bo sme ťa za mrtvého mali,“ odpovie Bebek.
   „Mňa za mrtvého?“ pousmial sa Tornally.
   „Teba veru!“ povie Bebek.
   „Nuž jako?“
   Bebek začal rozprávať, jako sa vybrali na Muráň k jeho oslobodeniu. Avšak Tornally ho pretrhol v reči a keď sa i ostatní, ktorí sa boli rozišli, už zase ponavracali, povie:
   „Povieš mi potom, čo a jako sa vám vodilo. Poneváč ešte sa niekto vo väzení a nebezpečenstve nachodí, musíme toho hľadeť vyslobodiť. Ktorí máte vôľu so mnou do Poľska, hláste sa. Nútiť nechcem žiadneho. Všetci ísť nemôžeme. Musíme sa rozdeliť na dvoje. So mnou pôjdu len niektorí. Ostatní zostanú tu. Vaša hlavná úloha bude, nikoho do hradu nepripustiť, komu by ale bolo možno, nech je po ruke Kováčovi. On vás ráno vyhľadá a povie, čo by ste mali robiť. Ja odídem na pár dní do Poľska ku Tarnovskému, kde by som rád dostal nejak do rúk červeného Bejiho, poneváč, jako vám už Kováč vyrozprával, podlým spôsobom hľadí vojvodu pozbaviť o jeho dcéru, jako chcel mňa zbaviť života. Ja vás už tretiu noc hľadám a nemôžem vás nájsť. Jako sa to stalo, že mňa teraz vidíte, dozviete sa neskôr. Teraz neni na to čas, ani neni nám radno tak blízko nepriateľského hniezda púšťať sa do ďalších rozprávok. Majte strpenie. Kováč vám to vyrozpráva. Čakajte ho na známom mieste. Teraz sa ale rozídeme. Vy, ktorí tu zostanete, choďte každý v svoju stranu, ale čo so mnou pôjdete, nasledujte mňa. Vy ale pán brat Bebek, čo uznáte za potrebné v mojej veci ku prekazeniu moci lúpežného Bašu konať, konajte dľa svojej vôle. Teraz mi ale dovoľte, aby som sa vzdialil.“
   „Čo možno urobím,“ bola odpoveď Bebekova.
   Bebek a Tornally podali si vzájomne ruky a rozišli sa každý v svoju stranu. Ale bol už i čas, jestli chceli, aby ich nevyzradil vždy viac sa blížiaci deň. Bo sotva minulo pol hodiny, keď sa už brieždiť počalo.

