Электронная библиотека » Koloman Banšell » » онлайн чтение - страница 1

Текст книги "Okyptenec"


  • Текст добавлен: 28 августа 2016, 01:39


Автор книги: Koloman Banšell


Жанр: Зарубежная старинная литература, Зарубежная литература


сообщить о неприемлемом содержимом

Текущая страница: 1 (всего у книги 1 страниц)

Шрифт:
- 100% +

Koloman Bansell
Okyptenec

Svadba

Neďaleko od mesta H. rozkladá sa poriadna, dosť hodná dedinka. Z troch strán ju obtáčajú zelené smrekové a jedľové lesy. Žobráčik sa vraj odtiaľto už naspäť vraciava, lebo ďalej cez vrchy, ktorými ani cesta ani chodníček nevedie na druhú dolinu, ísť je mu nemožno. V dedinke tejto, Kamenicou zvanej, bývajú číri, čistí Slováci, nešťastné dosiaľ deti toho národa, ktorý navzdor všetkým námahám a ustávaniam vodcov svojich sa len predsa dobre mať nemôže. A prečo? Preto, že sa ľud ani v povedomí, ani v hrdosti národnej, bohužiaľ, neutvrdzuje tak, akoby to vlastný jeho záujem vyžadoval. – Kameničania sú ľudia dobrí ako kus chleba, pracovití, nábožní, poriadkumilovní; obdarení sú teda cnosťami takými, ktoré nám Slovákom ani tí najúhlavnejší nepriatelia odškriepiť nemôžu. Majú ale Kameničania jednu veľkú chybu: nevedia rozoznať dobrú radu priateľov svojich od zvádzania neprajníkov, čoho následkom je duševná zaostalosť, duševná bieda.

… Rozpomínate sa hádam na tú vojnu roku 1866, keď sa náš cisár s kráľom pruským bol za pasy chytil. Akože by ste sa aj nerozpomínali! Veď nejeden i z vašich pokrvných a známych rozžehnal sa vtedy so svetom týmto. Podajedni vám i teraz radi vyprávajú o tej veľkej osudnej bitke pri Hradci Králové.

Teda pred touto vojnou bolo to asi pol roka, že sa v Kamenici svadbovalo u Poltárskych.

Nebohý starý Poltársky zomrel asi pred dvoma rokmi už ako vdovec. Po ňom zostali dvaja synovia, ktorí, ako si ľudia povrávali, taký majetok dedili po otcovi, s akým sa v Kamenici ani najlepší gazda chváliť nemohol. Starší, asi dvadsaťosemročný syn Poltárskeho, volal sa Jurko; mladšieho, ktorému na Michala minulo dvadsaťdva rokov, zvali Jankom. Ženatý nebol z nich ešte ani jeden. Starý Poltársky často napomínal Jurka, aby sa už len oženil aspoň on, keď sa Janko pre vojenčinu oženiť nemôže. Ešte aj niekoľko hodín pred vydýchnutím duše svojej sa takto vyslovil otec: „Syn môj, na svojej smrteľnej posteli ťa prosím, ožeňže sa, ožeň už raz. Gazdovstvo bez dobrej gazdinej obyčajne na mizinu vychádza. Keby nebohá vaša mať, pán boh ju tam osláv, dosiaľ bola žila, stálo by dedičstvo vaše o niekoľko zlatých lepšie. Podaj mi ruku a prisľúb mi, že sa čím skôr budeš hľadieť oženiť…“

A Jurko sľúbil, ale od sľubu i po dvoch rokoch v záležitosti tejto viac nič neurobil. – Keď sa Jurkovi posmievali, že vari chce ostať pustovníkom, vždy tak odvrával, že, vraj, ešte nepozná dievča, ktoré by sa mu v každom ohľade páčilo. Pri každej znal on nejakú chybu nájsť. – Inakší šuhaj bol ale Jurkov mladší brat. Janko mal dievčence do zbláznenia rád a mával obyčaj vravieť, že keď peknému dievčatku do očí pozrie, nuž vraj počuje, ako mu srdce zapiští. Nečakal on, kým už z toho vojenstva vybŕdne a kým ho aj z ostatnej klasy vytrú, ale dôverujúc v majetnosť svoju, že potom pri vizitierkach doktorov nejako podkúpi, zasnúbil sa v dvadsiatom druhom roku s jedným utešeným dievčatkom zo susednej dediny.