12
V Tarnove

   Brat so sestrou sa pomerili, no i v blažených, tichúnkych chvíľach často spomínali Tornallyho. Ale nedlho trval tento ich pokoj. Vojvodove obavy neboly bez základu. Krvelačný Beji i so svojimi pažravými krkavcami nedal dlho na seba čakať. Čo vykonal s vojvodom, známe. Darmo sa namáhal Tornally, aby vyslobodil Hedviku z rúk lúpežnických, tá pekná palota, kde sa on tak dobre ešte čo chlapček cítil, ležala popolom.
   Slzy zalialy peknú junácku tvár Tornallyho; keď videl tie rozboreniny, div, že mu žiaľom srdce nepuklo. Keď počul strašný osud vojvodov a Hedvikin, div, že o rozum neprišiel.
   O mladom Tarnovskom nemohol sa nič dozvedeť.
   „Odpusť, Hedviko, i ty, drahý priateľu!“ hovoril sám so sebou žiaľom premožený mladík, „bo ja som príčinou vášho nešťastia. Oj, Bože! prečo ma tak veľmi tresceš? Nešťastná hodina, v ktorú som na svet prišiel, bo kamkoľvek sa obrátim, v zápätí mi nasleduje len nešťastie. Ach, prečo som ťa nepočúval, Mariena! Hedvika nemusela padnúť do nebezpečenstva, v ktorom sa nachodí. Ale ty anjel dobrý, ktorá si nado mnou držala stráž, iste zachrániš i Hedviku, ktorej šťastie je i mojím šťastím, bôľ mojím boľom.“
   Tornally by bol, kto zná dokiaľ svoje žiale nad spálenišťom nešťastného vojvodu vylieval, keby ho jeho priatelia neboli vytrhli z nárekov.
   „Pravdu máte,“ hovoril im, keď sa spamätal, „žiaľ nič nespomôže. Vy ste dokázali, bratia moji, že ste mi opravdovými priateľmi. Mnoho ste podstúpili pre mňa, čo ja vám nikdy zabudnúť, ale ani odmeniť nemôžem. Vy ste česť i svoje životy mne obetovali. Nezbíjali sme a preca sme len „horskými deťmi“ menovaní. Moje a vaše imanie, moje a vaše dedictvo odňal nám zbojník muráňsky. Naši otcovia to najdrahšie čo mali, to nám zanechali: on nás toho pozbavil, no nielen toho, lež i toho, čo nám po Bohu najmilšie bolo, naše deti, ženy, – ba jeho krkavci niektorým z nás i tých povraždili, ktorým majú ďakovať svoje žitie. Poznáte ich, vám je to nie tajnosť, že zpomedzi vás niektorým ten vrah vlastného otca, matku, brata, sestru dal kruto odpraviť, alebo i sám odpravil. A preto vás žiadam, buďme ich mstiteľmi. Netrpme túto ostudu ľudského pokolenia v kruhu ľudskom, ale vylúčme ho zpomedzi nás.“
   „Netrpme ho!“ volali všetci.
   „Netrpme, bratia moji,“ opakuje Tornally, „a moja ostatná žiadosť je tá, aby sme udreli na Muráň a jestli tam môžeme niekomu pomôcť, z trápenia z hrozných múk zbojníckych nejak vyslobodiť možno, vyslobodili. Naším heslom nech je: Na Muráň!“
   „Áno, na Muráň!“ opakovali všetci odhodlane.
   „Na Muráň, pomstiť toľké krivdy, toľké vraždy na nás a našich páchané.“
   „Na Muráň!“ ešte raz rozľahlo sa po zboreninách paloty Tarnovských a Tornally i so svojimi priateľmi uháňal z Tarnova.
   Zaujímavé bude snáď pre čitateľa zvedeť, jak sa dostal Tornally z čiernej veže na slobodu? Práve dochádzal Tornally i so svojím sprievodom ku hraniciam Uhorska, kde zďaleka bolo videť bralá pustovne, v ktorej sa zdržoval.
   „Či vidíte, bratia,“ povie Tornally, „či vidíte tam tie bralá? Tie ma ukrývaly pred tyranom muránskym a jeho náhončími. V nich som sa zdržoval, čo tichý pustovník s priateľom svojho otca Serémym, ale i ten chudák iste už vykrvácal preto, že sa opovážil tvrdiť, že Tornallyho dedič žije a že nezahynul, jak by tomu chcel Bašo. Jeho vyhnalo svedectvo pravdy z tichej pustovne a mňa ztadiaľ Bašova ukrutnosť. Jako viete, i tu ma jeho náhončí vynašli i ztadiaľto jako z Tarnova som musel prchnúť. Tu pod tými bralami žil som v hluchej tichosti hôr, spomínajúc si na ten živý nepokoj života. Kto by tie všetky vzdychy spočítal, ktoré som vysielal k Tarnovu, ten by ich za celý život nespočítal. Ach, vy ani neviete, jako mi vtedy častokráť bolo krušno a clivo; neraz som tu premožený žiaľom celé dni sedával a nariekal nad svárlivosťou sveta, bol som žil v tej domnienke, že nepriateľom mojím je sám mladý môj priateľ Tarnovský. A v tomto klame som bol, jako viete, až do nedávna – a keď niet dcéry Bašovej, kto zná, či by som i v ňom nebol dokončil život.“
   Medzitým prišli až ku samej pustovni, kde Tornally i so svojimi druhmi vykonal krátku modlitbu. I brali sa ďalej.
   „Jak že to bolo,“ spytovali sa niektorí Tornallyho, „že si sa vyslobodil zo žalára muránskeho?“
   „Hej, hej,“ prisviedčali druhí, „sľúbil si, že nám to cestou vyrozprávaš.“
   „Jako som sa dostal do Muráňa viete,“ začal vyprávať Tornally, „zkadiaľ som sa vyslobodil nasledovne:
   Sotva som bol na Muráni niekoľko hodín, už ma Mariena navštívila. Sľubovala mi všetko možné a čím skoršie vyslobodenie. Ja súc v tej domnienke, že som len pre ňu prišiel do zajatia, nechcel som ju ani počuť, bo som si myslel, že ma len ona zradila. Darmo sa ona očisťovala, darmo ma zaklínala, že je nevinná, ja som na to nič nedbal o čo viacej žiadal som o zväčšenie stráže s tou hrozbou, že jestli ju nezväčšia, že sa alebo sám oslobodím, alebo od druhých budem vyslobodený. Čo som žiadal, to sa i stalo. Ale ona si vedela preraziť cestu do veže. Ostatnú noc, keď prišla, bola celá bledá, jej čelo, sťa by nosilo odznaky veľkej starosti a trápenia. Nad touto premenou som sa až zhrozil. Slzy, musím riecť, že mi padaly a srdce malo puknúť žiaľom, keď som ju videl pred sebou takú strápenú a s tým vyhasnutým pekným okom.“
   „Beda mne, beda tebe, Tornally,“ hovorila ku mne, sťa by hlasom nejakej vestálky, „keď sa neratuješ.“ Ja som sa už až zimou triasol, keď som ju videl pred sebou kľačať a s tými sopätými rukami a prosiacim okom a keď ešte s tým svojím inokedy tak príjemne znejúcim hlasom, teraz tak vyhrážajúcim ku mne hovorila: „Ratuj sa, zachráň Hedviku, jej brata a celú rodinu a otca môjho od hrozných hriechov, ktoré dňom čo povodeň vzrastajú. Tornally! maj so mnou milosrdenstvo. Netráp ma viacej, maj srdce a nie skalu miesto citu. Daj sa uprosiť. Dnes, zajtra môže byť neskoro. Keď nechceš, aby môj život zúfalstvu, abo pomätenosti padol v obeť, posluchni ma. Nech ťa pohnú moje prosby a to vyhasnuté, bez všetkého žitia oko moje. Ty sa rozmýšľaš? Nedôveruješ mi?! Ach,“ vzkrikla – bohatý prúd slz zastal – a sťaby mrtvicou ranená zostala bez sebe, padnúc na zem temnice.“
   „Mariena drahá, prebuď sa, prebuď a vo všetkom ťa chcem počúvnúť. Mariena, či ma počuješ?“ Rozobral som tú útlocitnú devu a ďalej som nebol v stave ničomu odporovať. Slzy, ktoré som tajil, nebolo možno viac zatajiť. Celá doterajšia nedôvera zmizla a len tajné vzdychy s divnými myšlienkami, jak vtedy, tak teraz nechcú ma opustiť. I nemôžem pochopiť, jako môže obdarovať Boh takého otca plného zlosti takou dobrou a šľachetnou dcérou? Po prestávke prišla Mariena zase k sebe, zastavené slzy znova prúdily po jej lícach, ktoré sťa by jej uľavovaly, bo čím väčší prameň sa počal prúdiť, tým chytrejšie prichodila k sebe.
   „Tornally,“ šoptaly jej ústa slabým hlasom. „Čo chceš, duša drahá?“ spytujem sa.
   „Tu máš tieto šaty, vezmi ich; tie ťa vyvedú zo záhuby, svoje mi nechaj tu, tie na čas tvojho nebezpečenstva budú tu mňa strážiť.“
   Ja som sa rozmýšľal, bo som nevedel, čo vlastne chce, prečo mi ponúka svoje šaty?
   „Zase rozmýšľaš? Nerozmýšľaj, čas uteká. Každá minuta nám je drahou. Tu máš moje šaty, bo len tie ťa môžu vyviesť z Muráňa. Tvár si môžeš ukryť, kým nevyjdeš von. Podozrelým to nebude nikomu, nazdajú sa, že ma bolia zuby. Vezmi si ich, a daj mi svoje. Keby ťa nechceli bránou pustiť, čo sa aj stane, nuž, hľadaj inde útek.“
   Ja som vzal mlčky ponúkané mi šaty, prevliekol sa i dal jej svoje. Ona mi ešte vyrozprávala, kade bych mohol z Muráňa a na jaký spôsob sa von dostať, keby sa už stráž bola premenila a mňa nechcela von pustiť. Tú premenu ale v jej tvári, v jej chovaní nikdy nezabudnem, keď som už odchodil a keď videla, že sa vyslobodím. „Aj, taká by pekná panenka bola z teba,“ žartovala so mnou, keď som už bol preoblečený, „ale len choď v meno božie,“ tiskala ma von z väzenia a ja som šťastlivo z neho i z Muráňa až medzi vás sa dostal.“
   „Nech žije Tornally!“ privolali mu súdruhovia.
   „A vy so mnou,“ ďakoval im tento. „Nezabúdajme na svoje heslo, aby sme mohli vyslobodiť i toho, od koho som bol vyslobodený, i toho, ktorý je pre mňa väznený: a preto, na Muráň!“
   „Na Muráň!“ ozvalo sa kolom a všetci uháňali, sťa by ich bol vietor na svojich krídlach unášal.
   Sotva že „horských chlapcov“ uvítaly vlnky šumnej Muráňky, čakali ich už celé húfy ľudstva.
   Mladí šuhajci posedali na svojich koňov i tiahli k Muráňu. Čím viac sa blížili k Muráňu, tým viacej sa zadumával Tornally.
   „Na Muráň!“ zaznie to naraz dolinou a tlupa chlapcov na pekných koňoch vyrojí sa v cestu Tornallymu, ktorý sa strhne, i siaha po zbroji.
   „Na Muráň!“ bola odpoveď sprievodu Tornallyho.
   Protivná strana mlčala, ich vodcom to trhlo.
   „Tornally,“ opakoval sám pre seba. A sotva že sa vedel spamätať, už bol tento pri ňom. Jeho sprievod zostal ako z kremeňa, ani jeden sa nepohol.
   „Tarnovský, priateľ môj ľúbezný,“ zavolá Tornally a podáva ruku cudziemu vodcovi.
   „Tornally!“ vzkríkne tento i skočí s koňa a dvaja mladí priatelia boli si v náručí.
   „Nech žije Tornally!“ ozvalo sa i s druhej strany, kým družina Tornallyho volala na slávu Tarnovskému.
   „Na Muráň!“ opätovali vodcovia i tiahli spolu vopred.
   Čím ďalej išli, tým viacej ich pribúdalo a tým bol i chytrejší pochod ich hatený.
   Mladí priatelia mali si mnoho čo rozprávať. Mnoho spomínali oba na minulosť, no, na všetko rozhorčujúce hodili prikrývku.
   Nechajme mladých priateľov spolu, i pozrime, čo sa na Muráni deje.