Keď sme teda prv povedali, že sa u Poltárskych v prvých dňoch po novom roku svadbovalo, to bola svadba Jankova s Aničkou peknou, lebo ju inak ani nepoznal nikto iba ako „peknú Aničku“.

Nože sa podívajme aj my na ten mladý párik, veď on veru zaslúži podívania. Tak im to pristane tým mladým vedľa seba ako dvom sviecam na oltári.

Pozrite len do tých falošných čiernych očú Ankiných a na jej bielunké, trochu zapálené líca, na ktorých, keď je dobrej nálady, dve prístojné jamky sa milo usmievajú; pozrite na ten rozkošný živôtik, ktorý sa môže na pozore mať, aby ho vlnivé prúdy ňadier neroztisli a, viem, že aj vy nielen peknou, ale utešenou budete nazývať Aničku. Ba ozaj, či sa ona od mala každý deň žitnou rosou neumývala? – Len jeden jediný raz šibnite vy čo mladší na Aničku a žilky vám istotne tak začnú tancovať, ako keď letným večierkom nezbedné komáriky vidíte v letku poskakovať. A tak vám hrdo vyzerá, akoby sa nazdávala, že je kráľovnou, čo sa jej pol sveta korí. Veď si vari len nemyslí, že je ten venček myrtový, na ktorý si od mladi jednu myrtu pestovala, zlatou korunou?! Nie, Anka nechce pýchu ukázať, lebo vie, že pýcha peklom dýcha, ale má ona vrodenú istú prirodzenú hrdosť, ktorá jej veľmi dobre svedčí a jej vnady u každého pozorovateľa zdvojnásobňuje. To je raz veru pravda, že dievča musí v každom svojom hnutí hrdosť preukázať, nechže dá ale pozor, aby táto odmeraná hrdosť neprešla v pýchu, nadutosť a márnomyseľnosť, lebo sa takto každému zoškliví!

… Počujte len, dačo sa vás spýtam.

Povedzte mi, čo je toho príčinou, že takmer každá nevesta mladá na svojom sobáši plače? No hádajte, ale skoro… No prečo?

Že sa skôr nemohla vydať, – povie jeden.

Že viac nebude môcť medzi šuhajmi preberať, – háda druhý.

Popredku ľutuje, že danú prísahu nedodrží, – vraví tretí.

Aby ľudia nemohli čítať z jej očú veľkú radosť nad tým, že sa už raz pod čepiec dostala, – mieni štvrtý.

Ženičky ale takto hádajú:

Jedna: Plače za svojou slobodou, ktorú stratila na večnosť.

Druhá: Preto narieka, aby sa učila plakať, lebo cez celý život svoj bude prinútená slziť.

Tretia: Za peknou partou plače a za tými peknými stužkami.

Štvrtá povie to, piata iné a hádanie konca-kraja nemá.

Kto tu má pravdu? To vám ani ten najvycibrenejší fiškál nerozhodne určite. Nechajme to teda i my tak…

I naša Anička pekná kráča po boku Jankovom s očami zaslzenými. Ktovie, či nemyslí na tú nôtu smutnú:


Letela, letela biela hus nad vodou,

zaplakalo dievča nad svojou slobodou.

A ani sa neodváži na Janka pohliadnuť. Prečože to? Zlé jazyky by nám hneď povedali, že ver ona Janka neľúbi a že len jeho majetnosti kvôli išla zaňho. Ale zlým jazykom je zle veriť, lebo ľudské jazyky, to sú veľké praktiky, – preto im ani my nebudeme veriť. Janka ona musí ľúbiť opravdivou ľúbosťou, lebo takého driečneho šuhaja neviem, či v celej stolici nájde, ako je Janko Poltárskych. Veďže sa mu len prizrite, aká to milá postava, aká to šumná tvár! Súkenné biele nohavice, nové krpčeky s dlhými návlakmi, na ktorých sa strieborné nátočky ozávod ligocú s iskrami snehovými, široký opasok okolo bedier s vyleštenými gombíkmi, biela kabanica a širokastý klobúk s veľkým perom rozmarínovým – ech, tak mu to všetko pristane, akoby do toho len uliaty bol býval!

Cifrované družice vyspevujú a hory z troch strán im odpovedajú:


Čože si plakala, keď ťa sobášili,

vari si myslela ešte za inšími?

A hory sa ozvú: „za inšími!“ – Či to Anka chcela, aby sa tie hory i teraz ozvali? – Ale čo tam po rečiach! Neraz ona spievala si, keď s Jankom spolu sedela v komôrke:


Ja milujem, ja milujem chlapča jedno,

kto neverí, nech popatrí, keď sme vedno.

A veselé družice zase spievajú:


Oliva, oliva, lístočok zlatušký,

nežeň sa, šuhajko, ešte si mladušký.

Svadobníci rozihraní prízvukujú, mladý zať a družbovia pekne poštrngávajú palicami obrúčkovitými pomedzi hlasy veselého spevu…

Odchod na vojnu

Minula sa zima, zazelenala sa nová mladušká jar. Chlapci v Kamenici bavili sa okolo potoka, ktorý dedinou preteká, krútili píšťaly, hrali sa na vojakov, a pán boh milostivý zná ešte ako.

Smrečinu a jedľovinu okolitú ale máločo premenil tento nový obrat v prírode. Napomínajú aj ony dobrý ten ľud, čo v náručí svojom objímajú, aby od svojho, od práv svojich, od reči svojej, od mravov rýdzich neupúšťal a aby sa ani treskúcou zimou streštenosti protivnej, ani rúchom nového ducha svetského preinačiť nedovolil.

Na jar to bolo teda, keď sa vrava zlá-nedobrá roztrúsila po h…skej doline. Malo vraj byť nováčenie, alebo, ako u nás vravia, regrutierka. A vskutku o krátky čas prišli do Kamenice písma, že v ten a v ten čas bude v H. odvod k vojsku, kam sa teda všetci povinní mladí čeľadníci v ten určitý termín majú ustanoviť.

Na predpísaný deň hrnuli sa zo všetkých strán šarvanci na asentírku do H. Jedni veselo si pokrikovali a spievali, chtiac žalosť svoju v sklenke tej čertovice utopiť… Hľa, vidíte, či by aj bez tejto príležitosti nebolo dobre, keď sa mladí šuhaji len pitiu a nemravnosti v obeť vydávajú? Veru až zaplakať musí srdce ľudomilné, keď vidí tie pekné štíhle postavy, ako sa v takýchto prípadoch sem-tam nezriedka i v bahne váľajú… Neboráci chlapci! Sú práve takí z nich mnohí ako svadobníci na niektorých stranách na tom našom Slovensku. Hej, ide z nich naozaj nejeden na sobáš, lenže ho mladá nevesta zakliata očakáva, zakliata – v ligotnú šabličku… Iní zase so zroneným žialiacim srdcom stúpali napred v spoločnosti strápených otcov a plačúcich matiek i sestár. – Úbohí! Nebojte sa výsmeškov, že je to zbabelosť. Nie je to malodušnosť, keď sa mladík takýto i v bolestných citoch rozlieva pri pomyslení tom, že od krvi svojej, od tých slovenských strání a od milej slobodienky hádam na večnosť rozlúčiť sa mu treba. Nie je to zbabelosť i žiaľne poslziť pre šuhaja, keď rozvažuje: Berú ma na vojnu, ale za kohože budem bojovať? Za svojich drahých, za dobro obce, rodiny, za slávu národa svojho? Koľko druhov a známych mi už pobrali! Koľkí zahynuli nadaromnicu v krajinách cudzích, ďalekých, a či nám je o voľačo lepšie?…

Vylievajte, šuhajovia, slzy ľútostivé nad slávou našej minulosti! Slzte, otcovia, plačte, šuhajovia, nariekajte, sestry, kvíľte, matky strápené, slzte, plačte, nariekajte, kvíľte všetci k výškam nebies nad lósom národa, nad hanbou Slovenstva!