13
Úklady

   Po strašlivej noci zasvitol pekný deň. Mračná sa na čas utiahly, aby potom tým hojnejšie sa mohly vylievať.
   Beji, o ktorom Martin rozprával, že sa blíži k Muráňu, nedal dlho na seba čakať. Sotva slnko vyšlo, už tiahol s bohatou korisťou na Muráň, so zajatým vojvodom a s útlou Hedvikou. Bašo sa málo staral o to ostatné, no viac o to prvšie. A tak Beji jednal s vojvodom a s jeho dcérou dľa svojej ľubovôle. Väzňom bol otec i dcéra a preca neboli spolu. Kým otec v čiernej veži sedel, bohatá a zlatom ozdobená izba bola väzením Hedvikiným, čo ju ale všetko neuspokojovalo. Ona by radšej so svojím otcom v tmavej diere podzemskej by bola bývala, nežli s nepriateľom v nádhernom paláci. Srdce jej žiaľom pukalo, keď pomyslela na svojho otca, matku, brata, na sama seba a ešte – na niekoho. Kto ten niekto bol, čitateľ si ľahko domyslí.
   „Oj, rodina moja! Veľké nešťastie ťa stíha. Neopúšťaj nás, dobrotivý Bože, a vysloboď nás z pazúrov diabolských zlosynov. Neopúšťaj mňa, slabú devu, no daj mi sily, aby som svoj los trpezlive niesla. Daj mi rady, abych stále sotrvala v svojom predsavzatí. Nedopusť, aby sa rodičom, bratovi, niečo zlého prihodilo. Buď ich a – toho strážcom, ktorý toľké bezprávia snášať, toľké nehody musel prestáť. Daj víťazstvo pravde a vypleň toto hniezdo, plné zlosti a nepravosti.“
   Tieto asi myšlienky, podobné city zaneprázdňovaly dievčinu, keď sa objavil Beji na prahu svetlice a s úlisnou, špatnou tvárou, usmievajúcou diabolskou radosťou pozoroval to smutné rozpoloženie, v ňomž sa deva nachodila. Jej ruky prikrývaly biele jej čielko a tie pekné oči po zemi blúdily, tak že nevidela, kedy Beji prišiel.
   „Panno!“ prihovára sa jej Beji, „mám vám niečo smutného zvestovať.“
   Hedvika trhla sebou a bôľny výkrik dral sa jej z ňadier a jej ohnivé očko s opovrhnutím meralo zlosyna.
   „Prečo ma trápiš, ukrutníku?! Prítomnosť tvoja sožiera ma – ona ma usmrtí. Preč, preč —“ hovorila pobúrená Hedvika.
   „Ak nechcete počuť ostatný pozdrav toho, za ktorého ste sa pred chvíľkou tak skrúšene modlila, pôjdem.“
   Dievčina zbledla a trasúcimi sa perami opätovala: „posledný pozdrav toho, za ktorého som sa modlila?“
   „Áno toho,“ opakoval Beji; „keď ale nie ste na to pripravená, chcem vám to sdeliť druhý raz. Ak nechcete počuť, s Bohom.“
   „Stojte!“ zavolá na odchádzajúceho Bejiho Hedvika tak rozkazujúcim hlasom, že tento jako chlapec so sklopeným okom pred ňou zastal. „Hovorte, čo mi máte hovoriť? Čo mi odkazuje môj otec?“
   „Váš otec? Nie – ten ešte žije a žiada si, aby ste len čím skoršie prišli na slobodu, aby ste potom i jeho snáď mohli vyslobodiť. I vedzte, že sa nachodí vo veľkom nebezpečenstve, pretože je v podozrení, že stál v spojení s lúpežníkmi, ktorých, hlavou bol Tornally a od ktorého spoluvinníkov boly vaše statky prepadnuté. Vy ste bola unesená a len náhoda nás spolu sviedla, že sme vás mohli vyslobodiť a na toto bezpečné miesto priviesť. Váš otec bol chytený a čo spoluvinník Tornallyho uväznený. Brat – ten uprchol. Čo sa s matkou stalo, viete. Tornally i so svojimi spoluvinníkmi bol lapený. Všetci padli do rúk spravedlivosti.“
   „Tú lož ste mi už hovorili,“ pretrhla ho Hedvika, „inšie mi nemáte čo hovoriť?“
   „Mám.“
   „Hovorte.“
   „Tornally nie je viac medzi živými.“
   „Luháš!“ zvolala rozhnevaná deva.
   „Otrávil sa vo väzení, bol čo zločinec na smrť odsúdený i so všetkými svojimi spoluvinníkmi.“
   „Máte toho dôkazy?“
   „Mám list vášho otca, ktorý je s ním spolu odsúdený a ktorého zachovanie jedine od vás závisí: či ho chcete ratovať alebo nie?“
   Hedvika počala klesať. Jej oči sa temnely a prúd sĺz zakalil jej zrak.
   „List? – Od môjho otca?“ hovorila temným hlasom, jako by to ani ona nebola. V jej duši sa stala veľká premena, bo reči Bejiho maly vliv na jej srdce, vzdor tomu, že mu nedôverovala.
   „Tento list jediný je v stave zbaviť vášho otca väzenia, vášmu menu a pamiatke vašej rodiny zachrániť česť. To ale všetko od vás závisí, či pristanete na podmienky, ktoré vám poviem.“
   „Aké podmienky?“
   „Skorej čítajte list, aby ste mi uverila.“
   Hedvika vzala podaný jej list a čítala:
   „Drahá dcéra!
   Oddaj sa do vôle božej. Nehoda nás stíha. Ja som vo väzení. Prečo? nejdem ti ani písať, lebo nechcem kormútiť už i tak strápené tvoje srdce a keď viem, že ti to druhý vyrozpráva. Maj dosť na tom, že trpím nevinný. Tornally, ako som počul, otrávil sa vo väzení. Jeho priatelia sú odsúdení na smrť, medzi nimi je i tvoj nešťastný otec. Dúfam ale v spravedlivosť božiu, že to všetko prekazí. Buď dobrej mysle a dúfaj i ty v Pána Boha. On nás iste vyslobodí. O matke tvojej, ani bratovi nič neviem. O tebe viem toľko, že sa nachodíš na dobrom mieste. Neznepokojuj sa a buď dobrej mysli. Ostaň s Bohom! To ti privoláva tvoj
   Otec.“
   Po prečítaní listu vzdychla si utrápená deva, i pozdvihnúc svoj zrak k nebu, riekla: „Bože, daj mi znať cestu spásy!“
   „Ja vám ju ukážem; čím ma odmeníte?“ riekol Beji.
   „Vysloboďte otca, a jakú chcete odmenu, keď vám ju budem môcť dať, bude vaša.“
   „Vašu rúčku, panno!“
   Hedvika nevládala viac ani slova preriecť. Nechtiac ani sama, sklonila svoju hlávku, čo zlosyn považoval za prisvedčenie i vzdialil sa s radosťou i s vyjasnenou tvárou zo svetlice.
   Sotva sa Beji vzdialil, oddala sa deva dumaniu, horké slzy žiaľu polievaly jej pekné líca. Vo svetlici bolo ticho. Len tu i tam vzdychnutie súženej devy prerušovalo tichosť. V záhrade, ktorá bola pod oknami Hedviky, bolo počuť šveholenie piesne:

     Nenariekaj, neľútosti,
     Veď sa to vše premení,
     Pán Boh v svojej ťa milosti
     Ochraňuje v súžení.
     Never svetu, ale v svätú,
     Dúfaj vždy božiu moc!
     Na jej zastaň si podstatu –
     Tvojho bôľu minie noc!

   Tieto zvuky prebraly trocha Hedviku z jej žiaľu a ona si v mysli opakovala:
   Never svetu, ale v svätú,
   Dúfaj vždy božiu moc!
   V tom padne niečo cez otvorený oblok do prostred svetlice. Deva sa strhla a zodvihla dýku, ktorá, otočená papierom, padla k jej nohám. Hedvika pošla k otvorenému oknu, zkade spev zaznieval do jej svetlice a zkade i dýka priletela, i chcela videť, kto to hodil; ale tu už nikoho nebolo.
   Čo to, znamenie? rozmýšľala, odmotávajúc a prezerajúc papier, ktorým bola dýka okrútená.
   „Never ničomu, dôveruj v Boha. Buď stála a nedaj sa zlomiť. Dúfaj, že dosť skoro budeš na slobode. Toto pre tvoju istotu v čas hroziaceho nebezpečenstva.“
   Tieto slová čítala na rozvinutom papieri.
   „Ha, toto pre moju istotu,“ riekla s vyjasnenou tvárou. „Nové úklady sa mi stroja. Čomu veriť? Tomuto, a či čomu,“ berúc list od Bejiho do ruky. „Nie, tomu neverím, to je nie list môjho otca, to je klam. – Klam, ktorý musí byť pomstený. Ty dýko, budeš teraz mojou družkou, ty pomstíš zradcu a podvodníka môjho. Pokým si ty so mnou, niet pre mňa nebezpečenstva, s tebou ale len smrť ma môže rozlúčiť. Oj, jaká to dobrá duša musí byť, čo ťa mne posiela.“
   Podivno si city naše s nami zahrávajú. Podivno si zahrávaly i s našou Hedvikou, ktorá hneď stála a sťa víťaz neohrožená zdala sa byť a zase na to podľahla druhým, útlejším citom; sťa ľahunký vánok vetríka, keď ker ružový objíma, objímala v spomienkach blahých svojich milých. Jeden cit druhému si ruky podáva; ten nás pobúri, ten rozpáli, tento kojí a ten blaženým, ten zas rozžialeným, alebo pomstychtivým robí. City naše si s nami pohrávajú jako rozbúrené more s plávajúcim člnkom. Hra mora naraz v obeť bere, čo nám je milé: tak je to i s nami. Blažený to človek, čo si je pánom svojich citov, bo kto sa im poddá, ľahko im podľahne, kto sa nechá citami uchvátiť, keď ho neumoria, iste ho zmoria. Tak zmorily ony i šumnú Hedviku, keď rozmýšľala nad tým všetkým, čo ju stretlo, čo vystála a čo ešte môže vystáť.
   Bašo bol tiež zmietaný rozličnými citmi, ktoré ale boly jednotvárnejšie, tu i tam popudlivé, ale i uspokojujúce. Spokojný bol, keď vyslal, posolstvo k Izabelle, aby ho uznala čo spojenca a pod ochranu vzala; spokojnejší ešte, keď usporiadal korisť, ktorú mu Beji z Poľska doniesol. Tejto spokojnosti mu trochu ubudlo, keď sa Petrovič s mníchom Rehorom navrátili s tým posolstvom, že ho Isabella za spojenca uzná; avšak, že jej musí Muráň odovzdať. Väčšmi ho z toho mrzelo to, že Salm prišiel už s vojskom pod Muráň a robil prípravy k dobývaniu Muráňa. Prvé útoky cisárskych odrážal Bašo len so smiechom, bo sa mu zdalo, že ho nemožno dobyť.
   Mnohé zaneprázdnenie, ktoré pôsobilo Bašovi obľahnutie hradu, nedovolovalo mu, ani na svoje dieťa pozreť, čo a jako sa má. To vedel síce, že od tedy, čo ju zastihol na schôdzke s Tornallym, stala sa s ňou veľká premena. Bars chodievala deň čo deň von z hradu, nevrátila sa však nikdy tak veselá, tak spokojná, jako bývala predtým. Otec ale, jak bolo vidno, nevšímal si toho mnoho. Viac ho zaujímalo prezeranie železných, zlatom preplnených truhlíc, nežli by bol hľadel svoju dcéru, ktorú preca vrelo miloval, čo dobrý otec svoje dieťa. I nespytoval sa jej nikdy po príčine smútku i netešil ju, no, on sa utiahol od nej.
   Tak to trvalo až do osudnej strašlivej noci, keď sme Bašu i so svojím bratom v čiernej jeho svetlici videli plány kovať a kde se tešil nešťastný Bašo, že mu už nebude môcť Tornally byť na prekážku v správe Muráňa.
   Bolo to deň, lebo dva pred strašlivou tou nocou, keď Mariena celá bledá prišla k Tornallymu do čiernej veže, aby ho ratovala.
   Nešťastná deva!
   Ona znala, že jej otec strašne smýšľa s Tornallym a preto ho chcela i ratovať. I nemyslela, že ratujúc jeho, úkladom hotovým podľahne.
   Mnoho nocí strávila Mariena, trápiac sa nad tým, že jej dáva Tornally za vinu svoje uväznenie. Ale keď Tornally opustil väzenie, celá spokojná ľahla si na jeho lôžko. Bol to sen dlhý, ale posilňujúci. Oj, jaká bola spokojná, keď sa zobudila a keď si spomenula, že je Tornally slobodný. Oj, už jej tak dávno nič nechutnalo, jako ten večer pred strašlivou nocou na Muráni. I jedlá i nápoj bol jej po vôli.
   „Na zdravie tvoje, Tornally,“ hovorila si sama k sebe a vypila pohár dobrého vínka – ním vyhasila i svoj mladý život.
   Víno i jedlá boly nakazené jedom a predložené domnelému Tornallymu. Úkladom Bašovým nie Tornally, ale jeho vlastné dieťa, pekná Mariena z Muráňa, padla v obeť.
   Otec, úžerník, tešil sa zo zisku, že zničil zámožného nepriateľa – a on zavraždil svoje dieťa.
   Tak trestá Boh naše hriechy!
   V tej klamnej viere, že Tornally je mrtvý, žil Bašo až do návratu svojich poslov od Salma.
   Zo začiatku na vyzvanie Salma, aby hrad oddal, odpovedal Bašo s posmechom; ale keď videl, že vojska Salmovho čo deň pribúda, že čo deň prichodia k nemu noví spojenci, že jeho holomci sa búria, prinútený bol Bašo poslať posolstvo k Salmovi.