Medzi inými nováčikmi vzali aj Janka Poltárskeho na vojnu. Keď lekár podplatený už z celej sily chcel voľajakú chybu na Jankovi nájsť, jeden z vyšších dôstojníkov, potľapkajúc Janka po pleci, zvýšeným hlasom takto zvolal: „A čo by popod oblaky lietal, Poltársky musí byť vojakom!“

Na štyri dni dostal Janko dovolenku. Po uplynutí kratučkého tohto času odobral sa on od známych a od susedov a poberal sa, poručeno bohu, na vojnu. Verná Anička ho vyprevadila.

Na kraji jedľoviny, čo Kamenicu obtáča, zabelieva sa v šere tmavého chvoja úhľadná kaplnka. Popri tejto kaplnke vedie chodník do H.

Teraz vidíme Anku s Jankom práve týmto chodníčkom ísť. Úbohí! Akí sú smutní obaja! Akože by aj nie? Veď ešte len pol roka od tých čias, čo si lásku a vernosť sľubovali pred oltárom.

Pri kaplnke pokľakli obidvaja a vrúcne sa pomodlili. Po modlitbe povstali.

„Dušička Anka, dajže sa voľajako, daj potešiť,“ vravel Janko, keď jeho žienka usedavo nariekala. „Čo sa stalo, už sa neodstane, a všetky tvoje slzy nespomôžu ani ako mačný mak ani mne, ani tebe. Dá boh, že ti ja onedlho naspäť prídem a potom si budeme zase blažene žiť!“

„Ach, Janík môj!“ vravela Anka, zásterkou utierajúc si oči, „ľahko je to potešovať, ale tvrdo potešiť sa. Žiť bez toho, s ktorým sa srdce moje dovedna zrástlo, žiť bez toho čo ako krátky čas, ach, to je viac než umrieť… Oj, milenký môj, milenký! Veď ma ty tu necháš a Hospodin láskavý zná, či mi dakedy naspäť ešte prídeš.“

„Len dúfaj, duša drahá!“ vraví on nakrátko, lebo mu medzitým tiež dajako clivo prichádzalo vôkol srdca. „Veď bude, ako bude!“

„Hej, bude, ako bude! Dobre je tebe vravieť, keď ty vo svete aj ochladnúť môžeš ku mne, ale doma ako, kde ma ešte i tá povala v komôrke, i tá muška, čo si na ňu sadne, upomínať bude na teba, na ľúbosť moju…“

„Zbohom, Anička! Reči naše by nemali konca-kraja. Ty nedôveruješ v ľúbosť moju. Ale ten na výsostiach nech mi tak pomáha, akože nikdy inú okrem teba ľúbiť nebudem. Poviem ti teraz i ja, s čím som sa ti ešte nezdôveril. Vedz teda, že láskavé tvoje chovanie sa oproti môjmu bratovi Jurkovi pozornosti mojej neušlo. Vieš, my sme síce preto šťastne žili, lebo ľúbosť moja je veľká, taká veľká, že ti aj previnenia odpustí, ale…“

„Janíček môj!“ A ďalej pre slzy nemohla. „Čo za desať rokov, čakať budem na teba! Nech mi tak pomáha táto Božia rodička!“ začala po prestávke trhano.

„Verím v sľub tvoj, ale zbohom, aby som sa neopozdil!“

Pohnuto vystrel náručie svoje, kŕčovite pritisol k hrudi polovičku srdca svojho a hneď bol ten tam.

Hľadela Anka za tým drahým mužíčkom ešte chvíľu, dokým jej len na zákrute hôrky spopred očú nezmizol, hľadela a šeptala:

„Janko môj! Oh, ja večne tvojou!“


Oči moje, oči, ver sú to očičky,

veru vás zamočím na noc do vodičky!

Takto mohla si Anka i večer právom nôtiť, lebo celú noc nariekala za Jankom.

List

Hradec Králové bude v histórii Slovanstva austrijského veľkými červenými písmenami naznačený.

Prevrátený svet! Ten, čo od vekov pokojne žil a žije, spokojný s kútikom chalupy svojej, musí za neviem koho svoju krv vylievať.

Pán rozkazuje a koťužník [1]1
  koťužník – od koťuha – lapaj.


[Закрыть]
nech šteká. Ak sa dobre preukáže, dostane od pána iste odmenu – železný košík na pysk.

Utešené bohaté polia požehnaných Čiech zbité ostali podkovami nepriateľskej jazdy. Veľká časť austrijského Slovanstva alebo na poliach Hradca Králové padla, alebo vo vlnách Labe zahynula.

O dva mesiace po tejto bitke dostala Anka nasledujúci list:


Vratislav dňa 10. sept. 1866.

Drahá moja Anička!

Pozdravujem ťa nastotisíckrát. – Odpusť mi, že ti o lóse svojom len teraz píšem. Pre svoju chorobu som ti skorej písať nemohol. Teraz som vo Vratislavi v Pruskej krajine ako zajatec. V tej nešťastnej bitke pri Hradci Králové zostal som na bojišti poranený kartáčom do pravej nohy. Odviedli ma do Vratislavi; tu sa ale moja noha tak rozjatrila, že mi ju odrezať museli. Ináč začala sa mi už teraz, chvalabohu, natoľko strábiť, že o krátky čas budem už hoden pomocou barly aj chodiť. Vodí sa mi tu výborne, lepšie než v našom vlastnom vojsku. – Ale ani strata nešťastnej nohy nebolí ma tak, ako nemilá vzdialenosť od teba. V nebezpečenstvách a bôľoch života spomínal som si len na teba a spomínanie toto posilňovalo ma vždy k neuvereniu. Ach, Anička, teraz ja i to len cítim, ako ťa ja milujem. Keby nie teba, volil by som bol neraz dušu vydýchnuť. A ty sa mi ako mávaš? Či pomyslíš niekedy na toho Janka, za ktorým si pri rozlúčke takmer umierala od ľúbosti? Nepochybujem o tom. – Ako počuť, pustia náš všetkých zajatých onedlho na slobodu. Dočkaj len, ani nezvieš, iba keď ti zavítam s touto barlou v pitvoriku. I dovtedy spomínaj tak verne na mňa, ako spomínam ja na svoju vernú Aničku. Či si nezabudla na to, čo si mi sľubovala pri tej kaplnke? – S týmto, keď i teba i Jurka i všetkých známych nastotisíckrát pozdravujem, zostávam tvoj

verný Janko P.


List tento zaniesla Anka pánu učiteľovi, aby jej ho prečítal. Plakala, nebožiatko, až jej očká očerveneli od plaču. Konečne na potešovanie pána učiteľove uspokojila sa tou myšlienkou, že veď jej, chvalabohu, Janko pri živote zostal a že sa, bohdá, onedlho naspäť vráti.

Vernosť ženská veľmi podobnou pozdáva sa mi usmievavému slniečku. Pred západom s takým žiaľom bozkáva čierne vrcholce hôr západných, akoby sa od nich ani odobrať nevedelo; ale nasledujúceho rána takým ohňom ľúba končiare východných vrchov, akoby to bol bozk prvej ohnivej ľúbosti.


U Čmuľa

Zo Slováka zbohatne každý, iba Slovák z nikoho zbohatnúť nemôže. Pre svoju dobrotu vychádza sám na psotu.

Pred dvoma rokmi dovliekol žid Čmuľo do Kamenice všetok svoj majetok v jednom batohu na chrbte; teraz by si už musel najmenej dvanásť vozov najať, keby sa mu zachcelo niekam presťahovať.

U Čmuľa nikdy nechýbajú hostia.

I teraz tam sedia za tabulou dvaja chlapi. Jeden má na hlave modrú čiapočku, v ústach farebnú českú dymku a na sebe zahodený šedý vojenský plášť. Je to Andrej Belajovie, ktorý sa predvčerom vrátil z vojny. Ten druhý je Jurko Poltárskych.

Ako sa to človek premení na tej prekliatej vojne! Belajovie Ondrík bol pred niekoľko rokmi, kým ho za vojaka nevzali, taký tichý, statočný, pravdomluvný šuhaj, že by si v ňom z každého slova opravdivého Slováka bol poznal. Teraz ale hudie on už celkom inakšiu nôtu.