14
Vojna muránska

   „Na Muráň, na Muráň!“ rozliehalo sa to po bralách skalnatého hradu a dlhý rad šuhajov tiahol strmým vrchom na Sanec, kde Salm sa rozložil táborom. Boly to voje Tornallyho a Tarnovského. Bebek i s ostatnými priateľmi, ktorých mal Tornally valný počet, boli tu už shromaždení.
   „Vivat Tornally!“ vítali ho známi priatelia.
   „Dávno ste už pod Muráňom?“ spytoval sa Tornally Bebeka.
   „Celý týždeň.“
   „Myslím, že orličie hniezdo toto už teraz dobyjeme,“ pousmial sa Tornally, i ukázal na pestrý rad ozbrojených šuhajov, ktorí za ním stúpali hore vrchom.
   „Bude to stáť dosť práce,“ riekol Bebek, i odišiel, aby porobil potrebné poriadky.
   Tornally kráčal s Tarnovským ďalej.
   „Neborák, môj otec!“ vzdychol si Tarnovský, keď sa blížili k hradbám Muráňa, „tam v tých čiernych múroch zavretý biedí.“
   „V nich si i ty i ja podobný osud snášal, v nich i úbohá sestra tvoja snáď ešte väčšími mukami je trápená než my. Či vidíš tu čiernu vežu? Tá istá ukrýva tvojho otca.“
   Oba zamĺkli i dívali sa na čierne hradby Muráňa.
   „A kto zná,“ prerušil mlčanie Tornally, „či v nej až poteraz neupí moja vysloboditeľka?“
   „Jaká vysloboditeľka?“
   „Jaká? Veď som ti rozprával o Mariene, dcere Bašovej. Ona je toho príčinou, že zmizlo všetké podozrenie z môjho srdca proti tebe. Ona, bez toho, že by ťa znala, prihovárala sa za teba, že si nie vinen. Ba, čo viacej, keď som odchádzal, tisla mi ruku s tými slovami: „Pozdrav Tarnovského a vysloboď Hedviku!““
   Tarnovský sa zamyslel. Keby ho bol niekto pozoroval, kým Tornally rozprával, iste by bol zbadal, že krv čas po čase mocne prúdila v jeho mládeneckej tvári. Jeho priateľ si toho nevšimnul a žiaľ, ktorý sa odrážal na tvári priateľa, považoval za výraz boľnej upomienky na osud jeho rodiny. A preto i on zmĺkol. Bez toho, že by boli ďalej spolu hovorili, prišli do tábora.
   „Na Muráň, na Muráň!“ znelo to na druhý deň celým táborom. I cisárski i priatelia Tornallyho stáli v šíkoch, a len čakali od vodcov znamenie k útoku. Tornally a Tarnovský stáli už pri svojich radoch, čakalo sa ešte na Bebeka a Salma, ktorý bol hlavným veliteľom. Ale už i tí boli by zanechali stan, keby sa nebolo prihodilo nasledujúce:
   Salm i Bebek chceli práve odísť k vojsku, keď od predstráže prišiel ku Salmovi posol, že Bašo posiela svojich poslov, splnomocnených k vyjednávaniu.
   „Nech prídu,“ bola krátka odpoveď Salmova a razom dal svolať vojenskú radu. Sotva minulo niekoľko minút, zasedala vojenská rada a pred ňu sa postavilo posolstvo Bašovo. Na jeho čele sa nachádzal sám brat Bašov, Martin, ktorý po chladnom pozdrave so strany Salmových, hovoril:
   „Slávni vodcovia, zmužilí bojovníci! Už vyše týždňa meškáte pod hradbami mocného Muráňa. Mnohokrát ste sa pokusili o jeho dobytie, i voždy s rovnakým výsledkom. A ja vás o tom uisťujem, že koľkokrát to podujmete, šťastlivejšími nežli ste boli, nebudete. Muráň, jako ste skúsili, je samou prírodou tak upevnený, že nielen k nemu pristúpiť, ale tým menej ho možno dobyť. Čo sa týka vnútorných zásob, vystačia pohodlne na tri roky. Aby ale nadarmo netiekla krv ľudská, sily, jako vaše tak i naše sa nemarily: prichodím v mene veliteľa hradu uzavreť pod istými podmienkami pokoj a prekaziť ďalšiu vojnu. Jestli vaša strana uzná tieto podmienky, čo priatelia po vašej stránke si zastaneme. Podmienky sú v krátkosti tieto: Poneváč syn Tornallyho, dedič to Muráňa, ktorý bol do Poľska poslaný na výchovu, neznámym nám poteraz spôsobom so sveta sišiel, žiada terajší veliteľ hradu, Matej Bašo, aby jemu, čo najbližšiemu po Tornallym bol ponechaný hrad a on, čo veliteľ a dedič v ňom bol uznaný. Potom aby i ostatné statky, patriace stratenému dedičovi, tiež mu odovzdané a on v nich, čo majiteľ potvrdený bol. Jestli je hotová vaša stránka na tieto podmienky pristať, veliteľ Muráňa uzaviera pokoj, čo váš spojenec a dáva sa pod ochranu cisárskeho vojska.“
   Martin umlkol a ustúpiac trochu zpäť, očakával prajný výsledok svojej reči. Medzitým sa sklamal. Sotva prestal hovoriť, bez všetkých okolkov a nepatrno, sťa by si jeho rečí ani nebol povšimol, spytoval sa Salm:
   „Môžete smrť Tornallyho dokázať?“
   „Môžeme. Vojvoda Tarnovský je toho svedkom. U neho sa stal útok na život Tornallyho, ktorý stál v sľuboch s jeho dcérou,“ hovoril Martin.
   „Máte dôkazy toho?“
   „Máme, bo neprichodí, aby zaujal svoje dedictvo.“
   „A keby vám voči prišiel, či by ste ho poznali?“
   „Poznali ver,“ odpovedalo posolstvo Bašovo.
   Salm kývnul jednomu z pobočníkov. Tento sa vzdialil, i vrátil sa hneď a za ním vstúpil Tornally.
   „Čo myslíte, kto je tento mladý muž?“ spytoval sa Salm poslov, ukazujúc na Tornallyho.
   V tvárach poslov bolo pozorovať rozpaky. Martin a Beji prišli obzvláštne do zmätku, keď videli Tornallyho pred sebou. Stáli tu so sklopenými hlavami, a žiaden z nich nemohol prísť k slovu.
   „Poznáte ho, alebo nie?“ dopytoval sa Sahn.
   „Nie!“ bola odpoveď Bašova.
   „Nie?“ opakoval Salm. „A Tornallyho by ste poznali?“
   „To nie je Tornally.“
   „Hej, to nie je Tornally. Bo si myslíte, že by v tom prípade boli dvaja. Jeden u Vás vo väzení a druhý tu. Vy sberba zbojnícka! Čo neodpovedáte? Vy lotri, vy chcete so mnou vyjednávať? Vy potupa a hana, vy zaslúžite, aby vás za živa upiekol. Straťte sa s očú a povedzte svojmu veliteľovi, že s ním uzavrem pokoj, keď vás všetkých povešiam po bukoch muránskych. To sú moje podmienky pokoja. Choďte a oznámte ich vo vašom zbojníckom pelechu.“
   Poslovia sa vzdialili.
   Kým Bašoví poslovia v Salmovom tábore sa zdržovali, vybralo sa sedem smelých, obratných Španielov, ktorí sa znali dobre škriabať po skalách na Muráň. S veľkou obratnosťou a s veľkým namáhaním dostali sa až na hrad, kde skúmali tú čiastku hradu, ktorá by bola najslabšia. Dlho ostali nepozorovaní. Už zväčša všetko poprezerali, keď ich na hrade spozorovali. Nastal krutý boj medzi zbojníkmi a Španielmi, z ktorých dvaja na mieste padli, ostatných päť malo čo ďakovať len rýchlym svojim nohám a veľkej obratnosti v lezení, že život zachránili. Títo, vrátiac sa šťastne do tábora cisárskych, vyzradiac polohu hradu a jeho slabé stránky, usporili dobytie. Sotva, že dorozprávali, čo všetko skúsili, hneď kázal Salm útokom hnať na označené a čo neopevnené, alebo len veľmi málo opatrené a k záštite brániacich sa slabé čiastky.
   „Na Muráň,“ znelo to v jedných, „Hurach“ v druhých radoch bojovníkov a jako príval valilo sa to všetko pod hradby.
   Nastal krutý boj z oboch strán. Krik, hurt, brinkot zbrane široko ďaleko roznášal sa dolinou. Bašovo miesto zastával brat Martin. Mateja nebolo videť nikde, ač predtým bol vždy medzi prvými na bojišti a posledný odchádzal z neho. Zbojnič sa urputne bránila, no keď ich viacej padlo, mnoho bolo poranených, počali tratiť ducha. Kým bratia Matejovi pri nej ostávali, držali sa, keď ale i títo poranení, obzvlášte ale, keď Martina medzi sebou nevideli, ochabli cele; no bránili sa natoľko, že cisárski do hradu na žiaden spôsob nemohli prísť, vzdor najohnivejšiemu útoku. Už počali i ustupovať, keď zrazu Kováč a s ním dvaciati vyrazili z hradu a ku cisárskym sa pridali. Pod ich vedením sa začalo lepšie dariť cisárskym. No i ich to stálo mnoho dobrých bojovníkov. Tak Horvatinovič, keď napomínal k útoku, ťažko bol ranený do pŕs, Kašpar Casteluvius bol s múrov zbojníkmi shodený a len železná broň zachovala mu život. Zapata do čela ranený zahynul k veľkému žiaľu svojich spolubojovníkov a s ním mnoho iných. Bašovci nemohli sa udržať, i podľahli cisárskym.
   Románi a Rusíne, ktorí sa v hradbách nachodili čo žoldnieri, vidiac, že nemajú žiadneho vodcu, sami otvorili brány hradu nepriateľovi, ktorý sa z oboch strán rútil dnu.
   „Hurrah!“ ozývalo sa to na všetky strany. Vojsko španielske s dychtivosťou vrazilo na železné skrine plné zlata a striebra, ktoré im boly vyzradené, a ktoré Bašo nazbíjal. Hlavní náčelníci odboja boli lapení. Medzi nimi Fraňo Tárnoky, Petor Šeríni, Martin a Demeter Bašo, poranení bratia Matejoví, a Andrej Beji.
   Všetci títo boli chytení v pevnosti, ktorá sa na východnej strane zámku nachodila. Jediného veliteľa hradu a celej tej bandy, nebolo možno nikde nájsť. Darmo sa po ňom sháňali, darmo každý kútik prezerali: v hrade nebol k najdeniu.
   Počas ostatnej bitky okrem Bašu i Bejiho nebolo nikde videť medzi brániacimi sa na hrade. Beji sa hneď po návrate na Muráň odobral do izby Hedvikinej. Bašo naproti tomu, počujúc o živote Tornallyho, išiel do čiernej veže, aby videl, kto vlastne padol v obeť jeho úkladom. Celý netrpezlivý došiel do veže. Nakloní sa nad mŕtvolu – a boľastný výkrik vydral sa z jeho oceľových pŕs sťa by mu srdce bolo bôľom puklo. Mráz prebehal všetky jeho údy. S vyvrátenýma očima, trasúc sa po celom tele, stál tu osudom, vlastnou vinou trestaný nešťastný otec nad mrtvolou vlastného dieťaťa. Dych sa zastavil v jeho ňadrách, zúfalosť trhala mu každým údom, zmodrené pery triasly sa sťa listie osiky, keď pozrel na to odtrhnuté kvietko, keď videl zvädnuté v prachu bez všetkého žitia pred sebou ležať. Oj, jaký to bôľ, jaká to žalosť, keď vidí rodič svoje dieťa, ktoré sťa kvet začína prekvitať nejakým žiaľom sa zožierať. Oj, a jaká to bolesť pre rodiča, keď vidí svoje dieťa spočívať v náručí strašného hrobu, do ktorého ho uvrhla len vlastná lakomosť. Oj, veľká to bolesť, veľký to žiaľ, ktorý nemožno vypísať. Jako zmeravený stál tu Bašo nad mrtvou Marienou bez toho, že by bol mohol aspoň slzu vyroniť nad nešťastným svojím dieťaťom; stál jako socha, ani nečujúc ani nevidiac čo sa deje a môže diať vonku. Ani víťazné výkriky do hradu tiahnuceho cisárskeho vojska, ani rachotenie diel nepreniklo do jeho sluchu. Zrazu sa otvoria dvere a mladý Tarnovský so zbrojou v ruke, no otvoreným náručím beží proti zúfalému Bašovi, ktorý spozorujúc Tarnovského, vyhne sa jeho objatiu a dá sa na útek.
   „Ani to nebol môj otec. Kde ťa nájsť, milovaný môj otec, či mi žiješ? A teba sestra moje drahá! Ty si tu ešte? Či sa shľadáme ešte všetci, jako sme bývali v Tarnove? Otče, mati moja, ach! tých už nevidíme! Ale von, von odtiaľto, tu neni otca môjho, tu neni teba, sestra milená!“
   Skorej ale, nežli opustil väzenie, pozrel lepšie po ňom.
   „Ha! – či vidím dobre? – To moja chyža, v ktorej ja už dni života svojho strádal. Sladká to spomienka boľnosladkých dní, v ktorých som sa tešil, ale i žialil.“