„Hej, bratku, bolaže ti to za bitka pri tom Hradci Králové!“ vraví on k Jurkovi hlasom takým znaleckým, akoby celý plán bojišťa bol sám vymeriaval. „Gule fičali ako dážď a delové bomby ako hrach.“ Chcel hneď zo začiatku zahnúť, ale sa pomýlil – povedal pravdu. „Celé rady chlapov tak padali ako vo veľkých luhoch riadky kosienka pred obratným koscom,“ – farbí ďalej, sťaby z knihy čítal. Vtom ale spozorujúc úsmev na ústach Jurkových, ktorý dobre vedel, že tam veru Rakúšania dostali po kepeňoch, obrátil slovo, dodajúc: „Konečne sme však predsa len museli my utekať – a či znáš, kam nás hnali? Do prúdov Červeného mora!“

„Ale veď pán učiteľ vraveli,“ odporuje Jurko, „že je to tam rieka. Labe ju menovali a či ako.“

„Rieka, rieka,“ vraví vojak, „ale od krvi našich vojakov sa ona stala opravdivým morom, a to červeným ako krv, a len odvtedy ju nazvali Labe, že totiž životy lape do siete, z ktorej sa málokto vymotá… safrment!“

Neborák Andrej! Nikdy ani nevidel Hradec Králové.

„Vieš čo, Ondrík,“ pretrhne Jurko mnohorečného dobrodruha v jeho nekonečnom farbení, „nechajme my dneska tieto vojenské veci stranou. Ja by som ti mal niečo povedať. – Čmuľo, pol holby páleného! – Sľúb mi ale, Ondrík, že to, čo ti poviem, nikomu nikdy neprezradíš.“

„Tu ruka na to! Slúžil som cisárovi a ako vojak cisárov musím slovo držať.“

„Nuž toto ti je celá vec,“ počne Poltársky, poobzerajúc sa dookola, „mne sa bratova žena Anka veľmi páči. A ona by chladnou nebola, ba tak dôverne chová sa a láskyplne oproti mne, akoby mojou bola, ale v ceste stojí brat. S pomocou tvojou i toto možno odstrániť. Anku presvedčíme, že brat Janko na bojišti padol, i na úrade kňazskom záležitosť dočista privedieme… Čo na to povieš?“

„Iba jedno ,hm.‘ Ale môže byť dačo…“

„Želám si túto vec takto zosnovať: Zajtra navštíviš Anku a povieš jej, že Janko pri tvojom boku bojoval a padol. Potom ju presvedčíš, že ten list, čo z Vratislavi dostala, len ty si dal napísať pre jej potešenie…“

„Nuž buďsi!“ zvolá vojak, ktorý sa medzitým na skleničku bol zahľadel. „Ponúkam sa ti za družbu. Boh ti pomáhaj!“

Po skleničke sa vytrúsili obaja.

„Tá Anka nie je špatná nevesta,“ mieni obšitník, kladúc prázdnu skleničku od úst na stôl. „I ja by som ju radšej prijal než tú nemeckú markytánku.“

Medzi rozličnými rozhovormi pili do rána obidvaja ako dúhy.

Keď sa Jurko cez most, čo je naprostred dediny, domov potácal, ukázalo sa mu vraj dačo biele pred oči. Najskôr to bolo malé, potom sa na také vysoké vytiahlo ako veža – a odrazu zmizlo. Či to nebo snáď duch medzitým zomretého Janka?

Návrat – a koniec

Hore dolinou od mesta H. pokľuckával v smere proti Kamenici za jedného letného podvečera okyptený Janko v otrhaných vojenských šatách. Otrhané šaty mu dali ako náhradu za stratenú nohu.

„Ej, ale som už dnes hodný kúsok prešiel, a to o smäde a hlade pri takom pekelnom sparne,“ zhováral sa ticho sám so sebou. „Nič to zato, len keď si vás už vidím, vy premilené lúčiny a polia kamenické! – Veru tomu už na jar minul jeden rok, čo som sa od vás lúčil, čo som Aničku posledný raz vybozkával. Nebožiatko, len dobre, že sa od žiaľu neumorila!… Ba či od radosti nezamdlie, keď ma uvidí!“

Prišiel až ku kaplnke, práve keď sa slnko na druhú stranu prevažovalo. Sadol si na hodvábnu trávičku nad chodníkom a v tých sladkých spomienkach i v tej radosti, že vernú dušičku svoju zase do náručia pritisne, tak sa rozkochal, akoby sa mu srdce bolo rozlievalo. – Neborák Janko! Primnoho dôveroval nestálym ňadrám ženským!