   I zastane i rozmýšľa. Vtom prejde si rukami po čele, jako by sa chcel na niečo rozpomenúť.
   „Čo to tu?“ prizre sa k niečomu ležiacemu na zemi. Mráz ho prejde a s nevôľou sa odvráti od mrtvoly.
   „To iste obeť zbojníckej lakomosti!“
   Ešte raz sa skloní k mrtvole, díva sa do jej tvári, jako by ju chcel poznať.
   „Čo je to? – To šaty Tornallyho!“ skríkne zrazu. „Mariena!“ šoptaly po chvíli ticho jeho ústa, sťa by sa bol obával to meno nahlas vypovedať.
   „Mariena! O, ty pekná duša! Dobré dieťa špatného otca. Či mám veriť vlastným očiam, či to možno, že bys to bola, ktorá si trapné dni moje oslaďovala svojou prítomnosťou a svojou potechou, ktorá si vyslobodila priateľa z rúk krutej smrti? Jaká zlosť sveta! Bože, prečo nevyhľadíš zlostné plemeno človeka, prečo nechávaš podlosti premáhať dobrotu? Ach, otče! sestro! či sa s vami tiež tak shľadať mám? Preč, preč odtiaľto! K vám chcem ísť. Vás, vás chcem videť!“
   S tými slovami, so žiaľným srdcom a horkou slzou v oku opustil vežu, vyhľadávajúc otca po hrade. —
   Telo Marienino bolo i s druhými padlými víťazmi na druhý den slávne pochované.
   „Čo je s Hedvikou?“ uvítal Tornally Kováča, keď so súdruhmi svojimi prešiel k cisárskym.
   „Poteraz dobre.“
   „Viete, kde sa nachodí?“
   „Viem, že všetky ženy sú skryté vo východnej veži, jako pre ne najbezpečnejšej, Hedvika je tam tiež. Bojím sa ale, aby ju Beji odtiaľ dajako nevylákal.“
   „Nedal si jej na vedomie, aby sa ho chránila?“
   „Hej, ale neviem, či ma rozumela. Len zďaleka som ju vystríhal, aby neverila nikomu. Či porozumela, neviem. Bližšie sa s ňou shovárať bolo by bývalo nielen nebezpečné, no i nie radno, ba cele nemožné v terajšom stave.“
   „Poďme, aby sme to nebezpečenstvo odstránili, slobodný priechod k nej si vydobyli a ju vyslobodili z väčšieho nebezpečenstva. Buď mi vždy po boku, aby si mi mohol byť pri ruke, budem-li ťa potrebovať, čo vodiča. Teraz na Muráň. Čo by ho všetky pekelné moci bránily, dnes musí byť dobytý. Boh s námi!“
   Oba odišli za ostatnými.
   Východná pevnosť v hrade bola najistejšia pred nepriateľskými guľami, preto boly do nej i všetky ženy zavedené. Hedvika sa tiež tu nachodila. Do tejto veže hneď po návrate z tábora Salmovho odobral sa i Beji. Nie snáď, aby sa tu ukryl pred nebezpečenstvom, ale aby navštívil Hedviku. Pridúc k svetlici Hedvikinej, ktorá bola osobitná a v žiadnom spojení s bytmi ostatných paní, našiel ju zavrenú. Na všetko klopanie a volanie nedostával žiadnej odpovede. Rozhnevaný Beji, nazdávajúc sa, že Hedvika uprchla, alebo sa jej nešťastie nejaké stalo, vyvážil dvere, aby sa presvedčil, čo sa stalo?
   Keď dvere treskom padly, tíško a pokojne sedela Hedvika na pohovke. Pred ňou stál malý stolík, na ktorom spočívala pekná biela, sťa by mliekom naplnená okrúhla rúčka, ktorou podpierala si svoje ľaliové čielko. Beji vstúpil dnu. Hedvika sa nepohla, ani znakom nedajúc znať, že by bolo v nej žitie. Beji zostal trochu ustrnutý.
   „Odpusťte, slečno,“ riekol, „odpusťte, že podobným spôsobom k vám prichodím. Z jednej strany ma k tomu prinútil strach, že sa vám mohlo stať nejaké nebezpečenstvo, keď ste na moje klopanie a volanie ani znať o svojej prítomnosti nedala, druhé čo ma k tomu nútilo, sú neodkladné a potešiteľné zprávy o vašom otcovi.“
   Hedvika zostala vždy v tom samom stave, jako keď Beji dvere vyvážil, takže počal o jej živote pochybovať. Popošiel ešte ďalej i chcel ju ulapiť za ruku, aby jej ju bozkal, táto ale bez toho, že by riekla slova, odtiahla si ruku.
   „Aj, panno, svojím žartom by ste čo chvíľa bola naľakala. Už som priam počal pochybovať, že žijete. Panno, prinášam vám radostnú novinu! Váš otec je na slobode; mojou pomocou sa mu pošťastilo dostať sa von zo žalára. Najvrúcnejšia jeho žiadosť je, aby vás čím skorej mohol videť slobodnú. Terajší stav mi nedovolí nazývať nás všetkých ináčej, jako neslobodnými. Žiada si to otec váš už i preto, že vám tu hrozí nebezpečenstvo, bo šťastie vojenské je vrtkavé. Nemôžeme vedeť, čo sa môže stať v krátkom čase. Jestli vo mne dôverujete, s najväčšou ochotou sa podvoľujem vašej žiadosti a chcem vás previesť tajnou chodbou až k vášmu otcovi, ktorý vás túžobne očakáva.“
   Hedvike bolo krásne okolo srdca, keď jej slobodu otcovu a jeho nedočkavosť na shliadanie dcérino líčil; no ani najmenším neprezradila svoju bolesť. Ale ostatné slová Bejiho vynútily jej slzy z jej žiarnych očiek.
   „Oj, jaké to bude radostné shľadanie, tak dávno nevídaného otca a dcéry,“ vzdychol si Beji.
   Hedvike nebolo možno viac, aby nehovorila.
   „Zradca pekelný!“ riekla rozhnevaná deva, „prečo ma obviňuješ svojimi. Či snáď preto, abys sa tešil na mojich bolestiach? Neni ti dosť na tom, že si ma vytrhol z náručí, ktoré mi boly blahom – niet ti dosť, že si mi matku zavraždil, otca uväznil, s bratom, Boh zná, čo učinil? Niet ti dosť, že si snúbenca môjho uvrhol do nešťastia? Čo chceš mať viac? Prečo ma klameš, prečo lákaš do svojich sietí, ktoré ma mučia, ktoré mi len smrť prinášajú a nikdy neprinesú?“
   Veľký rachot streľby rozliehol sa po hrade.
   „Či nečuješ tú výstrahu, že sa blíži pomsta božia, že dostaneš odmenu za svoje statky? Či čuješ ten krik, ktorý ti vyhráža a ktorého vyhrážanie sa iste vyplní? Vedz, že mňa povoľnú nenájdeš viac v ničom! Soznala som, že si klamár, že si ošemetník, ktorý sa nehanbí sveta, ktorý neznajúc Boha, nebojí sa ho“ —
   „Panno,“ riekol bezočivý Beji, „upomínam vás na žiadosť otca vášho, na vaše mne dané slovo. Čujte, krik vonku sa vzmáha. Bude-li výsledok vojny neprajný, padnete do rúk nepriateľských. Jako nepriateľ s pohlavím vaším zaobchodí, to znáte. Ja chtiac vás od toho vystríhať a učiniť zadosť vôli otcovej, nepôjdete-li dobrovoľne, budem prinútený násilne vás odviesť. Nemeškajme teda, ale pokým máme času, použijme ho. Majme sa k odchodu, otec na nás čaká!“
   Hedvika vstala i merala opovržlive Bejiho.
   „Zradca!“ riekla po chvíli, „k čomu ma chceš nútiť? Ešte raz ti rečiem, že do svojej siete ma nedostaneš! Ak použiješ násilia, vedz, že živý neobídeš.“
   I siahla za ňadrá a blyštiaca sa dýka zaleskla sa vo vzduchu.
   „Či vidíš tú britkú oceľ, tú namočím do tvojej čiernej krvi, aby som oslobodila túto zem od divokej šelmy. – Tras sa! Či čuješ ten hlas?“
   Vonku bolo počuť víťazné hlasy cisárskych. V chodbe ozýval sa hlas Tornallyho:
   „Hedvika moja!“
   „Či čuješ? To hlas víťazov! Tornally, môj snúbenec, prichodí si pre mňa. Tvoje plány i tvoje siete sú pretrhané. Prac sa!“ I odsotila zpred seba Bejiho.
   „Urob mne i jemu cestu a dívaj sa na naše šťastie!“
   „Zradca!“ kričí dnu vstupujúci Tornally na Bejiho, stojaceho vo dverách, „hotuj sa k boju, že vycedím tvoju zradnú krv.“
   „Janko!“ vykríkla Hedvika. Tornally sa obzre a vidiac Hedviku a s ňou Bejiho, tŕpne. Beji toto použijúc, chce celou silou udreť so svojou zbrojou na Tornallyho, aby ho razom zničil.
   Vtom okamžení Hedvika, nehľadiac na nebezpečenstvo, vrhla sa na prsia Tornallyho.
   Rana zachytila Hedviku.
   Jako zúfalec vyrútil sa Beji z izby, vidiac, že rana jeho zasiahla úbohú devu. Bez seba objímal Tornally svoju nevestu.
   „Oj, Janko môj! tak mi je dobre v tvojom náručí, jako mi bolo niekedy v Tarnove,“ hovorila slabnúcim hlasom ranená. „Dovoľ mi ešte, že posledný pozdrav – pošlem drahému otcovi – bratovi —“.
   Jej hlas slabol. Ramená krčovite ovinuly sa okolo krku Tornallyho a – Hedviky nebolo viac.
   „Pukni sa srdce, shasni ty oko života môjho, veď nemáš viacej, nač bys svietilo, niet už viac na svete, na čom by mohol spočinúť zrak môj. V šírom svete nemám už nikoho. Nebe, vyplň mi moju žiadosť: shasni lampu žitia môjho! Keď mi nebolo dopriane žiť v blahu s mojou Hedvikou, popraj mi aspoň s ňou ukončiť žitie. Hedvika moja, oj, nenechaj ma, vezmi, vezmi ma so sebou!“
   V boľastnom žiali našli Tornallyho jeho priatelia.
   Oj, jaký to bol žiaľ pre staruškého vojvodu a jeho syna, keď videli, jako zúfale objíma Tornally bezdušné telo Hedviky. Priatelia veľkým namáhaním odlúčili Tornallyho od mrtvej Hedviky.
   Po zaujatí hradu nastalo všeobecné rabovanie nashromaždených pokladov Bašových, ktoré mal schované v železných skriniach.
   Na druhý deň po pohrebe padnutých držal Salm prísny súd nad zbojníkmi, ku ktorému bol privedený uprchnutý náčelník Matej.
   Keď Bašo utekal z čiernej veže, odrazil sa hneď stranou, kde cisárski neprenikli a kde sa nachodily tajné dverce, vedúce z hradu. Týmito dvermi i s druhými dvoma ušiel Bašo až do Telgártu. Tu natrafil na jedného ovčiara, ktorý známy s jeho súdruhami, s nimi robieval i výlety. Tento zmocnil sa Bašu i jeho sprievodcov, pri čom mu dvaja bratia pomáhali. Darmo im dával Bašo odmenu, keď ho cez vrchy do Poľska prevedú.
   Bašu zaviedli poviazaného pred súd ku Salmovi.
   Salm sa zaradoval nad týmto!
   Pred súdnym šiatrom Salmovho leženia bol konaný krvavý súd.
   František Tárnoky prvý padol pod mečom, potom Martin, krvácajúc z rany, ktorú dostal v bitke, jeho brat Demeter, Beji a Šeríni.
   Podobným spôsobom bolo odpravené ešte druhých dvanásť.
   Ča so Mateja Bašu týka, radili niektorí, aby s ním čo hlavou lúpežníkov krutejšie bolo naložené. Mnohí radili, aby buď kolesom lámaný alebo štvrtený bol. Salm ten súd zmiernil, že bol posledný sťatý a musel sa dívať na smrť všetkých.
   To sa stalo dňa 15. augusta 1549.
   Tak sa skončila vojna muránska.
   Oslobodený vojvoda opustil ešte pred prevedením súdu nad zločincami so svojím synom Muráň, vezúc so sebou i drahé pozôstatky svojej dcéry do Tarnova.
   Salm i s vojskom odobral sa do Tarnova.
   Priatelia Tornallyho sa porozchodili.
   A čo dedič Muráňa?
   Za nejaký čas zdržoval sa u svojich priateľov, potom ale zmizol od nich, zanechajúc i statky svoje i ich.
   Hrad Muráň prešiel teraz do rúk kráľovských.
   Ľudia, ktorí čas po čase navštevovali Poľsko, chodili popri pustovni – a mnohí tvrdili, že starušký pustovník, ktorý tam býval, prisťahoval sa ta po skončení vojny muránskej a že nebol nikto druhý, jako dedič Muráňa, Janko Tornally.
   Tu dokončil i svoj bohumilý život.
   Toľko mi rozprávala babička o dedičovi Muráňa, Jankovi Tornallym.

Pavel Beblavý Dedič Muráňa

1

2

Stratené dieťa

Na úteku

Po porážke moháčskej

3 Muráň

4

V Poľsku

Návrat

Vojvoda Tarnovský

Zločin

5 Mariena

6 Čierna veža

7

Tornally

Pustovňa

8 Lovec

9 Lesť

10 V žalári

11 Strašlivá noc

12 V Tarnove

13 Úklady

14 Vojna muránska