„Dočkajte len, ako ju ja prekvapím,“ šeptal si v ľúbom úsmeve. „Nevstúpim do chyže, iba keď už na kozúbku ohník bude rozložený. Len by sa už zotmelo…“

Spoza jedľových hôr vystúpil na spôsob veľkého požiaru nad dolinku h…skú nový mesiac. V malej chvíli sa celé okolie trblietalo v práškoch bleskových, iba nad Kamenicou vznášala sa ľahunká, lúčami mesačnými popretkávaná hmla.

Janko, i keď driev nemal ani strpenia, aby ďalej meškal, sa na tento utešený zjav prírody tak zahrúžil do slastných citov, srdce jeho tak ľúbymi údermi tĺklo nad tým dávno nevídaným slovenským krajom, že báječný obraz vidieka mileného aj túžobne vzývaný obraz Ankin vytisol z jeho duše.

Konečne sa vzchopil a po niekoľkých okamihoch bol pod oblokom otcovského bydla. Poznamenať ešte treba, že sa Janko a Jurko neboli podelili ani o gazdovstvo ani o dom, ako to na mnohých stranách bratia robiť zvyknú – pravdaže, iba na vlastné nešťastie.

Janko okyptený vstúpi dnu. Anka hľadela do ohňa, opretá lakťom o kozúbok, a zadumane naslúchala prskanie horiacej jedľoviny a brblanie zovierajúceho hrnka.

„Bože, daj šťastia!“ zaznie po tichej chyži.

„Bože, daj!“ vraví Anka, obzrúc sa na prichodiaceho a nevedome položiac pravú ruku na srdce, lebo ju tam pichlo voľačo.

„Prosil by vás, pekná nevestička, či by ste mi nedali dakde prenocovať? Ja som nešťastný vojak a dneska som už veľmi dlhú cestu prešiel.“

„Hja, dobrý človek, i dali i nedali; musím sa najskôr muža spýtať, a ten je dakde v dedine…“ rečie Anka trhaným hlasom a tlkot jej srdca bol by si mohol počuť.

„Anička, duša drahá, ako sa ty vieš znamenite pretvarovať! Ani len pekne nepohliadne na svojho vrele milovaného Janka!“ —

„Ach, Janíčok môj! Nuž to opravdu len ty? – Ach, bože, veď ja nie viac tvojou ženou! Ja ženou tvojho bratovou… Veď mne tak povedali, že ty si na vojne zahynul…“

„A tvoj sľub?…“ riekne rozhnevaným hlasom okyptenec. „Hah, neverná žena! Figliarsky svet!“

Ale po krátkej chvíli začne ticho a láskyplno: „Nuž, Anka neverná, zbohom, na večnosť zbohom! Ži šťastne a nech ťa Hospodin stálejšie požehnáva, než stále si ma ty ľúbila… Ľúbosť moja je nesmierna, ľúbosť táto odpúšťa ti…“

Ďalej nemohol. Kropaje veľkých sĺz zaliali jeho líca. Ešte jediný pohľad hodil na jej ligotné čierne mihalnice a v okamihu zmizol.

Anka ostala ako skamenený stĺp…

U Čmuľa bolo toho istého večera mnoho hostí. Veľké bolo všetkých zadivenie, keď do krčmy vstúpil Janko o barle.

Nasledujúceho dňa celá dedina len o Jankovi okyptenom rozprávala. Plakal vraj ako decko a pil, dokým aj vrchné šaty neprepil. Na dotazy neodpovedal nikomu ani slovíčka, ale sedel nemo na spôsob vytesanej sochy. Okolo polnoci zmizol – a nikto viac o ňom nechýroval.


Страницы книги >> 1

Правообладателям!

Это произведение, предположительно, находится в статусе 'public domain'. Если это не так и размещение материала нарушает чьи-либо права, то сообщите нам об этом.


  • 0 Оценок: 0
Популярные книги за неделю


Рекомендации